Nenápadní apoštoli s veľkým srdcom

V každom z troch synoptických evanjelií i v Skutkoch apoštolov nachádzame zoznam dvanástich apoštolov. Medzi nimi postavy so zvučnými menami, pri počutí ktorých sa nám vynorí príbeh ich povolania alebo epizóda, ktorú prežili s Ježišom. V závere tejto apoštolskej dvanástky nachádzame nenápadných apoštolov Šimona a Júdu.

Šimon a Júda medzi Dvanástimi

Medzi apoštolmi majú svojich nám dobre známych menovcov: Šimona Petra a Judáša Iškariotského. Obidvaja majú aj prímeno, ktoré však evanjelisti neuvádzajú rovnako: Júda je u Matúša a Marka nazvaný Tadeáš, kým Lukáš mu priraďuje meno Júda Jakubov (porov. Lk 6, 15 – 16; Sk 1, 13).

Navyše niektoré rukopisy Matúšovho i Markovho evanjelia namiesto mena Júda uvádzajú meno Lebbeus, ktoré sa však neobjavuje v tých najvýznamnejších rukopisoch a vynechané je i v mnohých prekladoch. Iné rukopisy Matúšovho evanjelia zase k menu Lebbeus pridávajú prímeno Tadeáš.

Šimon má u Matúša a Marka prímeno Kananejský (porov. Mt 10, 3 – 4), u Lukáša zase Horlivec. Pri hľadaní odpovede na otázku, ako vysvetliť tieto nezrovnalosti v texte, biblisti nachádzajú niekoľko možností: 1. Ide o tú istú osobu, označenú troma rôznymi menami: Júda, Tadeáš, Lebbeus; 2. Lukáš zachytil zmeny, ktoré nastali v apoštolskom zbore; 3. Autori evanjelií považovali za podstatnejšie uchovať v pamäti, že Ježiš mal vnútornú, najbližšiu skupinu verných nasledovníkov ako ich presné mená.

Jednoznačné uvádzanie počtu apoštolov (dvanásť) bolo teda dôležitejšie ako presné uvedenie mien. Z ponúkaných hypotéz sa tretia určite môže pokladať za pravdivú, aj keď naše hľadanie by uspokojila skutočnosť, keby sme v Písme o apoštoloch našli presnejšie životopisné údaje.

Ale nenachádzame ich, a to dokonca veľa podrobností nevieme ani o Ježišovi. Evanjelium totiž nie je životopis, ale svedectvo. Bolo napísané, aby sme uverili v Krista ako Spasiteľa a našli v ňom naplnenie Písem i cestu k naplneniu nášho života.

Nenájdeme v ňom teda rekonštrukciu Ježišovho života ani života apoštolov. Môžu byť v ňom aj určité nepresnosti, napríklad historické, v geografických údajoch alebo aj pri opise niektorých osôb. Ani skupina Dvanástich nie je vykreslená do presných detailov.

Nezhody v štyroch spisoch môžu – paradoxne – súvisieť s ich autentickosťou a odzrkadľujú tradíciu spoločenstva, v ktorom vznikali. A preto nás neprekvapuje ani nezneisťuje postava Júdu, ktorého ako „apoštola s troma menami“ identifikoval už sv. Hieronym.

Marek uvádza aj dôvod vyvolenia Dvanástich: byť s Ježišom, čo im umožní mať podiel na jeho službe ohlasovania a vyháňania zlých duchov.

Počet apoštolov, číslo dvanásť, odkazuje na Božie vyvolenie dvanástich kmeňov Izraela, ktoré sa usadili v krajine Kanaán po východe z Egypta, a tiež naznačuje Boží ľud, ktorý bude s Pánom v Božom kráľovstve.

V Skutkoch apoštolov nachádzame pri opise voľby apoštola Mateja dôvod voľby a kritérium: doplniť dvanáste uvoľnené miesto (porov. Sk 1, 21 – 26), aby zvolený apoštol spolu s Jedenástimi bol svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania.

Kritériom voľby je byť s Ježišom, počnúc Jánovým krstom až po Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie (porov. Sk 1, 20 – 26).

Meno ukrýva tajomstvo osoby

V Písme meno neslúži len na jednoduché rozlíšenie osôb medzi sebou, ale vyjadruje samotnú podstatu osoby, jej charakteristiku i poslanie od Boha. Boh povoláva k existencii jednotlivé stvorenia tak, že im dáva meno, ako je to naznačené už v Knihe Genezis.

Nemať meno znamenalo nejestvovať. Meno Tadeáš je odvodené z aramejského slova taddajja (hruď), Lebbeus pochádza z aramejského slova libba (srdce). V obidvoch prípadoch meno odkazuje na muža s veľkým srdcom, veľkodušného a odvážneho.

Slovo Júda znamená Žid, meno odvodené od hebrejského „Jehuda“ s významom „nech je pochválený Jahve“.

Svedectvo Papiáša z Hierapolisu (70 – 163 po Kr.) v zachovaných fragmentoch diela Výklad Pánových výrokov uvádza, že Mária, manželka Kleopasa (porov. Jn 19, 25) alebo Alfeja, mohla byť matkou Júdu, Ježišovho brata.

Papiáš ho identifikuje s Tadeášom a Máriu, Kleopasovu manželku, nazýva aj matkou Jakuba, Šimona a Júdu i istého Jozesa. Jakub, Šimon a Júda podľa toho boli apoštoli, ktorých spájal medzi sebou súrodenecký vzťah, a navyše boli príbuzní Pána Ježiša.

Písmo uvádza, že boli jeho „bratia“. Slovo „brat“ treba chápať v širšom kontexte príbuzenských vzťahov, mohlo ísť o Ježišových bratrancov. Od čias Papiáša sa interpretácia príbuzenských vzťahov štyroch menovaných apoštolov vďaka bádaniu viac vyjasnila.

Väčšina biblistov dnes už nestotožňuje Kleopasa s Alfejom, takže potom Jakub Alfejov nemôže byť „Pánov brat“. Bol ním iný Jakub, ktorý nepatril medzi Dvanástich, ale po Ježišovom nanebovstúpení a po odchode Petra z Jeruzalema mal vedúce postavenie v jeruzalemskej cirkvi.

A tento Jakub, nazývaný aj Mladší, bol nielen Pánovým bratom, ale aj bratom Jozesa a Šimona a Júdu, autora spisu Nového zákona Júdovho listu. Ale tento Júda, ako sa zdá podľa veršov 1, 17 – 18 Júdovho listu, nie je jedným z apoštolov. Lukáš nazýva Júdu prímenom Jakubov.

Mnohí z toho chceli vyvodiť príbuzenský vzťah medzi apoštolmi Júdom a Jakubom Alfejovým. Prímeno Jakubov naznačuje, že Júdov otec, a nie brat, sa volal Jakub, čo obmedzuje aj možnosť, že Jakub Alfejov a Júda tvorili súrodeneckú dvojicu.

Takže pôvod apoštola s troma menami ostáva zastretý tajomstvom, aj keby sme v ňom radi videli Ježišovho príbuzného. Meno Šimon znamená počúvajúci.

Prímeno pri Šimonovom mene – Kananejský – môže hovoriť o troch skutočnostiach: 1. Šimon pochádzal z Kány Galilejskej, tak ako Natanael; 2. Mal kanaánsky pôvod; 3. Najpravdepodobnejší význam jeho prímena znamená, že je „horlivec“, po aramejsky qan’an.

Možno odkazuje na jeho príslušnosť ku skupine zelótov, čo bolo radikálne hnutie za oslobodenie sa spod nadvlády Rimanov. Slovom qana sa však v hebrejčine označuje aj žiarlivý Boh (porov. Ex 20, 5) alebo horlivý, zanietený človek za Pána (porov. 1 Kr 19, 10).

A tak aj keby Šimon nepatril medzi zelótov, prímeno Horlivec môže označovať jeho zanietenosť, horlivosť za Boha, jeho ľud a Boží zákon.

Šimon a Júda Tadeáš podľa starokresťanských autorov

Pri hľadaní stopy po týchto dvoch apoštoloch, opierajúc sa o svedectvo starokresťanských autorov, sa musíme uspokojiť s údajmi na úrovni legendy. Podľa Nikefora Kalixta, byzantského cirkevného spisovateľa zo 14. storočia, Júda účinkoval v Galilei, Samárii a Idumei.

Podľa sýrskych autorov apoštolská aktivita Júdu siahala až do Edessy, ktorá sa nachádza v juhovýchodnej časti Turecka, na hraniciach so Sýriou.

V jednej arménskej zbierke hymnov (Arménske kráľovstvo sa v roku 90 rozprestieralo až po Edessu) z 13. storočia sú apoštoli Júda Tadeáš a Bartolomej oslovovaní ako „naši prví zvestovatelia svetla“.

Istý dokument z Edessy, citovaný historikom Euzébiom z Cézarey v diele Cirkevné dejiny, predstavuje legendu, podľa ktorej si Kristus a princ Abgar V. z Edessy vymenili listy: Abgar prosil Krista, aby prišiel do Edessy a uzdravil ho.

Kristus odpovedal, že môže plniť svoje poslanie len v Izraeli, ale po svojom nanebovstúpení pošle do Edessy jedného zo svojich učeníkov. Podľa Euzébia sv. Tomáš poslal do Edessy jedného zo 72 učeníkov, menom Tadeáš.

Legenda z roku 400 hovorí, že Tadeáš (v sýrčine Addai) priniesol do Edessy mandylion, plátno, na ktorom bola zázračným spôsobom zobrazená tvár Krista. Dnes sa mnohí bádatelia nazdávajú, že išlo o Turínske plátno, ktoré bolo istý čas v Edesse a skutočne bolo poskladané tak, že tvár Krista bola hneď viditeľná.

Kristov list určite nie je autentický a informácie ostávajú na úrovni legendy. Tradícia však potvrdzuje, že Tadeáš nosil na svojej hrudi medailón s vyrytou tvárou Krista, z úcty voči Kristovej tvári, čím chce dosvedčiť, že on, nie iný učeník, priniesol do Edessy vzácne plátno.

Legenda nemusí obsahovať historicky pravdivé údaje, ale ako literárny žáner veľmi dobre odzrkadľuje základné charakteristiky osôb a jej posolstvo môže názorným spôsobom objasňovať podstatu skutočnosti. Podľa toho Júda Tadeáš je príkladom apoštola, ktorý pokračuje v Ježišovej uzdravujúcej aktivite.

Uchováva si na svojej hrudi (jeho meno znamená v aramejčine hruď) a celkom určite vo svojom srdci odtlačok Kristovej tváre. A tak si ho môžeme predstaviť, v línii starej kresťanskej tradície, ako s pohľadom upretým na Kristovu tvár vo svojom srdci ho prinášal chorým a tým, ktorí potrebovali pomoc.

Práve hlboké spojenie s Kristom a spomienka na jeho pohľad a tvár ho zrejme robili milosrdným a schopným Kristovho uzdravujúceho pohľadu. Pohľadu, ktorý vnesie svetlo aj tam, kde ľudské riešenia dochádzajú.

Niektoré mimobiblické údaje o Šimonovi ho odlišujú od Šimona, Júdovho brata, menovaného v zozname Ježišových bratov vo verši Markovho evanjelia (porov. Mk 6, 3). Teda ani Šimon, Ježišov príbuzný, nepatril medzi Dvanástich.

Podľa tradície obsiahnutej v stredovekej hagiografickej zbierke Legenda aurea od Jacopa de Varazze stopy Šimona po Ježišovom nanebovstúpení viedli do Egypta a potom spolu s Júdom Tadeášom do Perzie a Arménska, kde podstúpili mučenícku smrť.

Preto aj ich liturgická spomienka pripadá na ten istý deň. Šimon je zobrazovaný s člnom, s pílou, ktorou ho pohanskí kňazi rozsekali na smrť, a niekedy aj s knihou. Na zobrazeniach Júdu zase vidíme palicu – ako nástroj, ktorý mu spôsobil smrť.

Legenda aurea aj Rímske martyrológium uvádzajú ich sviatok v ten istý deň – 28. októbra. Podľa zaužívanej mienky je to deň prenesenia ich pozostatkov do Chrámu sv. Petra vo Vatikáne.

Júda v dialógu s Ježišom

V Jánovom evanjeliu sa Júdovi pripisuje otázka, adresovaná Ježišovi počas Poslednej večere: „Júda, nie ten Iškariotský, sa ho spýtal: ,Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu nie?‘ Ježiš mu odpovedal: ,Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok‘“ (Jn 14, 22 – 23).

Ježiš odpovedá, ako sa chce zjaviť: nie triumfálne, ako si to možno pod vplyvom mesiášskych očakávaní predstavovali aj apoštoli a učeníci, ale takmer nenápadne, cez tých, ktorí ho milujú, a to láskou opravdivou, ktorá vie prejaviť poslušnosť voči jeho slovu.

V takom prípade si Otec a Syn urobia príbytok v milujúcom srdci. Zobrazenie Júdu Tadeáša s tvárou Ježiša na hrudi akoby potvrdzovalo, že Júda pochopil Ježišovu odpoveď a v srdci mu veľkoryso urobil miesto. Je to pozvanie aj pre nás.

Toľko ráz čakáme na veľké znamenia od Boha, jeho zásahy, ktoré všetko zmenia k lepšiemu, ba aj nás samých, našich blízkych, a všetci budeme mať väčšiu vieru.

Ježišova odpoveď Júdovi nás učí venovať viac pozornosti vnútornému priestoru nášho srdca, z ktorého vychádzajú myšlienky i city, aby sa v ňom Pán cítil milovaný a prijatý.

Potom, keď bude tento priestor obývaný Bohom, bude z neho v hojnej miere prýštiť láska, ktorá môže byť iba od Boha. A vtedy sa Ježiš zjaví svetu.