Pašie sú rozprávaním o vášnivom utrpení

Našim ľudským predstavám sa vymyká skutočná hĺbka lásky a utrpenia, ktoré nám prinieslo vykúpenie a porážku diabla. Pre slovo passio, od ktorého je odvodený ľudový názov pašie, čiže text evanjelií o umučení Ježiša Krista slovníky uvádzajú dva významy. Prvým je bolesť, utrpenie a druhým významom je vášeň. Existuje vnútorný hlboký súvis medzi týmito dvomi významami jediného slova. Passio znamená trpieť s vášňou.

Nie moja vôľa

Svätý Tomáš Akvinský veľmi jednoducho predkladá dôvody Kristovho utrpenia. Ježiš nám chcel dať liek proti hriechom a príklad, ako máme žiť. Liek preto, lebo v Kristovom utrpení nachádzame prostriedok proti všetkým zlám, do ktorých upadáme pre svoje hriechy. Je nevyvrátiteľnou pravdou, že Kristove rany nás uzdravili. Otvor v srdci Pána je studnicou milostí, z ktorej sa na svet vyliali všetky milosti potrebné na telesné, duševné i duchovné uzdravenie.

Skutočnosť utrpenia je v svojej podstate taká hrozná, že človek nie je schopný ho niesť bez účasti na Kristovom kríži. Jeho kríž sa stáva pre nás  posilou. Nie je to však len obraz umučeného Spasiteľovho tela, ktorý nás má povzbudzovať v láske a v trpezlivom znášaní utrpenia. Svätý Pavol v Liste Filipanom predstavuje Ježiša ako dokonale poslušného a pokorného Božieho služobníka (porov. Flp 2). Poslušnosťou Otcovej vôli po celý jeho ľudský život sa formovalo mocné áno, ktoré napokon prinieslo svetu vykúpenie a oslobodenie.

Kristus je preto príkladom, ako sa máme pripravovať na trpezlivé nesenie vlastných krížov. Zároveň vtelené Božie Slovo a druhá božská osoba, večný Logos dokonale miluje svojho Otca. Miluje ho, a preto je ochotný plniť jeho vôľu. Jeho vôľa sa dokonale zhoduje s vôľou Otca. Je to plná láska a dôvera umožňujúca ľudskej Kristovej prirodzenosti povedať áno na nepredstaviteľné utrpenie a bolesť. Odovzdanosť do vôle Otca je vyjadrená poslušnosťou jeho plánu.

Dokonalá láska a dôvera v sebe skrývajú tajomstvo kenózy – vyprázdnenia a uponíženia sa. Cez uponíženie sa je vyjadrená božská sloboda spočívajúca vo večnej existencii Syna v lone Otca. V tejto božskej slobode, jednote s Otcom, ktorá ovplyvňuje celý pozemský Ježišov život, sa rodí plán vykúpenia človeka cez spásonosnú smrť – definitívne odumretie smrteľnému starému človeku – Adamovej podobe.

Počas uponíženia sa Syna (prijatím ľudskej prirodzenosti) má Duch Svätý (vychádza z Otca i Syna) primát nad Synom a celé jeho pozemské jestvovanie je zamerané na kríž a na definitívny úkon vykúpenia. Je to neustála bdelosť Ježiša ako človeka, ktorá je aktivovaná Duchom, aby všetko, čo robí, koná, myslí, hovorí, učí počas pozemského života bolo cestou ku krížu (porov. Hans Urs von Balthasar: Teológia troch dní).

Vo chvíľach, keď človek cíti, že jeho duša sa stáva úplne prázdnou a najväčšie muky utrpenia jej spôsobuje spaľujúca túžba po Božej plnosti a prítomnosti, sa nám môže zdať, že Boh je skrytý a mlčí. Aby touto prázdnotou pripravil ľudskú dušu na prijatie jeho Ducha, ktorý všetko pretvorí. 

Utrpenie je prostriedkom

Ak v zmysle pokánia človek pokorí svoju pýchu, ktorá zatvrdlivo bránila Bohu konať zmenu v ľudskej duši, Boh utrpenie pretvorí na formáciu. Utrpenie sa stane prostriedkom ustavičného vzdávania sa seba a odovzdávania sa Božiemu milosrdnému pôsobeniu. Ježiš Kristus sa nám predkladá ako príklad, ako uchopiť vlastné utrpenie.

Naše utrpenie je iné, pretože sme poznačení ťarchou následkov dedičného hriechu. Náš život potrebuje neustále pokánie a očisťovanie, ktoré Kristus nepotreboval, no sám ho podstúpil, aby zanechal model nasledovania. V Pavlovom Liste Filipanom sa nekladie dôraz na utrpenie ako také, ale na poslušnosť, a tým na pokornú indiferenciu (odstup), akou Boží služobník prijíma od Otca všetko, či už zaplesanie v duchu, ale aj smútok až na smrť.

Mnohokrát človek povzbudený čítaním mystických spisov veľkých svätcov má tendenciu vnímať utrpenie ako sladké a bezstarostné nesenie kríža. Dokonca nepremyslene túži po utrpení, ktoré v danom okamihu nie je pre jeho život vhodné a znesiteľné. Utrpenie sa stáva pre človeka akoby cieľom. Avšak utrpenie a bolesť má byť len prostriedkom, ktorý vedie k spáse duše skrze naplnenie Božej vôle. Je plne v moci Ducha pretvoriť dušu v jedinom momente, ale nie je v sile duše takúto radikálnu premenu prijať.

Preto je pre ňu paradoxne lepšie uvedenie do takej samoty, počas ktorej postupne objavuje nové súvislosti svojho najhlbšieho vnútra. V krehkosti svojej existencie duša človeka ostáva osamotená nie fyzicky, ale vzhľadom na nedostačujúce naplnenie duchovnej túžby, ktorú momentálne nesie v sebe. Nemôže sa uspokojiť s ničím čisto pozemským.

Takýto stav však nepotrvá navždy. Božský spoločník vyučuje jednoduchosti a pokore, ktoré predurčujú človeka k novému prikloneniu sa k ľuďom. A vtedy sa už človek neprikláňa k iným ako ten, ktorý má úlohu poučovať, ale ako pravý služobník. V ľudskom živote sa túži prejaviť Božia pedagogika. Nie sme to my, ktorí vieme, kedy a aký spôsob utrpenia je pre nás formačný. 

Uvedomenie si vlastnej nedokonalosti

Utrpenie, smrť na kríži a víťazné zmŕtvychvstanie sú síce vrcholom neprekonateľnej hodnoty, ale Ježiš nepohŕdal a nezabúdal na každodennú všednosť, v ktorej učil, potešoval, uzdravoval, miloval, pracoval. Môžeme tu badať istý paradox.

Zavŕšenie Kristovho života veľkou bolesťou a smrťou vyzerá ako cieľ, ale v skutočnosti je len prostriedkom, ktorým on sám prechádza k Otcovi. Zároveň ľudí vyťahuje z bezzmyselného plahočenia sa životom do plnosti radosti vo večnom nazeraní na Boha z tváre do tváre. Hlavným zmyslom utrpenia je uvedomenie si svojich obmedzení.

Človek sa prestáva spoliehať na svoje istoty a jedinou istotou sa stáva Kristus. Nič nemá vo vlastných rukách. Uvedomenie si tejto skutočnosti vzbudzuje vďaku za každú maličkosť i za prežité utrpenia. Takto sa ľudská duša stáva slobodnou vo vzťahu k stvoreným veciam, pretože vníma ich pominuteľnosť. Sloboda tohto poznania prináša vnútorný pokoj.

Človek sa stáva indiferentným a prijíma každodennú skutočnosť bez obáv. Kristovo utrpenie krížovej cesty začína padnutím na zem (porov. Mk 14, 35) v modlitbe, aby obstál v zdrvujúcom okamihu skúšky. Jeho vnútro je naplnené hrôzou, úzkosťou a osamelosťou. Smrteľná úzkosť spúšťa z čela krvavý pot. Modlí sa v Getsemanskej záhrade k Otcovi, preniká ho samota, ktorú nedokážu vyplniť ľudia. Nie sú schopní bdieť a byť s ním v čase rozhodujúcej skúšky. Upriamili sa na vlastný zármutok a uzavreli srdcia pred oveľa väčším zármutkom iného. Zármutok bez nádeje bol prekážkou toho, aby boli účastnými na Pánovom spasiteľnom utrpení.

Učeníci nie sú schopní stáť pri osamelom modlitbovom boji Ježiša, čo mu spôsobuje ešte väčšie muky. Je to neschopnosť novovznikajúcej Cirkvi stáť pri svojej trpiacej Hlave, ktorá sa bude mnohokrát opakovať a otvárať bolestné Kristove rany. Ježiš sa modlí slovami, ktoré i pre nás majú byť príkladom, ako sa postaviť k faktu utrpenia. „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42).

V slabosti ľudskej prirodzenosti Ježiš prosí, aby ho Otec zbavil utrpenia, pretože utrpenie nebolo súčasťou Božieho plánu s človekom. Boh nechcel, aby sme trpeli. Kristus ako večný Logos to vie, uvedomuje si, že utrpenie nepatrí k sláve človeka, v ktorej bol stvorený. No následkom pýchy prvých rodičov, do ktorých zasial satan pochybnosť o Božej dobrote, sme na seba pritiahli bremeno utrpenia a bolesti. Ježiš si nevolí utrpenie sám od seba, nehľadá v ňom vlastné citové uspokojenie, ako to mnohokrát robia ľudia, ale prijíma ho, ak je súčasťou vôle nebeského Otca.

Aj my máme prijímať naše utrpenie a nevyhľadávať iné formy, ktoré by vyhovovali našim predstavám. Iba ak to naozaj od nás chce Boh, ak dopúšťa utrpenie, je to z dôvodu, aby formoval človeka, aby očistil, čo je hriešne, pyšné, aby upriamil pozornosť človeka k skutočnosti, že bez neho nemôže nič urobiť. 

Boh nás nenechá bez opory

Kristovi po prijatí utrpenia v Getsemanskej záhrade, keď zviedol vnútorný boj s odporom a pokušením, keď na neho padla ťarcha hriechov celého ľudstva, prichádza na pomoc anjel utešiteľ. Otec nenecháva svojho Syna bez opory v utrpení. Musíme si uvedomiť, že v Bohu je stále „teraz“. Ak sa pozrieme touto optikou na udalosti Olivovej hory, môžeme vidieť, že Pán Ježiš vtedy netrpel len za už spáchané hriechy, ale i za tie, ktoré ešte ľudstvo spácha.

Spasiteľná Kristova smrť a zmŕtvychvstanie majú účinnosť spätne, ale aj do budúcnosti. Človek môže tajomne pokračovať vo vznešenej obete na Kalvárii, na vlastnom tele dopĺňať „to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24). Môžeme sa pripojiť k anjelovi, ktorého zoslal Otec, a naše každodenné utrpenia pripájať k utrpeniu Ježiša a zvelebovať každú kvapku krvi, ktorá dopadla z jeho čela na zem.

Božské sa spojilo s pozemským prachom. Táto hmota sa stala závdavkom nového človeka. Z prachu sme povstali stvoriteľským Božím aktom do jestvovania a jeho krv začala nanovo prúdiť milosťou v našich žilách. Ľudské utrpenie a nekonečná Božia láska sa snúbia v krvi a vode, ktoré Kristovo Srdce vylialo na kríži na naše očistenie a zachránenie. Krvou, ktorá bola preliata, ľudské utrpenie dostalo novú hodnotu. Ním sa pripodobňujeme trpiacemu a umierajúcemu Bohočloveku.

Dostávame účasť na Božom utrpení, aby sme mohli získať večný podiel na jeho živote v blaženosti. Naše drobné bolesti, utrpenia, starosti bežných dní môžeme prinášať ako zmiernu obetu a klásť ich k nohám trpiaceho Pána v Getsemanskej záhrade. Krížom a vlastnými obetami môžeme uzmierovať Božské Srdce Ježišovo a prispievať k spáse hriešnikov. Nemá tu však miesto žiadna zmäkčilosť či sebectvo, ktorým by sme si chceli privlastňovať zásluhy. Všetko, čo získame z prinesených obiet, sme získali len z dobroty prebodnutého Srdca. Z neho plynú a do neho sa vracajú.

My krátkozrakí ľudia si často vyprosujeme milosť, ktorá nie je pre nás a bola by nám v danom období na škodu, všemožne sa bránime Božiemu riadeniu, hoci len ono nás vedie k pravému blahu. Ak nás ustavičná vernosť stojí mnoho obiet, tým lepšie. Nevyjednávajme s milosťou, aby sa nestalo, že necháme Pána márne stáť pri dverách svojho srdca a on, ustatý od dlhého čakania, sa vzdiali – rešpektujúc našu slobodu (porov. Max Schmidt: Útecha a zmier Božského Srdca).