Pôst by mal byť o premene srdca

S účasnosť vnímame ako dobu rozličných zoštíhľovacích kúr, diét, ale zároveň aj ako dobu veľkého pohodlia. Dala by sa nadnesene označiť sloganom „pohoda, klídek, tabáček“. Športovci už prestávajú súťažiť a vyhrávať, oni si to chcú len užiť. Je to škoda. Užiť si môže človek úspech, oddych či wellness.

Do tejto mentality či vnútorného nastavenia znovu prichádza čas 40-dňového pôstu. Niekto by nám kresťanom mohol vyčítať, že pôstom, odriekaním, zapieraním chceme kaziť radosť, nevieme si užiť život a tešiť sa zo života.

Ako je to vlastne? Začíname tento čas milosti s vnútorným nastavením či vedomím, že aj tak je zbytočná akákoľvek námaha, pretože to už je vopred prehraté, veď sa dobre poznáme?

POZOR NA PÝCHU I STRACH

Vo Svätom písme čítame: „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10, 13).

Myslím si, že aj správne prežívať pôst nie je nad naše sily a že je to v našej moci s pomocou Božej milosti. Hrozia nám však dve úskalia alebo nebezpečenstvá: pýcha a strach. To prvé vtedy, keď sa nám darí postiť, modliť, dávať almužnu, pomáhať; začneme byť na seba pyšní, akí sme dobrí.

To druhé, keď si povieme, načo sa budem postiť, veď sa poznám, zase to nedám, nič nezmením. Strach z vlastného sklamania. Svätý Ján Mária Vianney (1786 – 1859) hovorí: „Nikdy sa nám nedostane šťastie prísť do neba, ak nebudeme konať dobré skutky.

To, čo Boh od nás žiada, nie je nič výnimočné ani nad naše sily či schopnosti. Nežiada od nás, aby sme sedeli celý deň v kostole, nechce od nás ani ťažké skutky pokánia, ktoré by nám zničili zdravie.

Nechce od nás, aby sme rozdali všetok svoj majetok chudobným, aj keď sme v skutočnosti povinní dať chudobnému toľko, koľko môžeme, aby sme sa zapáčili Bohu, ktorý nám prikázal, aby sme tým odčinili svoje hriechy.“

PÔST JE RADOSŤ

Veľmi ma oslovila pozitívna definícia pôstu a zriekania od nemeckého benediktínskeho autora Anselma Grüna, že pôst a zriekanie je vlastne radosť, pretože duch víťazí nad telom.

Túto radosť môžeme prežívať dennodenne a môže mať tie najrozličnejšie podoby: vypnúť televízor, obmedziť internet, zrieknuť sa pohárika, cigarety či sladkosti a podobne. Ale pôst nie je len o ovládaní, zapieraní a premáhaní. Často je to o statočnom nesení každodenného kríža.

Existuje vôbec pôst, ktorý by sa páčil Bohu viac ako trpezlivé znášanie vecí, ktoré sú nepríjemné? Nehovoriac o chorobách a mnohých ďalších trápeniach, ktoré sa z nášho biedneho života nedajú vylúčiť.

Koľkokrát máme príležitosť na umŕtvovanie, keď prijímame to, čo nás obťažuje a čo sa nám protiví? Dnes to môže byť pandémia, práca, ktorá nás nudí a nenapĺňa, inokedy zase nesympatická osoba alebo poníženie, ktoré ťažko znášame.

PREMENA SRDCA

„Roztrhnite si srdcia, a nie rúcho“ (Joel 2, 13). Týmito prenikavými slovami proroka Joela nás liturgia Popolcovej stredy vovádza do pôstu, pričom poukazuje na premenu srdca ako na charakteristiku tohto času milosti.

Prorocká výzva predstavuje výzvu pre nás všetkých, bez akejkoľvek výnimky, a pripomína nám, že premena sa neobmedzuje na vonkajšie formy alebo vágne predsavzatia, ale zahŕňa a pretvára celú existenciu, počnúc centrom osoby – svedomím.

Sme pozvaní vydať sa na cestu, na ktorej sa, odolávajúc rutine, budeme snažiť otvoriť oči a uši, no predovšetkým otvoriť si srdce, aby sme prekročili hranice vlastného „piesočka“. Otvoriť sa Bohu a bratom.

Vieme, že dnešný svet nás núti žiť v kultúre výkonu a pôžitku, ako som už spomínal. Pôstne obdobie nás vyzýva, aby sme sa „prebudili“, aby sme si pripomenuli, že sme stvoreniami, že my jednoducho nie sme Bohom.

CESTA K VEĽKEJ NOCI

Aj vo vzťahu k ostatným riskujeme, že sa uzatvoríme, že na nich zabudneme. Ale až vtedy, keď sa ťažkosti a utrpenie našich bratov pre nás stanú výzvou, až vtedy môžeme začať našu púť premeny smerom k Veľkej noci.

Tento plán cesty v sebe zahŕňa aj kríž a zriekanie sa. Evanjelium nám naznačuje prvky tejto duchovnej cesty: modlitba, pôst a almužna (porov. Mt 6, 1 – 6. 16 – 18). Všetky tri predstavujú potrebu nedať sa ovládať vonkajším vzhľadom vecí.

To, na čom záleží, nie je vzhľad. Boh nehľadí na vonkajšok, on vidí do srdca. Hodnota života nezávisí od uznania či úspechu, ale od toho, čo máme vnútri. V krátkosti si všimnime tieto tri piliere.

MODLITBA

Prvým prvkom je modlitba. Modlitba predstavuje silu kresťana a každej veriacej osoby. V slabosti a krehkosti nášho života sa môžeme obrátiť k Bohu s dôverou detí a vstúpiť do spoločenstva s ním.

Zoči-voči všetkým zraneniam, ktoré nás obťažujú a ktoré by mohli zatvrdiť naše srdce, sme volaní k tomu, aby sme sa ponorili do mora modlitby, ktoré je oceánom Božej bezhraničnej lásky, a vychutnávali tak jeho nehu.

Pôst je obdobím modlitby; modlitby intenzívnejšej, ktorej venujeme viac času; modlitby vytrvalejšej, ktorá sa dôkladnejšie venuje potrebám bratov; modlitby príhovoru, ktorou sa prihovárame pred Bohom za mnohé situácie chudoby a utrpenia.

Svätý Augustín odporúča: „Chceš, aby tvoja modlitba vyletela až k Bohu? Daruj jej dve krídla: pôst a almužnu.“

PÔST

Na druhom mieste je pôst. Musíme si dávať pozor, aby sme nepraktizovali pôst formálne; aby sme v ňom nehľadali sebauspokojenie, že sme si niečo dobre splnili.

Aby nás to neviedlo k pýche, aký som dobrý, že som to dal! Pápež František je toho názoru, že pôst má zmysel vtedy, ak sa naozaj dotýka nášho vlastného bezpečia, ak z neho plynie dobro pre iných, ak nám pomáha osvojovať si štýl milosrdného Samaritána, ktorý sa skláňa k bratovi v ťažkostiach a stará sa o neho.

Pôst podľa Svätého Otca sa týka voľby striedmeho života, životného štýlu, ktorý neplytvá. Pôst nám pomáha vycvičiť si srdce k zameranosti na podstatu a so zmyslom sa podeliť.

Je znakom svedomitého a zodpovedného postoja voči nespravodlivostiam, zneužívaniu, osobitne v súvislosti s chudobnými a maličkými, a je prejavom našej dôvery, ktorú vkladáme v Boha a v jeho prozreteľnosť.

ALMUŽNA

Tretí prvok predstavuje almužna. Tá naznačuje nezištnosť, pretože pri almužne ide o dar niekomu, od koho neočakávame, že nám to vráti. Nezištnosť by mala byť jednou z charakteristík kresťana, ktorý si je vedomý toho, že všetko prijal od Boha zdarma, teda bez akejkoľvek zásluhy.

V súčasnej dobe však nezištnosť netvorí súčasť každodenného života, v ktorom sa všetko predáva a kupuje.

Všetko je o výpočtoch a mierach. Almužna nám pomáha udržiavať veľkodušnosť daru, ktorým je sloboda od upnutia sa na vlastníctvo; od strachu zo straty toho, čo máme; od smútku toho, kto sa o vlastné blaho nechce deliť s druhými.

Svätý arský farár Ján Mária Vianney hovorí: „Dobre viete, že almužna nespočíva iba v tom, aby sme nasýtili niekoho, kto je hladný, alebo darovali odev tomu, kto ho nemá.

Almužnou sú všetky dobrodenia, ktoré v duchu lásky preukazujeme svojmu blížnemu, či už jeho telu, alebo duši. Keď máme málo, tak teda dáme málo.

Ten, kto sa nemôže postarať o potreby chudobných, môže ich aspoň navštíviť, povedať im nejaké slovo útechy, pomodliť sa za nich, aby svoju chorobu využili čo najlepšie.“

POTREBA OBRÁTENIA

Svojimi výzvami na obrátenie nás Pôstne obdobie prichádza prebudiť, prebrať nás z otupenosti, z rizika žiť iba zo zotrvačnosti. Napomenutie, ktorým sa nám Pán prihovára skrze proroka Joela, znie nahlas a jasne: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom“ (Joel 2, 12).

Prečo sa máme obrátiť k Bohu? Pretože niečo v nás, v spoločnosti, v Cirkvi nie je v poriadku a my potrebujeme zmenu, potrebujeme niečo prelomiť. A toto sa nazýva potrebou obrátenia!

Opäť prichádza Pôstne obdobie, aby sa nám prihováralo svojou prorockou výzvou a pripomínalo, že je možné vytvárať niečo nové v nás samých a okolo nás už len preto, že Boh je verný.

On je vždy verný, nemôže totiž zaprieť sám seba. Je neustále plný dobroty a milosrdenstva a vždy pripravený odpustiť a začať odznova. Vydajme sa na púť s touto synovskou dôverou.