Nenamýšľajme si, že sme spravodliví

„Som taký šťastný. Tak veľa sa nás zišlo. Spoločne sme sa modlili, spievali. Bolo to veľkolepé stretnutie, však? Čo poviete?“ S takouto otázkou sa na mňa obrátil mladý chlapec v závere niekoľkodňového stretnutia kazašskej katolíckej mládeže. Bol som už veľmi unavený, veď sme autami cestovali cez monotónne suché stepi štyri dni, program bol intenzívny a spánku málo.

Bez emócie v hlase som chlapcovi odpovedal: „Áno, bolo to pekné,“ a potom mi akosi automaticky vykĺzli z úst slová: „U nás na Slovensku by na stretnutie prišlo niekoľkonásobne viac mladých ľudí. Doprial by som ti to vidieť.“ Chlapec so zreteľným tónom sklamania dodal: „Áno, viem, u vás je všetko lepšie.“ Bolo mi ľúto, že som zbytočnou poznámkou o „lepšom“ Slovensku pridusil jeho nadšenie a ranil národnú hrdosť.

Uvedomil som si, že neobstojí ospravedlňovať moju reakciu výhovorkou na únavu. Veď práve vo chvíľach únavy sa človek určitým spôsobom prejavuje sám sebe. Odkladá svoje „spoločenské ja“, čiže spôsob, ako sa snaží prezentovať na verejnosti, fasádu, masku, a ukazuje „reálne ja“. Prestáva kontrolovať prúd svojich úvah. Z hlbín podvedomia sa vyplavujú ukryté myšlienky a má tendenciu bez cenzúry ich verbalizovať.

Opísaná udalosť mi pomohla spoznať, že aj v mojom podvedomí drieme doteraz dostatočne neuvedomená tendencia pozerať s istou nadradenosťou na ľudí, ku ktorým som poslaný. Nuž, začal som sa zaoberať otázkou, ako to prekonať. Ako sa chrániť pred pocitom nadradenosti voči ľuďom z rozvojových krajín, slabším, jednoduchším? A hlavne ako sa uchrániť duchovnej pýchy a pocitu morálnej nadradenosti, ktorá je taká nesympatická nášmu Pánovi?

Veď prichádzam ohlasovať Krista a učiť druhých žiť etické požiadavky evanjelia! Ako sa má efektívne chrániť pred pokušením cítiť sa morálne nad druhými každý praktizujúci kresťan, ktorému sú drahé normy evanjelia, keď žije v prostredí, ktoré sa voči tomu všetkému stavia ľahostajne, odmietavo, ba pohŕdavo?   
Odpovede na tieto otázky sa ukrývajú v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi.

Evanjelista Lukáš píše: „Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ,Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ,Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten“ (Lk 18, 9 - 14). 

Dlžník chce byť veriteľom

Malý Janko prišiel k staršiemu bratovi Jožkovi s prosbou: „Daj mi, prosím ťa, päť eur. Chcel by som ísť s kamarátom do kina a nemám na lístok.“ Jožko zareagoval: „Ale ja mám iba tri eurá.“ Janko sa na chvíľku zamyslel a navrhol: „Daj mi zatiaľ tie tri a dve mi budeš dlžný.“

Podobne ako Janko sa správal aj farizej v podobenstve. Modlitbu síce začal sympaticky: „Pane, ďakujem ti...,“ ale nešlo o skutočnú vďačnosť. Všetky ostatné slová prezrádzajú, že zásluhy za svoje dobré skutky pripisoval len a len sebe. Išlo o modlitbu k vlastnému „ja“ - ja sa postím, dávam desiatky a tak ďalej. Celkom inak sa modlila Panna Mária. Ona si uvedomovala, že v jej živote sa dejú veľké veci, no v modlitbe nezabudla uviesť, kto je autorom toho všetkého: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“ (Lk 1, 49).

Farizej sa dopustil akéhosi duchovného plagiátorstva. V svojej modlitbe neuvádza zdroj inšpirácie a sily pre správny spôsob života. Nespomenul, že všetko má od Boha, že je Božím dlžníkom. Zásluhy pripisuje sebe a tvári sa, že to Boh jemu dlhuje odmenu. Vymenúva svoje dobré skutky, akoby ich vykonal on sám, bez jeho pomoci. Vystavuje Bohu akúsi faktúru, ktorú mu bude musieť uhradiť.

Mýtnik si, naopak, uvedomoval svoju bytostnú závislosť od Boha, čo okrem slov vyjadril aj rečou tela. Vedel, že spáchal veľa zla. Išlo však najmä o hriechy žiadostivosti, no farizej sa dopustil nebezpečného hriechu pýchy. Ten sa vo vzťahu k blížnym prejavuje pohŕdaním a vo vzťahu k Bohu spoliehaním sa na svoje sily. Človek pociťuje sebestačnosť, nezávislosť, až nadobudne akési presvedčenie o zbytočnosti Boha. Ježiš nás učí, že hriechy pýchy sú výrazne toxickejšie než hriechy žiadostivosti. 

Práve preto je veľmi dôležité živiť v sebe povedomie bytostnej závislosti od Boha a učiť sa ďakovať za všetko pozitívne v našom živote. Myslieť na slová apoštola Pavla: „Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7). Ak nás diabol bude pokúšať a bude nám príliš pripomínať naše úspechy alebo upriamovať našu pozornosť na závažné morálne poklesky druhých, spomeňme si na ďalší apoštolov výrok: „Ale z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor 15, 10). 

Mať svoj hriech stále pred očami 

„Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou.“ (Ž 51, 5) Slová žalmu charakterizujú zmýšľanie mýtnika z podobenstva. A práve tento postoj sa v dnešnej dobe stáva čoraz zriedkavejším. Viacerí sociológovia upozorňujú, že žijeme v takzvanej spoločnosti obetí.

Kým v minulosti si ľudia dokázali priznať hriech a ľutovať ho, pre moderného človeka čoraz viac platí, že už nemá pocit, žeby on mohol byť pôvodcom hriechu, ktorého negatívne dôsledky spätne na neho útočia. Skôr sa mu zdá, že je obeťou hriechu iných, a ak niečo ľutuje, tak len seba samého. Logickým dôsledkom tejto mentality je kríza spovednej praxe a zreteľne viditeľné je to napríklad v západnej Európe.

Súčasný človek pripomína Miška, ktorý sa chválil na náboženstve: „Pani katechétka, ja nemám žiaden hriech.“ „Porozmýšľaj, niečo sa určite nájde,“ radila mu katechétka. Miško sa zamyslel a povedal: „No dobre, tak jeden hriech predsa len mám. Rád klamem.“ Evanjelista Ján píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (porov. 1 Jn 1, 8).  

Prosme v modlitbách o milosť pravdivého pohľadu na svoj život. Každý z nás má okrem silných stránok aj slabosti. Nie som len obeťou trpiacou pre hriech iných, ale sám som pôvodcom hriechu, ktorý ubližuje, a to nielen mne, ale aj spoločnosti. Pokiaľ svoje hriechy popriem, vytesním z oblasti môjho vedomia, nikdy sa ich nezbavím. Pracovať môžem len na odstránení chyby, o ktorej viem, že ju mám.

Čestné pomenovanie svojho hriechu nám zároveň umožní, aby sme sa na slabosti iných pozerali cez optiku vlastných chýb. Vďaka tomu budeme voči blížnym láskavejší, menej náchylní ich zaznávať a opatrnejší pri vynášaní súdov. Viera v dobrého Boha, ktorý nás prijíma takých, akí sme; viera, že nám odpustil úprimne oľutované hriechy a viac si na ne nespomenie (porov. Hebr 8, 12), nám môže pomôcť.

Dokážeme mať svoj hriech stále pred očami a nebude nás to traumatizovať, alebo viesť k malomyseľnosti, ale, naopak, k pokore a k zhovievavosti k blížnym. 

Kritika ako liek 

Istá žena sa pozerala do zrkadla a sťažovala sa manželovi: „To je hrozné, ako vyzerám. Dlhý nos, kruhy pod očami, vrásky. Mohol by si mi povedať o mne niečo pekné?“ A muž ju pochválil: „Máš vynikajúci zrak.“ Ak by si dotyčná žena zachovala aj po manželových slovách vnútorný pokoj, bol by to prejav vysokého stupňa pokory.

Raniero Cantalamessa hovorí, že ak sme odhalili svoju bytostnú závislosť od Boha a priznali si hriechy, máme len akési povedomie o pokore, ale nie pokoru samotnú. Aký stupeň pokory sme dosiahli, zistíme, až keď si nebudeme priznávať svoje nedostatky a hriechy len my sami, ale budú o nich hovoriť druhí. Snažiť sa zničiť svoju pýchu a pocit morálnej nadradenosti bez pomoci zvonku, to je podľa Cantalamessu asi tak, akoby sme si chceli sami vyoperovať vlastný nádor. Určite by sme to nedokázali.

Nikdy by sme nezarezali nožom dostatočne hlboko, pretože by nás bolesť zastavila. Nádor nám musí vyoperovať niekto iný. Tak je to aj s vlastnou pýchou, tendenciou vyvyšovať sa nad iných. Mnohokrát si človek pri svätej spovedi, v modlitbe alebo v rozhovore prizná svoj hriech, dokáže hovoriť o sebe aj tie najhoršie veci. Hneď ako mu však druhý čo i len prikývne, že sa chyby skutočne dopúšťa, nedokáže to prijať s pokojom.

Mýtnik bol často kritizovaný židovskými elitami, neustále od druhých počúval o svojich pokleskoch. Azda aj to ho viedlo k pokore, ktorú náš Pán pochválil. Kritika zvykne bolieť, no môže byť uzdravujúca. Dokáže „vyoperovať“ našu pýchu. Učme sa teda vďačnosti aj za ňu. Navyše nám to môže pomôcť spoznať ľudí, ktorým na nás skutočne záleží: „Priateľ na tvoje chyby upozorní teba, nepriateľ tvoje okolie.“

Prosme o silu, zaviesť do praktického života to, čo sme si práve uvedomili a uskutočňovať radu apoštola Pavla: „V pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho.“ (Flp 2, 3) Modlime sa slovami 19. žalmu, ktorý obsahuje krásnu myšlienku o pokore: „Kto však vie o všetkých svojich poblúdeniach? Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem, a svojho služobníka zachráň od pýchy, aby ma neovládala. Tak budem bez škvrny a čistý od veľkého hriechu.“(Ž 19, 13 - 14)

Zopár otázok na zamyslenie

Prosím v modlitbe o schopnosť všímať si na druhých, čo je na nich pekné, inšpirujúce? Nemám pocit, že Boha potrebujem len tak trochu a v niektorých oblastiach svojho života si stačím sám? Dokážem sa pozerať na hriechy iných cez optiku svojich vlastných hriechov? Nestaviam sa do roly obete?

Nehľadám jednostranne zodpovednosť za svoje hriechy mimo mňa, napríklad v negatívnych vonkajších okolnostiach či v druhých ľuďoch? Ako reagujem, keď ma niekto upozorní na moju chybu?