Nepožiadaš majetok blížneho svojho

Človek, ktorý hľadá spôsob, akým dosiahnuť plnosť dobra svojho života, sa podobá mladíkovi z evanjelia, ktorý Ježišovi kladie otázku, čo má robiť, aby získal večný život (porov. Mt 19, 16).

Ježiš mu pripomenie nevyhnutnosť uznať Boha ako „jedine dobrého“ a následne mu vymenúva prikázania, týkajúce sa lásky k blížnemu.

Dôležité je mať na pamäti, že Dekalóg sa napĺňa vo vzťahu k hlavnému prikázaniu lásky k Bohu a k blížnemu. Láska dáva zmysel k naplneniu Božieho prikázania.

Zároveň je zachovávanie prikázaní primárne iniciované svedomím. Avšak aj vedomie trestu môže byť impulz na správne konanie. Ukazuje sa, že absencia mravných noriem, ktoré predstavujú jednotlivé Božie prikázania, spôsobuje ignoranciu lásky.

ŽIADOSTIVOSŤ

Nepožiadaš majetok blížneho svojho ani nič, čo jeho je. Zaužívaný pohľad na prikázanie, ktoré Boh zveruje Mojžišovi ako desiate v poradí, sa často zužuje na majetkovú podstatu, ktorej sa týka konanie človeka.

Desiate prikázanie obsahovo nadväzuje na deviate, no zásadným spôsobom dotvára vnútornú jednotu, ku ktorej sa dopracuje človek, ak praktizuje život v duchu Božích prikázaní.

Je vhodné ukázať na duchovné bohatstvo, ktoré vyjadruje formulácia tohto prikázania: „Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“ (Ex 20, 17).

Slovo žiadostivosť v kontexte desiateho Božieho prikázania vyjadruje zvyčajne vnútornú túžbu zmocniť sa nielen majetku blížneho, ale čohokoľvek, čo mu patrí, s cieľom nezákonného privlastnenia si materiálneho dobra.

Túžba po bohatstve odkazuje na ďalšie prejavy a postoje človeka, ako je chamtivosť, nenásytnosť, egoizmus, materializmus, lakomstvo či majetníctvo. V úzkom prepojení na formuláciu desiateho Božieho prikázania v Knihe Exodus synonymom túžby je telesnosť, vášeň, zmyselnosť, žiadostivosť, nemravnosť, roztopašnosť, neslušnosť.

Kiež je čestnosť prítomná v zmýšľaní ľudského srdca. Čestnosť v slove a skutku, v rodinných a susedských vzťahoch, v každodennom živote.

VÁŠNE SÚ CHOROBY DUŠE

Ježišov súčasník Filón Alexandrijský komentuje desiate prikázanie takto: „Napokon Mojžiš zakazuje žiadostivosť, vediac, že žiadostivosť vedie k otrasom a zrade a že spôsobuje škodu.

Je pravda, že všetky vášne sú choroby duše, pretože v nej spôsobujú neprirodzené emócie a nepokoje a bránia jej užívať si zdravie; ale zo všetkých vášní je najhoršia žiadostivosť, pretože každá iná vášeň prichádza akoby zvonku, cez dvere a vnucuje svoju nadvládu a zdá sa nedobrovoľná, zatiaľ čo od nás pochádza len jedna túžba a je dobrovoľná.

Túžba po nedovolenom je koreňom všetkého zla, lebo spôsobuje prvý hriech, ako pripomína Kniha Genezis 3, 6: ,Žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol.‘“

NAJPRV BYŤ, POTOM MAŤ

Apoštol Pavol píše: „Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia“ (1 Tim 6, 9).

Apoštol národov považuje chamtivosť za veľkú prekážku dokonalosti a za rovnako nebezpečné považuje smilstvo, vraždu, modlárstvo (porov. 1 Kor 5, 10 – 11), ktoré vedie k nemravnosti (porov. Ef 4, 19).

Katechizmus Katolíckej cirkvi učí: „Všetci veriaci v Krista sa majú snažiť správne usmerňovať svoje náklonnosti, aby im používanie pozemských vecí a lipnutie na bohatstve proti duchu evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku“ (KKC 2545).

Desiate prikázanie zakazuje nezriadenú žiadostivosť, ktorá pochádza z nesmiernej túžby po bohatstve, čím sa človek vystavuje nebezpečenstvu uzurpovania si moci.

Boh nás neoberá o dobro v pozemskom živote; usmerňuje naše pohnútky, ktoré vedú k zodpovednému morálnemu konaniu, v ktorom na prvom mieste má byť túžba po dokonalosti vyjadrená slovom „byť“ a až v súvzťažnosti tohto významu nadobúda zmysel slovo „mať“.

SLOBODA, ROZUM A VÔĽA

Ľudská prirodzenosť je obdarená rozumom a slobodnou vôľou.

Rozumom poznávame a vôľou sa rozhodujeme pre isté – konkrétne zmýšľanie aj konanie. Zachovávanie prikázaní, aj desiateho, predpokladá túto spoluprácu rozumu a vôle, aby sa naplnila požiadavka mravného konania.

V encyklike Fides et ratio pápež Ján Pavol II. učí: „Rozum a vôľa uplatňujú maximálne svoju duchovnú povahu, aby umožnili subjektu vykonať úkon, v ktorom sa osobná sloboda naplno prežíva. Vo viere je teda sloboda nie jednoducho prítomná, ale sa vyžaduje.

Práve viera totiž umožňuje každému čo najlepšie vyjadriť vlastnú slobodu. Inými slovami, sloboda sa neuskutočňuje v rozhodnutiach proti Bohu“ (Fides et ratio 13).

Židovský komentár k desiatemu prikázaniu uvádza dôvody proti životnému postoju „chcieť mať čoraz viac“: Všetko, čo nie je tvoje, by si mal považovať za niečo úplne nedostupné, pretože čo je mimo tvojho dosahu, si ľudská prirodzenosť nebude želať; pretože žiadostivosť vedie ku krádeži.

MATERIÁLNE DOBRO A KONEČNÝ CIEĽ

Človek každej doby túži po dosiahnutí životných potrieb aj v materiálnej oblasti.

Snaha o istý životný štandard privádza k nebezpečenstvu relativizovania mravných noriem, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou ľudskej snahy o dosiahnutie a zvýšenie ekonomickej prosperity tak v živote spoločnosti, ako aj jednotlivca.

Pri rôznych aktivitách je teda logické, že hnacím motorom sú ekonomické motívy. Dynamicky sa rozvíjajúca ekonomika materiálne obohacuje jednotlivcov a napomáha zvýšeniu sociálnej prosperity.

Týmto spôsobom sa môže v spoločnosti rozvinúť sociálna rovnosť za predpokladu, že všetky aktivity v ekonomickej sfére akceptujú mravný princíp a spoločnosť si ctí morálne konanie.

V sociálnej dimenzii sa takto vytvára priestor na zmiernenie alebo aj úplné odstránenie chudoby. Snaha nadobudnúť materiálne dobro nemá zatieniť jedinú podstatu našej pozemskej prítomnosti.

Nezabúdajme, že peniaze, bohatstvo a rôzne pohodlie tohto sveta sú pominuteľné, a preto nemôžu byť naším konečným cieľom. Ľudská osoba vo svojej integrite duše a tela je dôležitejšia ako čokoľvek, po čom človek môže prejavovať svoje túžby a žiadostivosť.

Nikto a nikdy sa nemôže usilovať o materiálne dobrá v rozpore s morálnym zákonom, v rozpore s právami iných ľudí.

Vyhýbajme sa túžbe a snahe obohatiť sa na úkor blížneho. Ľudské úsilie o zlepšenie materiálnej existencie nech nás nenechá ľahostajnými voči skutkom dobročinnej lásky.

SPRAVODLIVOSŤ ODMEŇOVANIA

V súlade s morálnym princípom ľudského konania je dôležité pripomenúť aj problematiku zadržiavania spravodlivej mzdy, keď sa robotníkom nevyplatí to, čo je spravodlivé.

List apoštola Jakuba obsahuje morálne posolstvo pre všetkých, ktorí aj dnes páchajú ekonomickú nespravodlivosť, ako aj útechu pre tých, ktorí sa stali jej obeťou: „Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána Zástupov“ (Jak 5, 4).

Kričí nespravodlivosť aj v našich ušiach?

Je to základný predpoklad, aby sme sa mohli stať Božím nástrojom pozitívnych zmien v Cirkvi i spoločnosti. Žijeme v nebezpečenstve, keď spôsoby nadobúdania materiálneho dobra a majetku spôsobujú v spoločnosti napätia a medzi ľuďmi sa prehlbuje závisť.

Závisť, z ktorej pramení ďalšie zlé konanie a šliapanie po ľudskej dôstojnosti.

Vyslovme želanie, aby dôslednosť zachovávania noriem desiateho Božieho prikázania celú spoločnosť priviedla k pochopeniu zmyslu slova čestnosť.

Kiež je čestnosť prítomná v zmýšľaní ľudského srdca – čestnosť v slove a skutku, čestnosť v rodinných a susedských vzťahoch, na pracovisku a v každodennom živote. Čestnosť v konaní napomáha zachovávať spravodlivosť, ktorá je elementárnou súčasťou ľudského charakteru.

BOŽÍ ZÁKON AKO ZDROJ DOBRA

Apoštol Ján povzbudzuje aj kresťanov súčasnej doby na ceste k večnému cieľu: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky“ (1 Jn 2, 15 – 17).

Pápež Ján Pavol II. v homílii počas svätej omše v Płocku 7. júna 1991 povedal: „Bez rešpektovania Božieho zákona nemôžeme dosiahnuť šťastie alebo dokonca jednoduchú stabilitu.

Dôverujme teda Bohu z celého srdca, že jeho prikázania sú správne a že ich zachovávanie chráni človeka a prináša mu radosť a pokoj na zemi.“