Povolaní k láske, znamenie nového života

Tieto slová, ktoré čítame v Jánovom evanjeliu (Jn 17, 3), vyriekol Ježiš vo večeradle v kruhu svojich najbližších v najintímnejšej chvíli svojho života tu na zemi – v čase Poslednej večere a vo vedomí nastávajúcich udalostí.

Mohli by sme tomu rozumieť aj tak, že všetko, čo Ježiš učil a robil, je teraz zavŕšené a prekryté tým najpodstatnejším, čo všetkému dáva zmysel. Poznaním lásky Syna, ktorý miloval svojich (porov. Jn 13, 1) a položil život ako výkupné za mnohých (porov. Mk 10, 45), a poznaním lásky Otca, ktorý nám a pre nás vzkriesil Krista z mŕtvych (porov. Ef 1, 15 – 20).

ODOVZDÁVA, ČO PRIJAL

V tejto skúsenosti neskôr svätý Pavol zasadzuje svoje vyučovanie o láske ako podstate evanjelia (Hymnus na lásku, 1 Kor 13, 1 – 13) medzi dve významné posolstvá: jedno o tajomstve Eucharistie ako pretrvávajúcej prítomnosti Kristovej obety a druhé o realite Kristovho vzkriesenia z mŕtvych.

Pritom obe začína rovnakým zdôvodnením, že ide o niečo, čo prijal od Pána. „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš, v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: Toto je moje telo...“ (1 Kor 11, 23 – 24).