Nezabaľme svoj život do pozlátky

Advent sa blíži ku koncu a nastáva čas, keď sa svet na chvíľku zastaví a každodenný zhon vystriedajú pokojnejšie dni s istou dávkou romantiky, ktorá má v sebe akési zvláštne čaro.

Boží odkaz
Známy nemecký teológ Karl Rahner vysvetlil hlbokú podstatu Vianoc: „Hlásať príchod Vianoc znamená potvrdiť, že skrze Slovo, ktoré sa stalo telom, vyslovil Boh svoje definitívne, najhlbšie a najkrásnejšie slovo. Vložil ho do sveta a už si ho nikdy nevezme späť, pretože týmto rozhodným činom do sveta on sám týmto slovom volá: ,Svet, mám ťa rád! Človeče, mám ťa rád!'“

Boh sa už v dávnej minulosti tomuto svetu mnohokrát a rozličným spôsobom zjavoval a prihováral. Sýtil ho slovom múdrosti a pravdy, no pre človeka bolo vždy ťažké počúvať len slová.

Preto v plnosti časov Boh posiela svojho Syna, aby svoje slovo urobil živým, aby sa už nedotýkalo len rozumu a vôle, ale aj srdca. Boh nám chce dať spoznať poklady svojej nesmiernej lásky tým, že ju prostredníctvom svojho Syna urobil viditeľnou.

Toto je tá dobrá zvesť, ktorá prináša pokoj, spôsobuje radosť a robí človeka šťastným! Ako sa k nej však staviame? Tvorí ešte súčasť našich Vianoc, alebo ju už dávno „prevalcovali“ komercia, konzum, zábavná pyrotechnika, formálnosť a tradícia s veľmi slabým nádychom pochybného duchovna?

Náš postoj
V jednej mládežníckej piesni sa spieva: „Láska prišla na svet, ale svet ju neprijal.“ Oprávnene sa môžeme pýtať: „Ako je to možné? Prečo svet neprijal to, čo už dávno čakal?

Prečo človek odmietol to, po čom neustále túži vo svojom srdci? Prečo stvorenie neprijalo svojho Stvoriteľa? A prečo je Boh vo svojej láske doteraz odmietaný?

Či azda málo dal o sebe vedieť? Prečo si svet stále myslí, že vznikol sám od seba? Je naozaj ľahšie veriť tomu, že je to iba dielo slepej náhody, než tomu, že všetko pochádza od Boha? Ako sa žije ľahšie?

S dôverou v Božom náručí a s istotou, že ten, ktorý dal život – i ten náš – do pohybu, je v ňom neustále činne prítomný, alebo v presvedčení, že nás riadi len akýsi slepý osud, a tak teda, čo sa má stať, stane sa?

Prečo nechceme vedieť pravdu o sebe? Prečo chceme tápať v tmách tam, kde sa nám ponúka svetlo?“ Vianoce nemožno prežívať bez Ježiša, nemožno sa cez ne prehupnúť len tak naprázdno a zostať nedotknutými.

Áno, Vianoce sú plné aj krásnych zvykov a tradícií, sú atmosférou lásky a pokoja medzi ľuďmi, no nezabudnime, že na Vianoce sa aj Božie Dieťa pýta na svet a chce byť prijaté. A to ani nie tak kvôli sebe, ale kvôli nám.

V ňom sa totiž k nám znížil sám Boh. Prišiel medzi nás, aby nás pozdvihol a urobil svojimi deťmi. Prišiel nás naučiť, čo nám osoží, ukázať cestu, po ktorej máme kráčať, aby sa do nášho života vrátil pokoj, radosť a požehnanie. Prišiel preto, aby naplnil náš unavený život svojou milujúcou prítomnosťou.

Z kresťanskej antropológie
Keď Stvoriteľ na konci svojho úžasného stvoriteľského diela povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“ (Gn 1, 26), tak akoby osobitným spôsobom uviedol človeka do tajomstva svojho vlastného bytia. 

Obraz musí mať určitým spôsobom účasť na bytí svojho pravzoru. Ide o bytie žijúce životom podobným svojmu Stvoriteľovi. Preto dôstojnosť a hodnosť človeka vyplýva z jeho vzťahu k Bohu, čo zároveň znamená i nemožnosť radikálnej redukcie človeka na bytosť čisto vnútrosvetskú.

Už vo svetle zjavenej pravdy o stvorení človeka sa ukazuje dôstojnosť človeka jasne a výrazne, nie však v celej plnosti a do konca. Kľúčom k porozumeniu tej veľkej a základnej skutočnosti, akou je človek, je práve vtelený Boží Syn. Človeka nemožno úplne pochopiť bez Krista, tak ako bez Krista nemôžeme pochopiť ani sami seba.

Rovnako sa vyjadruje aj Druhý vatikánsky koncil, ktorý vo svojej prenikavej analýze súčasného sveta zostúpil až k najdôležitejšiemu bodu viditeľného sveta, k človeku. Kristus, Vykupiteľ sveta, je ten, ktorý prenikol jediným a neopakovateľným spôsobom do tajomstva človeka a vstúpil do jeho srdca.

Právom teda Druhý vatikánsky koncil učí: Skutočne, tajomstvo človeka sa naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť, teda Krista Pána (porov. Rim 5, 14).

Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku samému a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania. A pokračuje: „On je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).

Je dokonalým človekom, ktorý obnovil Adamovmu potomstvu Božiu podobu, znetvorenú hneď prvým hriechom. Keďže on vzal na seba ľudskú prirodzenosť, pozdvihol ju na vyšší stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom.

Pracoval ľudskými rukami, uvažoval ľudskou mysľou, rozhodoval ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Panny  Márie naozaj sa stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný, ale bez hriechu. On, Vykupiteľ človeka! Potvrdzujú nám to aj slová encyklík pápeža Jána Pavla II. Redemptor hominis, Veritatis splendor či pastorálna konštitúcia O Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes. 

Svätý Ján Pavol II. neskôr ešte viac prehĺbil tajomstvo človeka, ktorý nemôže žiť bez lásky: „Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s láskou, ak ju nezakúsi, ak si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú účasť“ (Redemptor hominis 10).

Práve preto Kristus Vykupiteľ v plnej miere zjavuje človeka človeku samému. A to je – ak možno tak povedať – ľudský rozmer tajomstva vykúpenia. V ňom človek nachádza svoju veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojej ľudskosti. V ňom nadobúda prístup k večnému životu.

„Večný život je vlastne životom samého Boha a zároveň životom Božích detí. Reakciou veriaceho na túto prekvapivú a nevýslovnú pravdu má byť neslabnúci úžas a bezhraničná vďačnosť.

Veriaci človek má spolu s apoštolom Jánom opakovať tieto slová: ,Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je' (1 Jn 3, 1 - 2).

Takto kresťanská pravda o živote dosahuje svoj vrchol. Dôstojnosť života nevyplýva len z jeho prameňa, čiže zo skutočnosti, že pochádza od Boha, ale aj z jeho cieľa, z jeho predurčenia pre spoločenstvo s Bohom, ktoré sa dosahuje poznaním Boha a láskou k nemu“ (Evangelium vitae 38).

Nový život v Kristovi
Slová svätého Pavla nás uisťujú: „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom - milosťou ste spasení -  a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (Ef 2, 4 - 6).

Hriech nielen znetvorí Božiu podobu v nás, ale robí život človeka mŕtvym, smutným a prázdnym. Boh však túži každého priviesť k životu v plnosti a radosti. Preto nám v Ježišovi Kristovi nielen zjavil svoje milosrdenstvo, ale ho aj prejavil a naďalej prejavuje.

Krásne to vyjadruje krátky film režiséra Joshuu Weigla s názvom The Butterfly Circus – Cirkus Motýľ. Hlavnou postavou filmu je muž menom Will, ktorý sa narodil bez rúk a nôh (herecky ho stvárňuje srbsko-austrálsky evanjelizátor, ktorý sa narodil s tetra–ameliovým syndrómom).

Najskôr účinkoval v istom cirkuse v tzv. sideshow. To bola časť cirkusu, kde sedeli postihnutí ľudia. Boli tam napríklad siamské dvojičky, nadmerne obézna žena, potetovaný muž a spomínaný Will. Bola to skôr atrakcia pre ľudí, „populárna“ najmä v 30. rokoch 20. storočia.

Raz sa tam prišiel pozrieť principál iného cirkusu, ktorého zaujal práve Will. Na rozdiel od posmievajúcich sa ľudí mu povedal: „Ty si veľkolepý!“ Will mal spočiatku pocit, že aj on si z neho robí žarty, a napľul mu do tváre.

Napriek tomu ho však principál evidentne zaujal. Možno aj tým, že si pokojne utrel tvár, akoby sa nič nestalo a poprial mu pekný večer. Ešte toho istého dňa sa Will vytratil a nepozorovane sa ukryl v aute spomínaného principála.

Tak sa dostal do jeho cirkusu, kde videl, že tam vládne úplne iná atmosféra. Ľudia boli voči sebe láskavejší a priateľskejší. Keď jedného dňa Will obdivoval jednotlivých artistov, zastavil sa pri ňom principál.

Najskôr poukázal na krásu pohybu, pôvab a nádheru, ktorú predvádzali. Potom sa obrátil k Willovi s otázkou: „A čo ty? Stále veríš tomu, že si kliatbou, človekom, ktorému sa aj Boh otočil chrbtom?“ A pokračoval: „Tu sa len pozeráš na krásu, ktorá povstala z popola.“

Po týchto slovách mu pootvoril dvere do minulosti týchto ľudí: muž s obdivuhodnou silou bol predtým pijan a bitkár; najstarší artista na hrazde bol pouličným harmonikárom; pôvabná artistka na lane prostitútkou.

Všetko sa však zmenilo, keď sa ich tento principál ujal. Pomohol im objaviť ich osobné talenty, ich dôstojnosť, veľkosť a hodnotu, vďaka čomu sa z nich stali úplne noví ľudia prežívajúci úprimnú radosť a šťastie, ktoré prostredníctvom svojich vystúpení rozdávali aj druhým.

K tomuto sa postupne dopracoval aj Will, čím sa stal súčasťou „Motýlieho cirkusu“ symbolizujúceho krásu života slobodných Božích detí a radosť tých, ktorí prijali Božiu ponuku nového života v Kristovi.

Je to viac ako vonkajší obal
Je to ponuka, ktorá stále platí. Boh tak veľmi túži, aby sa rozplynula naša odmietavosť a chladná uzavretosť. Tak veľmi chce s nami prebývať, byť nám nablízku a pomáhať nám znášať všetky bremená.

Tak veľmi si praje, aby sme ho vpustili do svojho smútku, trápení, do svojich porážok i svojho plynúceho času, aby sa mohol znova zrodiť v našom meste, na našej ulici, v našom dome a v mojom i tvojom srdci.