Poznanie Boha podľa jeho stôp

Mnohí si kladú otázku: Je možné poznať Boha? Zo štatistík sa dozvedáme, že väčšina ľudstva v Boha alebo nejakú mocnú nadprirodzenú bytosť prirodzene verí. Cirkev nás učí, že: „Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu“ (KKC 36).

Ďalej katechizmus vysvetľuje, že slovíčko s istotou sa má chápať „nie v zmysle dôkazov, aké hľadajú prírodné vedy, ale ako ,zhodné a presvedčivé argumenty‘, ktoré umožňujú nadobudnúť opravdivú istotu“ (KKC 31).

KAŽDÝ SA SPOLIEHA NA VIERU

Vo Svätom písme sa píše: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo – , možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20).

Treba si však na rovinu povedať, že keď sa identifikujeme ako veriaci, neraz to v nás vyvoláva dojem, že sme niekde mimo normálu, ba akoby sme trpeli komplexom menejcennosti za to, že veríme. Ako je to teda s vierou?

Viera, a nielen náboženská, sprevádza život každého človeka. I keď sú ľudia, čo sa označujú za neveriacich, aj tí v skutočnosti „veria“. Keď si ráno sadáme do auta a ideme do práce, my nevieme, či do práce prídeme, len v to veríme.

Keby sme tomu neverili, tak do toho auta či autobusu nesadneme. Rovnako keď sa vraciame domov, len veríme, že domov prídeme. V skutočnosti to však nevieme. Koľkí sa už domov živí nikdy nevrátili!

To, čo človeka, a to každého, vedie ďalej, dopredu, k tomu, aby do toho auta vôbec sadol, je viera. Bez nej by sa v živote nikam nepohol. A to ani ten, čo si vraví, že je neveriaci.

Teda už v prirodzenej rovine, bez konkrétnej náboženskej viery, vidíme, že každý sa spolieha v živote na vieru. Viera sprevádza život každého človeka. Teda byť veriaci je prirodzené, normálne, ba nevyhnutné. Biblia, ktorá je knihou našej viery, píše: „Lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní“ (2 Kor 5, 7).

NEPOSTAČUJÚCE ĽUDSKÉ ZMYSLY

Človek (nábožensky) veriaci vo viere zveruje život Bohu. Človek neveriaci vo viere svoj život zveruje náhode, šťastene, schopnostiam... Odmietajúc náboženskú vieru, rád argumentuje vierou v rozum. Akoby ten, čo má náboženskú vieru, rozum nepoužíval alebo sa naň nespoliehal.

Hovorí o tom, že verí len tomu, čo vidí, čo sa dá overiť. No je naozaj reálne len to, čo vidíme? Viac ako 90 percent hmoty vo vesmíre nevidíme. A predsa existuje. Nevidíme ani magnetické pole okolo magnetu, a ono predsa existuje.

Teda ak už hmotný svet nemôžeme zakúsiť zmyslami, prečo chce niekto vyžadovať zmyslové zakúsenie toho, čo presahuje hmotný svet, čo je nad vesmírom, čo je duchovné?

No ako sa o neviditeľnom magnetickom poli vieme presvedčiť z jeho účinkov, práve tak sa o neviditeľnom Bohu môžeme dozvedieť z jeho účinkov.

UČENEC VERZUS VIERA

Na púšti sprevádzal istého francúzskeho učenca jednoduchý arabský beduín. Francúz sa považoval za osvietenca, ktorý sa spoliehal len na svoj rozum. Napoludnie Arab rozostrel na piesok malý koberček, kľakol si naň a začal sa modliť.

Francúz sa ho spýtal: „Čo to robíš?“ Arab odpovedal: „Modlím sa.“ Rozhovor napredoval: „A ku komu sa modlíš?“ „K Alahovi, k Bohu,“ povedal beduín. Francúz uštipačne v otázkach pokračoval: „A videl si niekedy Boha? „Nie, pane, nevidel,“ znela odpoveď.

Dialóg gradoval: „Počul si niekedy toho Boha alebo si sa ho dotkol?“ „Nie, pane, nepočul a ani som sa ho nikdy nedotkol.“ Francúz s uspokojením zakončil: „Tak potom si blázon, že veríš v Boha, ktorého si ani nevidel, ani nepočul, ani si sa ho nikdy nedotýkal.“

Domorodec ostal ticho. Večer vošli do stanov a zaspali. Nadránom vyšiel učenec zo stanu a hneď volal na arabského beduína: „Pozri, tadiaľto išla ťava.“ Na čo mu Arab vraví: „A videl môj pán tú ťavu?“„Nie,“ odpovedal človek vedy. „A počuli ste ju?“ pokračoval Arab.

„Nie, veď som spal,“ nedal sa Francúz. „Tak ste sa jej naisto dotýkali,“ naznačil pomocník. „Nie,“ odvrkol už namrzený učenec. „Tak potom sa môj pán musel zblázniť, keď verí v ťavu, ktorú ani nevidel, ani nepočul, ani sa jej nikdy nedotýkal.“

V tej chvíli Francúz pochopil zámer: „Ale veď tu sú jej stopy!“ Zrazu sa vyhuplo krásne ohnivočervené slnko. Arab naň ukázal rukou a povedal: „Áno, pane, a toto sú zase Božie stopy.“

NIE JE TO VEC NÁHODY

Pre veriaceho človeka vesmír, príroda, spev vtáka či oko motýľa, úžasné zákony makrokozmu i mikrokozmu, ako aj vznik života a človeka sú úžasné veci, ktoré sú výsledkom zámeru. Zámeru Niekoho. Pre neveriaceho človeka je to všetko len výsledkom náhody.

Paradoxne z tohto dôvodu je veriaci človek vlastne „menej veriaci“. Verí totiž len v jednu inteligentnú príčinu, ktorá stojí za týmto všetkým, ktorá tomu dáva existenciu, presné pravidlá vývoja, zmysel, harmóniu.

Verí len v jediného: v Boha. Naopak, neveriaci človek toho musí veriť ďaleko viac. Musí veriť v nekonečné miliardy náhod, v to, že chaos usporiadal galaxie, vytvoril komplexné štruktúry živej bunky a reťazce DNA... A potom si vraví, aký je on rozumný, racionálny človek.

Nakoľko je to však rozumné a racionálne? Profesor Khane z univerzity v Montpellier hovorí o svojej nevere ako o viere: „Je to absurdné a absolútne nezmyslené veriť, že živá bunka vznikla sama od seba; ale ja tomu predsa verím.“

Neveriaci si teda svojou neverou vyberá tiež svoju vieru, vieru v náhodilosť, absurditu, až nezmyselnosť.

ROZUM A VIERA SA NEVYLUČUJÚ

A keď niekto povie, že viera vznikla z nevedomosti, zo strachu pred prírodnými silami? Zaiste mnohé prírodné javy mohli v dávnych časoch človeka upriamiť viac na veci, ktoré ho presahujú, no prírodné sily nie sú v skutočnosti nosným pilierom náboženstva.

Veď dnes poznáme tieto prírodné zákonitosti, ich prirodzené príčiny, a viera je tu naďalej. Jeden z vynálezcov a prvých zhotoviteľov bleskozvodu bol katolícky kňaz Prokop Diviš. S heliocentrickým systémom prišiel ako prvý poľský kanonik Mikuláš Kopernik.

Otcom modernej genetiky je katolícky kňaz Gregor Johann Mendel. Pri zrode mikrobiológie svojimi objavmi stál hlboko veriaci a nábožný vedec Luis Pasteur.

Belgický kňaz Georges Lemaître ako prvý prišiel s myšlienkou big bangu – dnešnej vedeckej teórie o vzniku vesmíru a mnohí iní. Tisíce veriacich vedcov ukazujú na vieru a rozum ako dve súbežné cesty k poznaniu pôvodcu všetkého.

Viera v najvyššiu bytosť je vlastná všetkým národom všetkých kultúr, všetkých čias. Bez ohľadu na pomenovanie veria v Boha pradávne národy ako pygmejovia v africkom pralese, aborigéni v Austrálii alebo indiánske kmene v Amerike.

Veria v neho i miliardy ľudí modernej doby, veria v neho matematici, fyzici, astronómovia, biológovia. Náboženstvo je všeľudský fenomén: Cez všetky ľudské tápania si ľudstvo od svojho počiatku stále nieslo – v srdci i rozume – hľadanie toho Neznámeho, ktorého stopy videli v „hviezdnatom nebi nad nami a v mravnom zákone vo svojom vnútri“ – ako to vyjadril filozof Immanuel Kant.

NAKONIEC UVERIL

Ateistický filozof Friedrich Nietzsche v 19. storočí začal hlásať „smrť Boha“. Kresťanskú morálku opovržlivo nazval morálkou otrokov a učil o morálke silného nadčloveka s vôľou k moci. Opovrhoval náboženstvom, ľudským citom, kresťanským milosrdenstvom.

Považoval ich za nehodné nadčloveka. Jedného dňa Nietzsche uvidel, ako istý sedliak zapadol s vozom do bahna. A tak začal bičom biť svojho koňa. Ten sa vzpieral, erdžal a jeho smutné oči vyžarovali bolesť, ktorú musel znášať.

Keď sa Nietzsche zadíval do očí stonajúceho koníka, naraz sa v ňom všetko zlomilo: vrhol sa nešťastnému zvieraťu okolo krku a začal ho s plačom brániť. Napokon klesol na zem. V tomto neustálom zavrhovaní a potlačovaní citu a súcitu sa napokon psychicky zrútil. Skončil v blázinci.

Keď sa po niekoľkých rokoch v domácom prostredí trochu pozviechal, krátko pred svojou smrťou napísal slová modlitby, ktoré jednoznačne potvrdzujú hlbokú túžbu, hľadanie a smerovanie duše každej ľudskej bytosti, jeho i tej našej: „Ešte raz, prv než sa ďalej poberiem, pozdvihnem zraky, opustený dvíham ruky k tebe, ku ktorému bežím. Tebe patrím, hoci som až doteraz bojoval v rote rúhačov. Chcem ťa spoznať, ty Nespoznateľný, ty, ktorý tak hlboko zasahuješ do mojej duše, ktorý sa preháňaš mojím životom ako búrka, ty Nepochopiteľný, mne Príbuzný! Chcem ťa spoznať, ba slúžiť ti.“