Po hriechu dávaš príležitosť na pokánie

Je známy príbeh syna so zlou povahou, ktorý sa často hneval a slovami zraňoval svoje okolie. Otcovi záležalo na synovi a chcel mu pomôcť. Poradil mu, aby vždy, keď sa nahnevá, zatĺkol jeden klinec do dreveného plota. Syn súhlasil a prvý deň zatĺkol 37 klincov.

Postupne zistil, že je jednoduchšie sa ovládať, ako zatĺkať klince. Prišiel deň, keď sa syn nenahneval ani jediný raz. Otec mu znova poradil, aby po každom takom dni vytiahol jeden klinec z plota.

Po čase bol plot čistý od klincov. „Zvládol si to dobre, ale pozri na tie diery v plote. Nikdy už nebude ako predtým. Keď povieš niečo v hneve, zanechá to jazvu aj v človeku ako tie diery v plote.“

Dobrému otcovi záležalo na zmene svojho syna - a nebeskému Otcovi by nezáležalo na nás? On vie najlepšie, o čo pri našej premene ide, a robí pre nás všetko, aby nás priviedol k dobrote a kráse podľa svojho plánu, s ktorým nás stvoril.

 

Zdravý strach – bázeň

 

Po prečítaní state evanjelia o kúkoli na roli musíme žasnúť nad Božou trpezlivou čakajúcou láskou. On nerobí chyby ako my z prenáhlených súdov. Vždy verí v zmenu človeka a hľadá ho až do konca.

Zaujal ma záver podobenstva: „A tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 13, 41 - 42). 

Opýtal som sa: Neprestali sme sa zdravo báť? Samozrejme, že nie Boha, on si to ako dobrý Otec rozhodne nezaslúži, ale tej ohnivej pece, plaču, škrípania zubami; toho, čo nás môže uvrhnúť do pekla.

Spomenul som si, že v horách sú na tom najhoršie ľudia, ktorí stratili bázeň pred horami, bázeň pred nebezpečenstvom a púšťajú sa bezhlavo na štíty. Tiež na mladíkov na cestách, za volantom alebo na motorke, ktorí pridávajú plyn, chcú sa ukázať, sú suverénni, „my to dáme“.

Dôsledky poznáme – príliš časté tragédie, predčasne ukončené mladé životy. Prečo? Stratili zdravý strach. Stratila sa skromnosť, objavuje sa zvýšené sebavedomie, túžba po adrenalíne, po vyniknutí, po slobode. Namýšľanie si, že to dopadne len dobre. 

Pred rokmi som bol svedkom zrútenia jedného skúseného horolezca, ktorý chcel prejsť zamrznutý Krčmárov žľab bez pomôcok, len s kameňom v ruke. Stalo sa mu to kruto osudným.

Šmykol sa a bolo už neskoro. Mohol som sa nad jeho na nepoznanie zdevastovaným telom len pomodliť. Urobil jednu chybu, ktorá ho stála život. Hovorí sa, že ľudia odpúšťajú niekedy, ale príroda nikdy. Našťastie, Boh je ochotný odpustiť vždy. 

Nesprávame sa ako nerozvážni mladíci aj my? Voči svojmu životu, voči Bohu a večnému osudu? Nezabúdame, že existuje aj dobrý strach, ktorý voláme bázeň? Bázeň ako počiatok múdrosti (porov. Prís 1, 7), ako jeden z darov Ducha Svätého.

Prejavuje sa ako opatrnosť, rozvážnosť, bedlivosť, pripomína nám cieľ a zmysel života a dôsledky našich rozhodnutí.   

Ježiš vyvoláva v nás bázeň. Zobúdza v nás zodpovednosť za naše skutky, volá k zamysleniu a k pokániu: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1, 15) a v podobnom duchu: „Bdejte a modlite sa!“ (Mk 14, 38).

Vyvoláva zodpovednosť za dar života pred dobrým Bohom, ktorý je naším Stvoriteľom a darcom života; ktorý je naším Vykupiteľom z hriechov, nádejou na odpustenie a nový začiatok; ktorý je naším Posvätiteľom, ktorý sa svojím Duchom neustále prihovára za nás a ozýva sa v hlbinách nášho ducha, aby nás zobudil z duchovného spánku a zachránil.

Prečo to robí? Aby sme nepadli, a ak by sme padli, aby sme vstali, a keď stojíme, aby sme dávali pozor, aby sme opäť nepadli. Boh mi vždy dáva šancu. Predstavuje sa ako najlepší záchranár ochotný pre moju záchranu obetovať aj život.

Vzbudzuje vo mne nádej, aby som sa nikdy nevzdal, ani v najzúfalejšej situácii, ale bojoval o život až do konca. Túto pravdu pripomína aj staré latinské príslovie: Dum spiro, spero – kým dýcham, dúfam.

A nik nemá väčšiu radosť a vďačnosť ako ten, kto prežil svoju záchranu z veľkého nebezpečenstva. Dokonca sa vtedy raduje aj celé nebo (porov. Lk 15, 7). 


 

Skúsenosť s milosrdným Bohom
 

Životné osudy ľudí sa zapisujú do tváre, do ich vrások, do očí smutných, beznádejných, nahnevaných, zúfalých, alebo aj na kožu, rôznymi tetovaniami. Ale všetky životné osudy sa zapisujú najmä do duše a večnej pamäti.

To sa nedá vymazať. Aj zločinci po čase začnú hovoriť – nemôžu s tým žiť, musia to niekomu povedať. Evanjelium – radostná zvesť je preto radostná, že hovorí o milosrdnom Bohu. Už Kniha múdrosti  opisuje Boha, ktorý je oveľa väčší ako ľudia, ako ich myšlienky, ich osudy a ich hriechy.

A tento Boh – zvrchovaný a všemocný Pán, Kráľ, nie je tvrdý, nie je tyran, nie je bezcitný sudca, ale zhovievavý, láskavý a veľmi milosrdný Boh. Ohlasuje dobrú nádej, že po hriechu dáva príležitosť na pokánie (porov. Múd 12, 13 - 19).

Verný Boží Syn to potvrdzuje: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5, 32).

To pocítil starozákonný Júda, Jonáš, Dávid, alebo aj svätý Peter, Pavol, Augustín a mnohí ďalší, ktorí po precítení bolesti z hriechu neváhali obetovať aj svoj život za vieru a pre Božie kráľovstvo v tichej službe blížnym.

Pán nám ale vždy pripomína, že ak my chceme Božie milosrdenstvo, aj my musíme byť milosrdní; spravodlivý človek má byť ľudský a len milosrdní dosiahnu milosrdenstvo (porov. Mt 5, 7).

Nekonečné Božie milosrdenstvo sa môže aplikovať len tam, kde je v srdci pokánie, ľútosť, túžba po novom živote. Božie milosrdenstvo je ako slnko, ktoré svieti; ale s bolesťou hovorí Boží Syn, že ľudia viac milovali tmu ako svetlo (porov. Jn 3, 19).

Bez pravej ľútosti niet pokánia ani platnej sviatosti pokánia - a potom ani milosrdenstva a odpustenia. Snahou Ducha Svätého je objasniť našej duši, „čo je hriech, čo  spravodlivosť a čo súd“ (Jn 16, 8), a priviesť nás k ľútosti a obráteniu.

„Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti“ (Rim 8, 26), vzdychá a učí nás volať nanovo: „Abba – Otče“ (Rim 8, 15) a tiež Ježiš – môj Pán (porov. 1 Kor 12, 3). On vždy všetko tvorí nanovo, obnovuje tvárnosť zeme tým, že obnovuje ľudské srdce.

Podstatnú úlohu Ducha Svätého pri výchove detí by si mali uvedomiť rodičia. Ich úloha spočíva hlavne v nasledovnom: zobúdzať v deťoch Ducha pravdy a ľútosti – usvedčovať ich Duchom Svätým – lebo len on je sila, ktorá zachráni deti.

Nie násilne, tvrdosťou, trestami bez lásky, lebo ľudské srdce môže aj zatvrdnúť, obaliť sa do seba, rebelovať a vzdorovať ľuďom i Bohu. Čo to znamená zranené, neliečené srdce, ktoré nosí zatrpknutosť, hnev a pomstu, sme videli aj na nedávnej vrútockej školskej tragédii.

Srdce vyliečené Duchom Svätým však zakusuje odpustenie od Boha, odpúšťa druhým aj sebe.

Pšenica aj kúkoľ v Božích rukách

 

Vždy tu bol aj bude nepriateľ, ktorý bude siať medzi pšenicu kúkoľ hriechu a nepriateľstva. Musíme s tým rátať, že na zemi nebude nikdy ideálny pokoj a poriadok.

Ale vždy tu bude aj Boh, ktorý bude siať dobré semeno Slova, ktorý bude vždy chrániť a podporovať pšenicu, svoje deti, aby obstáli vo svete pokušení, hriechu, skúšok a prenasledovaní a aby boli dobrým príkladom – kvasom pre blúdiacich a hrešiacich.

Vždy tu bude Boh, ktorý jediný vie premeniť kúkoľ na pšenicu. Dáva čas, nechce trestať, nechce hneď trhať, likvidovať, ale chce premieňať. On verí, že ľudské srdce je dynamické, je schopné premeny.

Boží nepriateľ nie je všemocný, jeho plány zla nie sú absolútne, zlo má svoje hranice a mieru skúšky určuje Boh.

Zverme sa do jeho rúk a snažme sa byť jeho pšenicou. Očisťujme svoje duše od kúkoľa, posväcujme sa každý deň, robme pokánie. Vstávajme znovu a znovu.

Má to zmysel, keď je to stále to isté? Má to zmysel, lebo koľkokrát sa potkneme a neostávame ležať na chodníku, oprášime kolená a ideme ďalej. Koľkokrát sa zašpiníme a znovu a znovu sa umývame a kúpeme. Koľkokrát máme neporiadok v dome a znovu a znovu upratujeme.

A keď ide o dušu, o lásku, hneď sa vzdáme? Majme nádej, že môžeme vždy znovu začať a vstať. Zobuďme svoje svedomie, učme sa dobre rozlišovať dobré od zlého, pomenovať veci, vytriezvievať vo vášni, objektivizovať aj s pomocou Ducha Svätého v Cirkvi, kňazov a priateľov.

Duch Svätý nás stále učí, každý deň. Chvíľkou ticha, hodnotením udalostí, zachycujme jeho tichý hlas.

V čase modlitby, niekedy pri ruženci, rozjímaní, vo svätej omši pri premenení, pri svätom prijímaní – Duch Svätý opäť hučí ako vietor a zapaľuje fakle lásky a vyznania. Dvíha nás k novým rozhodnutiam a k novým postojom, správaniu a k novému životu v Duchu Svätom.

Stačí len Božia milosť?

 

Niekedy oddelení kresťanskí bratia hovorili: „Všetko je len Božia milosť, skutky nie sú k spáse dôležité.“ Tradičná katolícka náuka všeobecne hovorila o pomere milosti a skutkov k spáse tak 50 na 50, dnes sa hovorí o pomere 90 ku 10.

Isté je, že bez Božej milosti sa nik nespasí, ale aj že bez rozhodnutia slobodnej vôle nebude nikto zatratený, ale ani spasený. Koľko je to u koho, to nechajme na Pána Boha. Niekomu bude možno stačiť jeden úprimný vzdych.

Od niekoho bude žiadať celý život poctivej práce, ako sa opisuje v podobenstve o najatých nájomníkoch do vinice (porov. Mt 20, 1 - 16).

Od každého však bude žiadať všetko, koľko môže, podľa toho, koľko dostal a je schopný. Neobstojí žiadne porovnávanie sa.

Platí vždy ochotné, súhlasné áno s pochopeným Božím volaním. Lebo ako aj dobrý život sa dá pokaziť na jeho konci, tak aj zlý život sa dá na konci napraviť.