Nie výzdoba hrobu, ale modlitba a obeta za zosnulého pomáhajú

Začiatok novembra je neodmysliteľne spojený so spomínaním si na našich drahých zosnulých. Táto reminiscencia býva neraz bolestná a stavia nás pred náročné otázky.
Jozef Uram 08.11.2020
Nie výzdoba hrobu, ale modlitba a obeta za zosnulého pomáhajú

Bolo by od nás kruté, keby sme nevyužili poklady, ktoré nám Cirkev ponúka na úľavu dušiam v očistci. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Konzumná kultúra sa snaží podobné „nepríjemné“ spomienky z našej mysle vytesniť. Dôkazom toho je Halloween či iné zábavné projekty.

Nejde tu o jav úplne novodobý. Už staroveký Epikuros radil svojim súčasníkom: „Navykaj si ďalej veriť, že smrť sa nás netýka. Veď všetko dobro i zlo sa zakladá na zmyslovom vnímaní a smrť znamená koniec zmyslového vnímania.

A tak najhroznejšie zo ziel – smrť sa nás netýka, pretože keď sme tu my, nie je tu ešte smrť, a keď je tu už smrť, nie sme tu už my.“ Verím však, že tieto lacné slová neuspokoja človeka v hĺbke jeho srdca a ešte vždy sa nájdu takí, čo pred životom a zodpovednosťou zaň neutekajú. 

Verím v život večný

Ak by sa naše mravné konanie rozplynulo v ničote smrti, dobro a zlo by sa stali rovnocennými; bez odozvy by zostali nielen všetky zverstvá pyšných, mocných a arogantných, ale aj utrpenie slabých a bezmocných.

Uvedomil si to už Platón: „Keby totiž smrť bola odlúčením od všetkého, znamenalo by to nesmiernu výhodu pre zlých ľudí – so smrťou by sa zbavili zároveň i tela, i spolu s dušou svojej ničomnosti.“ A tak je tu požiadavka spravodlivosti, ktorá prekračuje prah smrti.

Mravné dobro nemôže vo večnosti ostať neodmenené a mravné zlo zasa nepotrestané. Na túto požiadavku, vpísanú do ľudskej prirodzenosti, odpovedá Zjavenie, ktoré nás uisťuje o tom, že každý človek hneď po smrti príde pred Boží súd.

Duše, ktoré sa po svätom krste nedopustili hriechu, alebo tie, ktoré síce hrešili, ale za svoje hriechy už vykonali dokonalé pokánie, prídu hneď do neba. No tie, ktoré zomreli v smrteľnom hriechu, teda v odvrátení sa od Boha, sú odsúdené na večnosť pekla. Je tu však ešte tretia možnosť a ňou je očistec.

V Katechizme Katolíckej cirkvi (KKC 1030) čítame: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.“

Udelením rozhrešenia kajúcim hriešnikom alebo dokonalou ľútosťou – ako hovorí svätý Bonaventúra – sa večné tresty menia na tresty časné. Boh koná ako kráľ, ktorý trest smrti mení na dlhodobejší žalár. A svätý Augustín volá k Bohu: „Ty nenecháš bez trestu hriechy tých, ktorým si odpustil.“

Náš večný údel by malo byť to prvé, čo nám leží na srdci. Pri prvom zjavení sa Panny Márie fatimským pastierikom potom, čo im vyjavila, že prichádza z neba, Lucia sa duchaprítomne spýta: „Prídem aj ja do neba?“ Keď dostane kladnú odpoveď, následne sa to isté opýta aj ohľadom spoločníkov Hyacinty a Františka.

Panna Mária aj im sľúbi nebo, len v prípade Františka povie: „Aj on; ale bude sa musieť pomodliť ešte veľa ružencov.” Lucia spomína, že František bol šťastný a radoval sa z prísľubu, že príde do neba. Skrížil si ruky na hrudi a zvolal: „Ach, Panna Mária! Budem sa modliť toľko ružencov, koľko budeš chcieť!”

Nuž uvažujme: Keď i malý František, hoci bol bezpochyby dobrým chlapcom, na svoju spásu potreboval ešte veľa modlitieb, kto z nás si môže byť istý nebom?

Časné tresty za hriechy môžu byť už tu na zemi splatené konaním dobrých skutkov, napríklad modlitbou, pôstom a almužnami. Takisto tým, že utrpenia, ktoré nás v živote stretávajú - ako choroby, protivenstvá, rany osudu a hlavne hodina smrti - trpezlivo prijímame.

Svätá Katarína Janovská hovorí: „Kto v tomto živote činí pokánie za svoje hriechy, zaplatí niekoľkými haliermi dlh hodný mnohých tisíc dukátov. Kto však odkladá pokánie až na večnosť, splatí tisícmi dukátov za pár halierov.“

Raz sa niekto opýtal svätého Pátra Pia: „Otče, ako si môžem odtrpieť očistec už tu na zemi, aby som mohol ísť potom rovno do neba?“ Páter odpovedal: „Keď si ochotný prijať z Božích rúk všetko a všetko mu s láskou a vďačnosťou obetovať. Až potom môžeme prejsť zo smrteľného lôžka do neba.“

Takto kráčali svätci: nie cestou stopercentnej bezchybnosti, ale cestou dobrovoľného pokánia kráčali v ústrety koncu pozemskej púte.

Nedávno blahorečený tínedžer z Milána Carlo Acutis (1991 - 2006) v predtuche blížiacej sa smrti povedal rodičom: „Obetujem Pánovi všetky utrpenia, čo budem musieť zniesť, za pápeža, za Cirkev, za to, aby som nebol v očistci a šiel priamo do raja.“

Očistec

Očistec je teda akýsi „zabezpečený vstup“ do raja pre tých, ktorí dostatočne nevyužili im danú Božiu milosť. Mýlia sa tí, čo si očistec predstavujú ako „tmavý kabinet“, kde si zlý pedagóg vylieva zlosť na nepoddajného žiaka.

Očistec je vynálezom Božej lásky; je to obdobie, v ktorom sám Pán dokonáva dielo života, ktoré z nedbanlivosti bolo zanechané nedokončené. A Boh očisťovanie poskytuje nielen tým, čo sa napriek ľudským nedostatkom snažili kráčať po ceste, ktorú im vyznačil Kristus, ale aj tým najväčším kajúcnym hriešnikom.

Podľa svätej Kataríny Janovskej duše v očistci znášajú nie oheň vonkajší, ale vnútorný, pretože ešte nie sú v plnom spoločenstve s Bohom. Takéto ponímanie Katarína nemala zo žiadneho špecifického zjavenia o očistci, ale z vlastnej skúsenosti hlbokej bolesti pre spáchané hriechy v porovnaní s nekonečnou Božou dobrotou.

Svätica v Traktáte o očistci píše, že prikrytý predmet nemôže prijímať slnečné lúče nie pre nedostatok slnka, ktoré stále svieti, ale pre prekážku, ktorá ho prikrýva:

„To isté platí aj pre hrdzu hriechu, ktorá pokrýva dušu a v očistci ju stravuje oheň. Čím viac sa stravuje, tým viac odpovedá pravému slnku, ktorým je Boh. Čím viac ubúda hrdze, tým viac rastie spokojnosť a duša sa otvára Božiemu lúču.

Kým jedno rastie, druhého ubúda, a to až do tej doby, kým sa neskončí čas odčinenia. Avšak bolesť sa nezmierni, zníži sa len čas, v ktorom znáša bolesť.“

Páter Pio sa raz takto vyjadril o plameňoch očistca: „Keby Pán mal umožniť duši prejsť z toho ohňa do najspaľujúcejšieho ohňa na zemi, bolo by to, ako keby prešla z vriacej vody do chladnej.“

Duše v očistci, osvietené osobným súdom, vidia spravodlivosť a chcú ju. Milujú teda svoj trest, nech je akokoľvek ťažký.

Katarína Janovská hovorí: „Vôľa duší v očistci sa úplne stotožňuje s Božou vôľou. Duše nenazývajú svoje utrpenie trestom a ani bolesť nevnímajú ako trest. Pokojne a odovzdane sa podrobujú Božiemu riadeniu, ktoré ochotne a z čistej lásky znášajú.

Pokladajú to za dôkaz veľkého Božieho milosrdenstva byť v očistci zbavený škvŕn, s ktorými by nikdy nechceli predstúpiť pred tvár Božej spravodlivosti.“

Predstavme si, že by si kráľ adoptoval „miestneho“ chlapca z ulice. Tento by potreboval uvedenie do spoločnosti. Nielen preto, aby mohol vystupovať vo svojom novom prostredí, ale aj preto, aby bol schopný tešiť sa z neho.

Očistec je aj toto: učenie o dôstojnosti, učenie o šťastí. Duše v očistci, keďže sú plné lásky k Bohu, už nemôžu hrešiť, pretože stratili náklonnosť k hriechu a pokušenie nad nimi nemá žiadnu moc.

Na duše si spomínajme, z očistca im pomáhajme

Duše v očistci sú na tom do istej miery horšie ako žobráci, pretože tí môžu aspoň blížnych prosiť o pomoc. Duše však musia iba trpezlivo a s odovzdaním sa do Božej vôle znášať svoje muky; samy si pomôcť nemôžu. Len veľmi zriedka je niektorej duši dovolené, aby sa zjavila na zemi a poprosila o pomoc.

Putujúca Cirkev si preto už od prvotných čias kresťanstva uctieva pamiatku zosnulých a obetuje za nich prosby; veď je to svätá a nábožná myšlienka modliť sa za mŕtvych, aby boli zbavení hriechov (porov. 2 Mach 12, 46). Podľa svätého Augustína je modlitba kľúčom, ktorým sa dušiam otvára brána neba. ň

A keď Páter Pio daroval ruženec niektorým svojim duchovným deťom, povedal: „Vyprázdnite jeden kútik očistca.“ Avšak tou najdôležitejšou modlitbou, ktorou môžeme pomáhať dušiam vyjsť z očistca, je svätá omša.

Tu skrze Oltárnu sviatosť ponúkame Otcovi jeho milovaného Syna so všetkými zásluhami jeho utrpenia a smrti. Vo viacerých krajinách je pekným zvykom v deň pohrebu duši zosnulého venovať aj svätú omšu, ktorá bude za neho obetovaná.

Cirkev okrem modlitby a eucharistickej obety ďalej odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúce skutky. Mnohí ľudia sa mylne domnievajú, že strácajú zásluhy u Boha, keď svoje dobré skutky obetujú za iných, napríklad za duše v očistci. Opak je však pravda: tak zdvojnásobujú svoje zásluhy.

Dobrý skutok vykonaný za druhých je aj skutkom milosrdenstva.

Svätý František Saleský hovorí, že ten, kto pomáha dušiam v očistci, nielen potešuje zarmútených, stará sa o chorých, vyslobodzuje väzňov zo žalára, preukazuje pohostinnosť, ale otvára im vstup do domu nebeského Otca, a keď súčasne nahých zaodieva, stará sa o to, aby duše v očistci boli oblečené rúchom neutíchajúcej slávy.

Pomáhajúc dušiam v očistci si zároveň získavame v nebi orodovníkov. František Suaréz a iní teológovia totiž učia, že anjeli prinášajú dušiam v očistci správu, kto sa za ne na zemi modlí.

A tak duše, ktoré boli ešte donedávna v očistci, nikdy nezabudnú na svojich dobrodincov, ktorí im svojimi modlitbami a obetami pomohli vidieť Boha z tváre do tváre. Aj tu sa vypĺňa Ježišov prísľub: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7).

Svätý Augustín dodáva: „Ak chceš, aby sa Boh nad tebou zľutoval, maj aj ty zľutovanie nad svojimi blížnymi v očistci.“

A svätý Ján Mária Vianney vysvetľuje: „Keby sme vedeli, akú moc majú tieto duše v očistci nad Srdcom Božím, a keby sme vedeli, aké milosti je možné získať ich príhovorom, nezabúdali by sme toľko na ne. Musíme sa za ne veľa modliť, aby aj ony za nás mnoho prosili.“

No na tých, ktorí sa za zomrelých nikdy nepomodlili, si ako za trest tiež nikto po smrti nespomenie. A keď sa aj bude niekto za nich modliť, málo im to pomôže. Akou mierou meriame my, takou sa nameria aj nám (porov. Mt 7, 2). 

Z pokladu zásluh Ježiša Krista a svätých môžu duše v očistci čerpať prostredníctvom odpustkov, ktoré pre ne získavame my, žijúci tu na zemi. Veď spolu so zosnulými veriacimi tvoríme spoločenstvo svätých, kde si vzájomne pomáhame.

Dušiam v očistci tak smieme vyprosovať prístup k úplnému daru Božieho milosrdenstva, aby im nebeský Otec odpustil časné tresty, ktoré si za svoje hriechy zasluhujú. Z našej strany sa však vyžaduje úplná disponovanosť a potrebné vnútorné očisťovanie, pretože odpustky sa nedajú oddeliť od čnosti.

Okrem požadovaného úkonu na získanie odpustkov sa tak vyžaduje aj sviatosť pokánia, prijatie Eucharistie a modlitba na úmysel Svätého Otca.

Získať odpustky je možné nielen počas dušičkovej oktávy, ale prakticky každý deň; napríklad pri adorácii Oltárnej sviatosti počas minimálne pol hodiny, pri čítaní Svätého písma počas minimálne pol hodiny, modlitbou svätého ruženca (päť desiatkov) v kostole, v kaplnke alebo rodine.

Blahoslavený Carlo Acutis vytrvalo navštevoval Baziliku Panny Márie Anjelskej v Assisi, aby tam získaval odpustky pre duše v očistci. A Božej Matke zvykol prenechať, aby ona rozhodla, ktorej duši majú byť tieto odpustky udelené.

Bolo by od nás naozaj kruté, keby sme nevyužili tieto poklady, ktoré nám Cirkev ponúka na úľavu dušiam. Samotná prítomnosť pri hrobe našich zosnulých, kvety či zapálená svieca, ba dokonca ani slzy dušiam v očistci nič neosožia.

Nikomu z nás by nenapadlo odmietnuť pomoc dieťaťu, ktoré spadlo rovno pred nás zo stromu a celé by sa hrozne dolámalo. Samozrejme, že by sme preň urobili všetko, čo môžeme. Podobne si musíme vziať na srdce osud týchto duší, čo čakajú na našu obetu či modlitbu, aby sa ich bolesti uľavilo.