On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom

Koniec Vianoc je ich začiatkom. Medzi ich koncom a začiatkom sa strie cesta očisty. 
Jozef Fekete 08.01.2019
On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom

Voda krstu a voda ohňa ducha spája Krstiteľa s Mesiášom. Krst Kristov, Giulio Cesare Procaccini, po roku 1600. Snímka: SNG/webumenia.sk

„Konečne je po Vianociach. Ako dobre, že sú opäť za nami,“ povedal jeden môj známy. A priznám sa, že nemôžem s ním nesúhlasiť. Nie síce úplne, ale iba rozhodne. 

Pomýlené potrebuje uzdravujúceho Ducha 

Spomínam si na jednu udalosť, ktorá mi dáva dôvod súhlasiť s týmto výrokom. V Starom Meste hlavného mesta Slovenska je zvykom, že tam „frčia“ tzv. vianočné trhy. Ak denne cez to námestie prechádzate, tak vám znie dookola v ušiach Tichá noc či iné vianočné koledy. Čudné je už čo i len to, že otcovia mesta nenazvú tieto štyri týždne adventné trhy, ale vianočné. I ľudia s pobytom v bezprostrednom okolí sú právom z Tichej noci unavení, ktorá je všetko iné ako tichá.

A keď sa už kalendárne konečne začnú Vianoce, tak si prajete, aby sa Tichá noc radšej ani len nezaintonovala. Pamätám sa, ako som raz s práve vykreslenou kulisou vnímania sveta kráčal na rorátnu svätú omšu. Bolo skoré ráno 24. decembra. Jemný poprašok čerstvého snehu prekrýval smetím zanesenú dlažbu Hlavného námestia. O pár hodín sa mali začať liturgické Vianoce. Mesto bolo ponorené do spánku. Predsviatočné ticho prerušovala len smetiarska upratovacia čata. Chlad včasného sviežeho svitania nežičil ničomu inému ako len brisknému pracovnému úkonu metiel a pohybu odpadkových nádob. Ešte včera predvianočným ruchom preplnené námestie zívalo odrazu prázdnotou a sila vetra iba znásobovala nevľúdnosť pustej mestskej dlažby. Odpadky a opustené stánky svedčili o tom, že „vianočné“ trhy sú skončené, obchod uzavretý, ľudia azda zasýtení zábavou.

Šero začínajúceho rána po zimnom slnovrate však ešte len čakalo betlehemskú hviezdu. A už-už sa mi zdalo, že to Vianoce i so svojou hviezdou prehrali, keď som v tom začul nenápadnú melódiu. Bola známa, až príliš známa, nepopierateľne mnohovravná a prostá, ako keď v holej nahote zaznela v roku 1818 kdesi v severnej alpskej osadlosti Franza Grubera po prvý raz. Tichá noc úplne iná ako tá, ktorá svojím neustálym zaznievaním za posledné štyri týždne iba unavovala námestie. Bola to tá pravá vianočná koleda plná nočnej tichosti z prostého dôvodu - mala ducha, „jedno-duchého“ Ducha. Do taktu práce s metlou si ju pískal zhrbený smetiar. Nefalšovane čo do jej pravdivosti, hoci predsa trochu aj falošne čo do hudobnosti. Staručký, spoločensky bezvýznamný smetiar mi pripomenul pastierov, bezdomovcov betlehemskej noci.

Precitol som a pomyslel som si: Vianoce sa začali. Tentoraz naozaj! V tichu, bez komerčného smogu, hluku ampliónov a unavených nakupujúcich. Potešil som sa, že predsa sú Vianoce možné. Vykročil som o to rezkejšie do chrámu. Táto príhoda je nielen bolestným chorobopisom, ale ešte väčšmi Dobrou novinou. Je totiž vianočnou, keďže vypovedá pravdu o tom, že choré je „jedno-ducho“ navštívené uzdravujúcim Duchom.

Populárny Ján Krstiteľ

Lukášove slová (porov. Lk 3, 15 – 16, 21 - 22) sú toho potvrdzujúcim svedectvom. Ján Krstiteľ sa stal populárnym. Išiel na dračku na trhu ľudskej zvedavosti a povrchného záujmu (porov. Lk 7, 24). Davy sa k nemu priam valili. Prorok mal šancu urobiť kariéru, zmocniť sa davu, zastrieť mu pohľad na to, čo je rozhodujúce, a popritom seba samého korunovať za stred i predávať sa za groš aplaudujúceho pátosu. „Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš“ (Lk 3, 15).

Môže byť pre nás prekvapením, že Ján zaujíma v prvých troch kapitolách u Lukáša viac opisného priestoru ako Ježiš. Je skutočným hrdinom deja a hlavným hovorcom. Do začiatku štvrtej kapitoly budeme počuť Ježišove živé slová u Lukáša len raz: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Lukášov Ježiš sa akoby odmlčal až do času svojho verejného vystúpenia po krste v Jordáne a po pobyte na púšti. Jána bude potichu a pomaly ubúdať, avšak s účinnosťou muža vyzrievajúceho vo svojom poslaní, ako aj v oddanosti tomu, ktorý ho poslal. „Ján o ňom vydal svedectvo a volal: ,Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.'“ (Jn 1, 15). Jánov hlas sa ozve na svojom sklonku ako zlomený, pochybovačne sa dopytujúci z temnice: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Lk 7, 19).

Ján sa stráca ako hlas, ktorý doznieva vo vzdialenej ozvene. Naopak, hlas Ježiša sa vynára a rozozvučí práve v okamihu, keď Jánov zhasína. Od hlasu Dieťaťa v chráme cez hlas Ducha Svätého pri krste, svedčiaci o jeho spásnom poslaní, ako i cez hlas dejín zachytených v Kristovom rodostrome (porov. Lk 3, 23 - 38). Ján sa umenšil a nastúpil Ježiš (porov. Jn 3, 30). Jánovi ponúknutá „sláva“ sa premenila na slávu toho, ktorý je sám Slávou. Od ich prvého stretnutia k ich poslednému uplynulo čosi tridsať rokov. Z ticha lona matiek sme odrazu prenesení do ticha Jánovho väzenia a ticha Ježišovej púšte s nástrahami pokušenia. V strede ticha oboch postáv je rieka Jordán. Jej tajomstvo je tajomstvom krstu. 

„Dňom krstu sa pre každého začalo veľké životné dobrodružstvo ako proces postupného premieňania sa ukrižovaného a vzkrieseného Krista.“ 
Svätý Ján Pavol II.


Jordán je miestom oddeľujúcim dva svety

Udalosť Pánovho krstu pri Jordáne je hranicou, ktorá spája Jánovo slovo o Slove s Ježišovým slovom o Jánovi. Jordán zároveň rozdeľuje Krstiteľa od Mesiáša, tak ako zranený, hriešny človek je „vzdialený-blízky“ Bohu. Jordán je riekou prechodu od stratenej ľudskej bytosti k pozývajúcemu a človeka hľadajúcemu Bohu. Jordán je odkazom tranzitu (hebr. pesach), v ktorom už cirkevní otcovia videli obsah tajomstva krstu, ako prechodu z tábora smrti do krajiny života, práve tak ako Mojžišovi Hebreji na ceste smerom k prísľubu Jahveho museli prejsť vodou Červeného mora, a tak unikať pred prenasledujúcou nástrahou faraónovho smrtonosného komanda.

Krst oddeľuje svety, aby ich spájal. Vydelí človeka od nánosov zla, aby ho potom odľahčeného povzniesol k výške. Očistí ho od zanesenia sebou samým, svetom a zlom, aby ho ponúkol tomu, ktorý je naplnením ľudského ja, poriadkom sveta i víťazstvom nad zlým duchom. Krst je výrazom očisťovania pohľadu na veci, udalosti či motívy, aby človek predsa nadobudol silu odvrátiť sa od úteku do seba; žiaľ, liek pre vlastné strachy hľadá iba v ďalšom úniku k falošným prísľubom slávy.

Biblický výraz, ktorý evanjelista Lukáš v gréčtine používa na označenie krstu (baptizein), významovo označuje úkon obmytia vodou ako činnosti i znaku očistenia. Lukáš v slovenskom preklade píše „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš“ (Lk 3, 21), čím vyslovuje myšlienku: potom, čo bol už ľud pokrstený, bol pokrstený aj Ježiš. Text tým zdôrazňuje, že Ježišov krst je zavŕšením krstu celého ľudu, všetkých ľudí. Zároveň naznačuje, že Ježišov krst vodou je príležitosťou jeho následného zjavenia, prejavovania sa ako toho, ktorý je Mesiášom – Pomazaným a ktorý dáva plný význam spásonosnému času, ako i jeho dejateľom, čiže udalostiam dejín spásy a tiež tým, ktorí sa v nich nachádzajú (vrátane Jána Krstiteľa). 

Ježiš krstí ohňom Ducha

Ježiš dáva samotnému krstu, ktorý i on sám udeľuje, povyšujúc ho z krstu vodou na krst ohňom Ducha, skutočnú životodarnú veľkosť. Lukášov text o krste pri Jordáne, zvlášť o krste Pána, len podčiarkuje vážnosť chvíle, a to vďaka podobnému okamihu, keď Jozue uvádza Izraelitov do prisľúbenej krajiny Jahveho po opustení egyptského otroctva i blúdenia na púšti. U Izraelitov sa ponáraním do vody Jordánu oživuje pamäť vďaky na ich prechod Červeným morom.

Pokrstený Ježiš je vo zvyšku Lukášovho evanjelia, od 3. kapitoly (krst v Jordáne) sám krstiteľom. Je prvým a rozhodujúcim očisťovateľom od nánosu hriechu, ťažoby chorôb, zmätku falošného smerovania života, smogu ilúzií, slepoty falošných projektov i hrmotu priemyselnej slávy. Je ten, ktorý prináša oheň, ako to na záver evanjelia zhodnotia i emauzskí pútnici: „Či nám nehorelo srdce, keď nám vysvetľoval Písma i naše vlastné dejiny?“ (Lk 24, 32). Je nositeľom Ohňa, ktorý preskočí z textu evanjelia aj do textu Lukášových Skutkov apoštolov; Oheň Ducha Svätého zostúpi na členov prvotnej Cirkvi, aby s ňou zostal do plnosti očisty, završujúceho druhého príchodu Krista.

Celý zámer Lukáša na stránkach jeho evanjelia sa dá zhrnúť do mena slávnosti Krst Pána. Krst Pána je teda výpoveďou tak o pokrstení samotného Ježiša, ako aj je správou o tom, že Ježiš krstí ohňom Ducha. Evanjelium Lukáša nám tú prvú pravdu vypovedá v prvých troch kapitolách, tú druhú vo zvyšných dvadsaťjeden kapitolách jeho evanjeliovej správy. Na ich rozdeľujúcom či spájajúcom rozhraní je voda rieky Jordán, pričom na jednej jej strane je Ján Krstiteľ a jeho misijná činnosť, ako aj jeho uväznenie a poprava, a na strane druhej je Jánom pokrstený Ježiš, ktorý svojím slovom, činmi a zmŕtvychvstalou smrťou krstí človeka i celé dejiny. Voda krstu a voda ohňa Ducha spája Krstiteľa s Mesiášom, a tým človeka bez Boha s Bohočlovekom. Ježišov krst očisťuje ten Jánov, ako napokon i zanesená ľudská túžba vyžaduje neustále očisťovanie, aby sa stávala čoraz viac Božou, čiže vo svojom slobodnom rozhodnutí zapálenou a podmaňovanou životodarným Svetlom zo Svetla. 

Ešte raz na začiatok

Konečne je po Vianociach. Ako dobre, že sú opäť za nami. Prežili sme ich aj vďaka, ba práve vďaka pastierom i smetiarovi na námestí. Bezdomovstvo pastierov i chudoba smetiara ako našich učiteľov má čosi spoločné s umením. Pastieri sú divákmi veľkého kozmického spevu: „A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: ,Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.'“ (Lk 2, 13 - 14).

Zhrbený starý smetiar je vo svojej jadrnosti interpretom o nič nižšieho žánru vyjadreného sláviacim, bezslovným pískaním si melódie Tichá noc, svätá noc. Umenie žitia sa prednostne deje mimo okázalých reklamných plôch či hluku vianočného priemyslu. To rozhodujúce sa odohráva v nebadanom zátiší, v ústraní, kde každý z nás ako človek-pastier, či ako človek-smetiar túži a prosí o krst, o každodennú očistu ohňom Ducha, tak „jedno-ducho“, ako voda v Jordáne sýti smädné ľudské telo. Tak predsa len je možné zachrániť Vianoce. Ich záchrana tkvie v očiste skrze krst Pána. Veď práve v ňom je ľudská krehkosť a vierolomnosť pokrstená človečenstvom Krista.