Pápež František upozorňuje na výkrik zeme i chudoby
V súčasnosti potrebuje zmenu predovšetkým ľudstvo. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
„Súčasťou naliehavej výzvy chrániť náš spoločný domov je starosť o zjednotenie celej ľudskej rodiny v snahe o udržateľný a integrálny rozvoj, pretože vieme, že veci sa môžu zmeniť. Stvoriteľ nás neopúšťa, nikdy neustupuje zo svojho plánu lásky, neľutuje, že nás stvoril.
Ľudstvo má ešte schopnosť spolupracovať na budovaní nášho spoločného domova. Chcem vyjadriť uznanie, povzbudenie a poďakovanie všetkým, ktorí sú aktívni v najrozličnejších oblastiach ľudskej činnosti, aby zaručili ochranu domova, ktorý je nám spoločný.
Osobitnú vďaku si zasluhujú najmä tí, ktorí s rozhodnosťou bojujú za vyriešenie dramatických dôsledkov, ktoré prináša zhoršovanie životného prostredia do života najchudobnejších tohto sveta. Mladí od nás žiadajú zmenu. Pýtajú sa, ako je možné, že sa chce budovať lepšia budúcnosť, ale pritom sa nemyslí na krízu životného prostredia a utrpenie vylúčených“ (LS 13).
Pápežova výzva
V predchádzajúcich riadkoch z druhej encykliky pápeža Františka s názvom Laudato si´ zaznievajú slová jeho osobného apelu. Nejde ani tak o výzvu na zmenu, ako ani o výzvu na zjednotenie sa. Skôr ide o nestratenie viery a utuženie nádeje, že veci sa môžu zmeniť.
Je zvláštnym darom starších ľudí, že sa v nich akosi viac prebúdza nádej na lepší zajtrajšok. Aj to sú slová muža, ktorý má svoj pohľad upretý do budúcnosti. Nie svojej, ale budúcnosti ľudstva.
Spoločný domov
Rýchlosť života, iracionálna dôvera v pokrok a ľudské schopnosti sa stali akýmsi podhubím na zrod zvýšenej starostlivosti a pozornosti o životné prostredie. Prostredie, ktoré je určené na život celej spoločnosti bez rozdielu náboženského presvedčenia, farby pleti, sociálneho postavenia a podobne.
Ide až o bolestnú starosť o našu planétu. V tom spočíva základný prerod veriaceho človeka. „Nadobudnúť bolestné vedomie, odvážiť sa premeniť na osobné utrpenie to, čo sa deje so svetom, a tak si uvedomiť, ako môže každý z nás prispieť“ (LS 19).
V istom zmysle odvaha pápeža spočíva v tom, že neostáva len pri mravoučných či vieroučných postojoch voči jednotlivcom, ale venuje sa aj problematike reakcií štátov a národov a ich snahe čeliť týmto spoločným výzvam. Nie je to totiž otázka jedného národa alebo štátu, ale celých spoločenstiev národov.
Cykly prúdenia vzduchu či vody predsa nepoznajú hranice miest ani štátov. Klimatické zmeny sú problémom globálnym a majú dopad nielen na životné prostredie, ale aj na sociálne, ekonomické a politické prostredie. Napriek tomu vnímame aj takzvanú „povrchnú“ alebo „zdanlivú“ ekológiu, ktorá sa opiera o ľahkomyseľnú nezodpovednosť.
„Ako je to neraz v dobách hlbokých kríz, ktoré si vyžadujú odvážne rozhodnutia, sme pokúšaní myslieť si, že to, čo sa deje, nie je isté. Ak sa pozeráme povrchne a nevšímame si niektoré viditeľné znamenia znečistenia a úpadku, zdá sa, že to nie je také vážne a že planéta by mohla zostať ešte dlho v súčasnom stave.
Tento únikový postoj nám slúži na zachovanie našich životných štýlov, našej produkcie a spotreby. Je to spôsob, akým sa zariaďuje človek, ktorý živí svoje sebadeštrukčné neresti: snaží sa ich nevidieť, bojuje za ich neuznanie, odkladá dôležité rozhodnutia a tvári sa, akoby sa nič nedialo“ (LS 59).
Výkrik zeme
Znečistenie našej planéty je vnútorne spojené s „kultúrou vyhadzovania“. Podľa údajov Eurostatu – štatistického úradu EÚ v roku 2018 pripadlo na každého obyvateľa z 27 členských štátov 5,2 tony odpadu. Je do toho, samozrejme, započítaný akýkoľvek odpad, zo všetkých odvetví.
Mnohí vidia riešenie v takzvanom cirkulačnom modeli výroby založenom na obmedzení používania neobnoviteľných zdrojov, znížení spotreby, opätovnom používaní a recyklácii. Táto kultúra v konečnom dôsledku škodí celej planéte, no pokrok v odporovaní tejto kultúre či jej zmene je ešte zriedkavý.
Nemožnosť udržať súčasnú úroveň spotreby najrozvinutejších krajín a najbohatších odvetví spoločnosti, kde zvyk plytvať a vyhadzovať dosahuje nevídané rozmery, je dobre známa.
Do popredia výrazne vystúpila potreba dostupnosti pitnej a čistej vody. Plytvanie vodou sa však netýka len rozvinutých krajín, ale aj rozvojových, ktoré majú ešte pomerne dostatočné zásoby vody. To nám ukazuje, že postoj voči vode je sčasti záležitosťou výchovy i kultúry, ktoré majú vplyv na povedomie človeka o dôležitosti a význame vody.
V oceánoch je nielen väčšina vody, ale aj nesmierne množstvo rôznorodých živočíchov. Kde-tu počujeme o objavení ešte neprebádaných tvorov a zas na druhej strane sú častejšie informácie o výskyte ohrozených či vymierajúcich druhov.
Biodiverzita zohráva nesmiernu dôležitosť v prostredí, v ktorom žijeme. Na dobré fungovanie ekosystémov sú nevyhnutné aj organizmy, ktoré často ani nevidíme, respektíve ani nevnímame.
„Starostlivosť o ekosystémy si vyžaduje pohľad, ktorý ide ponad to, čo je bezprostredné, lebo ak sa chce dosiahnuť iba rýchly a ľahký ekonomický profit, nikoho ich ochrana nezaujíma. Avšak výška škôd spôsobených egoistickou nedbalosťou je omnoho vyššia ako dosiahnuteľný ekonomický zisk.
V prípade zániku alebo vážneho poškodenia niektorých druhov hovoríme o hodnotách, ktoré presahujú každý výpočet. Preto sa môžeme stať nemými svedkami závažných nerovností, keď sa chcú dosiahnuť vysoké zisky, pričom zaplatenie vysokých účtov za poškodenie životného prostredia sa prenechá zvyšku ľudstva súčasného i budúceho“ (LS 36).
Výkrik chudoby
Pápež František cituje v encyklike okrem iných aj Romana Guardiniho, ktorý napísal, že človek „už nevníma prírodu ani ako platnú normu svojho života, ani ako živé útočisko. Pristupuje k nej nezaujato, objektívne; je priestorom a hmotou pre jeho dielo, do ktorého dáva všetko bez ohľadu na následky“ (LS 115).
Máme tu totiž dôsledky konania človeka, ktoré vidíme na prírode. Ale taktiež naše konanie má dôsledky aj na nás samých. Ide o takú citlivú vzájomnú prepojenosť, že „keď sa v realite neuzná dôležitosť chudobného človeka, ľudského embrya, človeka s postihnutím – aby sme uviedli len niekoľko príkladov –, ťažko bude vypočuté volanie samotnej prírody“ (LS 117).
Naše vnímanie prírody, prostredia, ale aj druhého človeka veľmi závisí od vnímania seba samého. Ak sa totiž človek vyhlasuje za nezávislého od reality a myslí si, že je absolútny vládca, tak sa rozpadá samotný základ jeho existencie.
Svätý Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus napísal, že takýto človek „namiesto toho, aby plnil svoju úlohu Božieho spolupracovníka na diele stvorenia, stavia sa na miesto Boha a tým vyvoláva nakoniec vzburu prírody“ (CA 37).
Chudoba sa dá aj zneužiť v prospech jednotlivca či iného spoločenstva. Zahraničný dlh chudobných krajín sa stáva nástrojom kontroly. Podobne sa to deje s „ekologickým“ dlhom. Krajiny, kde sa nachádzajú veľké rezervy neobnoviteľných zdrojov alebo iných dôležitých komodít, udržiavajú rôznym spôsobom rozvoj bohatších krajín za cenu svojej súčasnosti a budúcnosti.
Dokonca biskupi Paraguaja poukázali na konkrétne dopady chudoby vo svojom pastierskom liste z roku 1984, z ktorého cituje pápež v encyklike:
„Každý roľník má prirodzené právo vlastniť primeranú časť zeme, kde si môže postaviť svoj domov, pracovať na zabezpečení svojej rodiny a mať istotu vlastnej existencie. Také právo musí byť zaručené, aby jeho uplatňovanie nebolo len zdanlivé, ale reálne.
To znamená, že okrem vlastníctva musí mať roľník k dispozícii prostriedky technickej formácie, pôžičky, poistky a prístup na trh“ (LS 94). Práca je nevyhnutnosťou. Tvorí súčasť zmyslu života, je cestou dozrievania a osobnej realizácie.
V kontexte práce je teda finančná pomoc chudobným vždy len provizórnym prostriedkom na riešenie naliehavých situácií. Skutočným cieľom by mal byť dôstojný život dosiahnutý primeranou prácou.
Životné prostredie je spoločným dobrom, dedičstvom celého ľudstva a zodpovednosťou všetkých. Je dôležité posilniť vedomie toho, že sme jedna ľudská rodina. Tu neexistuje priestor na globalizáciu ľahostajnosti.
„Mnohé veci musia upraviť svoje smerovanie, ale predovšetkým ľudstvo potrebuje zmenu. Chýba vedomie spoločného pôvodu, vzájomnej príslušnosti a budúcnosti zdieľanej všetkými. Toto základné povedomie by umožnilo rozvoj nových presvedčení, nových životných postojov a štýlov. Vynára sa tak veľká kultúrna, duchovná a výchovná výzva, ktorej súčasťou budú dlhé procesy regenerácie“ (LS 202).
Výkrik ticha
Ešte máme v živej pamäti, ako sa objavil osamelý starec v bielom, pomaly kráčajúci smerom k priečeliu Baziliky sv. Petra. Bol marec minulého roku a svet sa „topil“ v informáciách o novom víruse. Topil sa v číslach nakazených i mŕtvych, topil sa v otázkach o budúcnosti.
Do toho vstúpil práve pápež František svojím príhovorom založenom na príbehu z Markovho evanjelia o utíšení búrky na jazere. Vystihol našu situáciu, keď do tichom preplneného námestia okrem iného vyslovil aj tieto slová, ktoré nie sú len o pandémii, ale hlavne o našom postoji k Bohu, sebe i prírode: „,Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?' (Mk 4, 40).
Pane, tvoje slovo dnes večer tne do živého a týka sa nás všetkých. V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku dali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením.
Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny ani planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete.
Teraz, keď sa nachádzame na rozbúrenom mori, voláme k tebe: „Zobuď sa, Pane!” (Urbi et orbi 27. marca 2020).