Nepoškvrnené počatie je dielom Najsvätejšej Trojice

Túto skutočnosť si uvedomovali už v kresťanskom staroveku, hoci ju ešte otvorene nenazývali „nepoškvrneným počatím“. Napríklad sv. Efrém Sýrsky (306 – 373) vraví o Ježišovi a jeho matke: „Ty a tvoja matka ste jediní, ktorí ste celkom krásni v každom ohľade.

Lebo na tebe, Pane, niet žiadnej škvrny a niet žiadnej škvrny ani na tvojej matke.“ Akatist k presvätej Bohorodičke (10. ikos) ospevuje Pannu Máriu ako Nepoškvrnenú: „Stvoriteľ neba a zeme ťa ozdobil, Nepoškvrnená (grécky Achrante), a prebývajúc v tvojom lone, naučil všetkých vzdávať ti slávu.“

Lex orandi

Cirkev sa riadi starobylým pravidlom „lex orandi, lex credendi“ – zákon modlitby je zákonom viery. Cirkev verí tak, ako sa modlí (porov. KKC, 1124).

To, čo Cirkev skutočne verí o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, vyjadruje aj modlitba dňa tejto slávnosti: „Svätý Bože, nepoškvrneným počatím Panny Márie pripravil si dôstojný príbytok svojmu Synovi a pre budúce zásluhy jeho smrti uchránil si ju od každého hriechu; prosíme ťa, daj, aby sme na jej orodovanie aj my prišli k tebe s čistým srdcom.

Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.“ Pozrime sa na túto modlitbu po jednotlivých bodoch. Modlitba sa začína oslovením – „Svätý Bože“.

To, že sa týmto oslovením myslí Boh Otec, je zrejmé z nasledujúcich slov – „nepoškvrneným počatím Panny Márie pripravil si dôstojný príbytok svojmu Synovi“.

Zároveň táto časť modlitby vyjadruje hlavný motív liturgického slávenia a dôvod, prečo Cirkev slávi Nepoškvrnené počatie Panny Márie: nie kvôli prehnanej mariánskej úcte, ale kvôli Ježišovi Kristovi, ktorý prijal ľudskú prirodzenosť v lone Panny Márie, a preto musela byť preňho tým najdôstojnejším príbytkom.

Ďalšia časť modlitby vyjadruje, akým spôsobom Boh pripravil tento dôstojný príbytok – „pre budúce zásluhy jeho smrti uchránil si ju od každého hriechu“.

Panna Mária – podobne ako každý človek – potrebovala vykúpenie a vykúpení sme boli skrze smrť jej božského Syna na kríži. Panna Mária bola vopred uchránená od každého hriechu pre budúce zásluhy, ktoré vyplynuli z Ježišovej smrti.

Odporcovia nepoškvrneného počatia často zdôrazňujú, že nepoškvrneným počatím by Panna Mária nepotrebovala vykúpenie ani Vykupiteľa. Uvedené slová modlitby poukazujú na to, že aj Panna Mária potrebovala vykúpenie a aj bola vykúpená smrťou svojho Syna.

Rozdiel je len v tom, že bola vopred vykúpená a uchránená od poškvrny dedičného hriechu už pri svojom počatí.

Po oslovení a vyjadrení hlavného motívu slávenia sa modlitba obracia na Boha s prosbou, aby sme aj my na príhovor Panny Márie (raz) prišli k Bohu v stave čo najväčšej svätosti – „prosíme ťa, daj, aby sme na jej orodovanie aj my prišli k tebe s čistým srdcom“.

Modlitbu uzatvára slávnostná doxológia (chváloreč), ktorá dáva celej modlitbe trojičný rozmer: „Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.“

Doxológia tak upozorňuje, že aj tajomstvo Máriinho nepoškvrneného počatia je dielom Trojice, pretože Boh Otec Pannu Máriu uchránil od akéhokoľvek hriechu mocou Ducha Svätého a pre zásluhy vykupiteľského diela Ježiša Krista; a tak hoci má sviatok Nepoškvrneného počatia mariánsky ráz, nemožno prehliadnuť jeho teocentrický a trojičný charakter, ktorý vyzdvihol aj pápež Pius IX., keď v roku 1854 vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie encyklikou Ineffabilis Deus (Nevýslovný Boh) a uvádza ju slovami: „Ad honorem sanctae et individuatis Trinitatis“ (Ku cti svätej a nerozdielnej Trojice).

Panagia

Byzantská cirkev používa na označenie Panny Márie špeciálny titul: Panagia, čo v preklade z gréčtiny znamená „úplne svätá“. Každý hriech je vzburou voči Bohu, odmietnutím Boha.

Keď hovoríme o Máriinej úplnej svätosti, znamená to, že Panna Mária nikdy nezhrešila, teda nikdy sa vedome nevzbúrila voči Bohu, ani keď stála pod krížom svojho Syna a na vzburu voči Bohu mala dostatok dôvodov.

Máriina dokonalá svätosť vlastne znamená, že Panna Mária bola vždy v dokonalom súzvuku s Bohom a s jeho svätou vôľou. Koncept Máriinej „úplnej svätosti“ ladí s tým, že už pri svojom počatí bola uchránená od dedičného hriechu.

Katechizmus Katolíckej cirkvi vraví o dedičnom hriechu ako o stave: „Je to hriech ,zdedený‘, nie spáchaný, je to stav, nie čin“ (KKC, 404). V nasledujúcom článku katechizmus prízvukuje, že tento stav „je pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti“ (KKC, 405).

Keď dedičný hriech znamená nedostatok prvotnej svätosti, bola by Panna Mária úplne svätá, keby jej chýbala práve táto prvotná svätosť?

Máriina svätosť prevyšuje svätosť každého človeka, ba dokonca i svätosť najvznešenejších anjelov, ako to napríklad vyjadruje modlitba na záver Akatistu: „Jasnejšia si ako cherubíni a vznešenejšia ako serafíni“, na ktorých niet žiadnej škvrny hriechu.

Vychádzajúc z pravidla lex orandi, lex credendi, či to opäť neevokuje Máriinu svätosť?

Nová Eva

Máriina svätosť ešte lepšie vynikne na protiklade k pramatke Eve. Azda najvýstižnejšie tento protiklad vyjadril sv. Irenej († 202), ktorý vraví, že Panna Mária svojou poslušnosťou rozmotala to, čo Eva zamotala svojou neposlušnosťou. Irenej naráža nielen na príbeh o prvom hriechu, ale aj na tzv. protoevanjelium (prvotné evanjelium), keď Boh povedal hadovi: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3, 15).

Katechizmus Katolíckej cirkvi k tomu dodáva: „Kresťanská tradícia vidí v tomto úryvku zvesť o ,novom Adamovi‘, ktorý svojou poslušnosťou ,až na smrť na kríži‘ prehojne napráva Adamovu neposlušnosť.

Ostatne, mnohí otcovia a učitelia Cirkvi vidia v žene zvestovanej v ,protoevanjeliu‘ Kristovu matku Máriu ako ,novú Evu‘.

Ona prvá mala jedinečným spôsobom podiel na dobrodení víťazstva nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus: bola uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu a počas celého svojho pozemského života sa vďaka osobitnej Božej milosti nedopustila nijakého hriechu“ (KKC, 411).

Nová Eva musí starú Evu prevyšovať, podobne ako nový Adam – Kristus prevyšuje starého Adama. Stará Eva bola stvorená v stave prvotnej svätosti. Ak by Panna Mária nebola nepoškvrnene počatá, tak by ju stará Eva prevyšovala.

Teda ak nová Eva mala prevýšiť starú Evu, musela aj ona prísť na tento svet bez škvrny dedičného hriechu. Inými slovami, okrem Krista ešte traja ľudia prišli na tento svet bez dedičného hriechu: Adam, Eva a Mária, no kým dvaja z nich tento stav prvotnej svätosti, ktorý mal byť vlastný celému ľudstvu, stratili, Panna Mária ho nikdy nestratila.

Dante

Dantista Giacomo Poletto (1840 – 1914), autor viaczväzkového Dizionario Dantesco, sa domnieva, že Dante Alighieri (1265 – 1321) vyznáva Nepoškvrnené počatie Panny Márie päť storočí pred vyhlásením tejto dogmy, keď v poslednom speve Raja vraví o Panne Márii: „Tys’ tak ľudskej nátury zušľachtenie, že sám Spodobiteľ prirodzenosti sa poctí vojdúc v svoje spodobenie.“ (Raj XXXIII, 4 – 6)

Aby dedičným hriechom narušená ľudská prirodzenosť bola schopná prijať najvznešenejšieho Boha, musela byť zušľachtená. Panna Mária je takým zušľachtením ľudskej prirodzenosti narušenej dedičným hriechom, že sám Stvoriteľ sa neostýcha stať sa vlastným spodobením.

V Danteho časoch prebiehali urputné teologické dišputy medzi zástancami a odporcami nepoškvrneného počatia. Dante – človek s úžasným rozhľadom – si pravdepodobne aj v tomto spore utvoril vlastný úsudok a vyjadril ho s dôvtipom a poetikou jemu vlastnou.

Strata slobody?

Jednou z námietok voči nepoškvrnenému počatiu Panny Márie je, že ak si ju Boh vopred vyvolil a pripravil, aby porodila Spasiteľa, tak zasiahol do jej slobody.

Akoby ju vopred naprogramoval a nedal jej možnosť výberu, ale táto námietka neobstojí, lebo Adam aj Eva boli stvorení v rovnakom stave ako Panna Mária – bez dedičného hriechu, no nebolo to ich obmedzením slobody, práve naopak: o to väčšou slobodou disponovali, no svoju slobodu zneužili. Nie je to Boh, kto obmedzuje ľudskú slobodu, ale hriech.

Človek sa môže stať slobodným iba v Bohu, ktorý je absolútnou slobodou. Znie to paradoxne, ale sme slobodní iba natoľko, nakoľko žijeme v súzvuku s Božou vôľou. Nik nebol taký slobodný ako Ježiš, ktorý bol v dokonalom súzvuku s vôľou Otca.

Ježišova ochota obetovať za nás svoj život je prejavom jeho nekonečnej lásky a slobody. Nik nebol taký slobodný ako Ježiš a Mária. Čím sa im človek viac podobá, tým je slobodnejší. Hriech nás zväzuje a oberá o slobodu.

To, že Panna Mária bola uchránená od dedičného hriechu, nebolo na úkor jej slobody, ale naopak: o to bola slobodnejšia, nezviazaná žiadnym putom hriechu a o to slobodnejšie, zodpovednejšie a hodnotnejšie bolo jej „Staň sa!“

Na nepoškvrnenej Panne Márii si môžeme všimnúť, k akej „slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21) sme boli stvorení a povolaní!

Dedičný hriech z nás zmyl už krst; nakoľko sa vymotáme z pút osobných hriechov a k akej slobode Božích detí dospejeme, závisí v mnohom od nás – a to je priestor pre lex vivendi, spôsob života, ktorý má zodpovedať našej modlitbe a viere (lex orandi et credendi).