Poznávame identitu svätého Jozefa
Staré rodinné fotografie a genealogické línie postupom času nadobúdajú v rodine čoraz väčšiu hodnotu na pochopenie toho, kto sme, odkiaľ a kam kráčame. Doceňujeme ich však väčšinou až v zrelšom veku, keď vnímame potrebu lepšie poznať svoje korene a robíme si určitú syntézu doterajšieho života.
Ježišove rodokmene, ako ich uvádzajú evanjelisti Matúš a Lukáš, obyčajne nebývajú vyhľadávanými evanjeliovými úryvkami. A to z dvoch dôvodov: vnímame ich ako suchý zoznam mien, ktoré nám znejú cudzo, takže nie sme si istí, o čom pri ich čítaní uvažovať.
Alebo si uvedomujeme, že za každým menom sa skrýva celý, často zložitý životný príbeh, ktorý by bolo treba hlbšie preskúmať a pochopiť, a tak to často vzdáme.
Aj so svätým Jozefom sa po prvý raz pri čítaní evanjelií stretneme v rodokmeni ako s potomkom Dávidovho rodu a zároveň priamym predkom Ježiša. Tvorí akoby „most“ medzi Dávidom a Mesiášom. Pochopenie vzťahov a súvislostí medzi menami v rodokmeni nám teda pomôže objasniť identitu ako Jozefa, tak aj Ježiša.
Dávid v Matúšovej a Lukášovej genealógii
Zoznam štyridsiatich dvoch mien v rodokmeni Matúšovho evanjelia môžeme čítať, ako nás k tomu nabáda samotný text, vo svetle postavy kráľa Dávida. Evanjelista celý rodokmeň delí na tri časti: od Abraháma po Dávida, od Dávida po babylonské zajatie a od babylonského zajatia po Ježiša Krista cez Jozefa.
Dávid je v ňom kľúčovou postavou, ktorá nám pomôže/pomáha správne pochopiť celý text a Ježišov pôvod, ako to naznačuje aj začiatok Matúšovho evanjelia: „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (Mt 1, 1).
Aj počet mien v každej z troch častí rodokmeňa odkazuje na meno Dávid. V hebrejčine je totiž spoluhláskam priradená určitá číselná hodnota. Súčet spoluhlások v hebrejskom mene Dávid (DWD) má číselnú hodnotu štrnásť a odkazuje na ňu aj počet členov Ježišovho rodokmeňa v jeho jednotlivých častiach.
Matúš, ktorý píše svoje evanjelium pre kresťanov pochádzajúcich zo židovstva, predkladá rodokmeň, ktorý odpovedá na mesiášske nádeje jemu blízkej komunity, očakávajúcej Mesiáša práve z Dávidovho rodu.
Ježiš sa v Lukášovom rodokmeni nachádza na sedemdesiatom siedmom mieste. Je to symbolické číslo, označujúce plnosť s posolstvom univerzálnosti Ježišovej spásy, ktorý prišiel zachrániť celé ľudstvo, nielen židovský ľud. Z tohto pohľadu je veľavravné, že Lukášov rodokmeň sleduje retrospektívnu postupnosť. Predstavuje Ježiša ako zákonného syna Jozefa a siaha až k Adamovi, čo dáva Ježiša do vzťahu s celým ľudstvom (porov. Lk 3, 38).
Odporúčala som sa vrúcne sv. Jozefovi. Nepamätám sa, že by som ho bola dosiaľ prosila o niečo, čo by nebol splnil. Iným svätým dal Pán milosť prispievať na pomoc v jednej potrebe, viem však zo skúsenosti, že tomuto svätcovi dal milosť pomáhať vo všetkých potrebách.
Sv. Terézia z Avily
Dvojaká línia pre Jozefa
Ďalší rozdiel medzi rodokmeňmi spočíva v tom, že Matúš uvádza ako Jozefovho otca Jakuba, kým Lukáš Heliho. Dôvodov by mohlo byť niekoľko: Heli mohol byť Máriiným otcom, ktorý nemal synov, a tak podľa zaužívaných právnych predpisov dedičstvo prechádzalo na dcéry, ale pod podmienkou, že sa vydali za muža zo svojho kmeňa (porov. Nm 27, 1 - 11; 36, 1 - 13).
V tomto prípade sa muž manželstvom stával adoptívnym synom otca svojej manželky. Táto hypotéza predpokladá, že Jozef a Mária pochádzali z toho istého kmeňa. Iný spôsob, ako vysvetliť dvojakú líniu v rodokmeňoch, počíta s takzvaným levirátnym manželstvom.
Matúš hovorí, že Jozefovým otcom bol Jakub a Jakub bol synom Matana, kým Lukáš uvádza, že otcom Jozefa je Heli, ktorý je synom Matata. Niektorí interpreti si myslia, že Matan a Matat predstavujú tú istú osobu s dvoma synmi: Jakubom a Helim, ktorí mohli byť bratia. Jeden z nich, Heli alebo Jakub, mohol zomrieť bezdetný a podľa zákona o levirátnom manželstve si mal vziať za manželku ovdovenú švagrinú (porov. Dt 25, 5 - 10; Mt 22, 24 - 28).
Potomok z takéhoto manželského zväzku bol zákonným synom zomrelého brata so všetkými právnymi dôsledkami prvorodeného, aby meno zomrelého bezdetného ostalo živé v Izraeli. Biologický a zákonný otec Jozefa teda mohli byť dve rôzne postavy – Jakub a Heli. Iná možnosť je, že Jakub mohol zomrieť bezdetný a nástupníctvo prešlo na jeho príbuzného, Heliho.
Zámerom evanjelistov však nebolo podať historicky bezchybný opis Ježišovej genealógie, ktorá sa s presnosťou už aj tak nedá zrekonštruovať. Mali svoj teologický cieľ. Chceli objasniť Ježišov pôvod, ktorý treba hľadať cez postavu Jozefa, pochádzajúceho z Dávidovho domu. Manželstvo s Máriou a jeho prijatie Ježiša ho urobilo legálnym otcom dieťaťa (nezávisle od fyzického otcovstva), a tak umožňuje Ježišovo začlenenie do genealogickej línie kráľa Dávida.
Cez túto príslušnosť evanjelisti chceli ukázať, že Ježiš je naozaj Dávidovým potomkom.
„Pán ti postaví dom“
Obidve genealógie predstavujú akoby dom postavený zo živých kameňov, Dávidových synov. Prísľub, ktorý Dávid dostal od Boha cez proroka Nátana: „A Pán ti oznamuje, že Pán postaví dom tebe (2 Sam 7, 11) a pokračuje: „A ja upevním trón jeho kráľovstva naveky“ (2 Sam 7, 13); porov. Ž 132, 11 - 12), sa završuje v Ježišovi, ktorého kráľovstvo pretrvá cez veky aj napriek rôznym nepriazňam doby.
Stále je tu, a predsa ešte nie naplno, ale smeruje k naplneniu. Kategória „dom“ v staroveku znamenala oveľa viac ako múry. Predstavovala viacgeneračnú rodinu, osoby spojené príbuzenskými vzťahmi, očakávajúce požehnanie svojej snahy zachovávať zmluvu s Bohom. Najväčším požehnaním boli deti, predovšetkým synovia, cez ktorých rod mohol pokračovať.
Jozef je dôležitým stavebným článkom v tomto „dome“. Nenápadný, ale nenahraditeľný, lebo drží ten najvzácnejší živý kameň v tejto stavbe, Ježiša, Pomazaného Pánovho, ktorý sa dostáva do Dávidovej línie práve vďaka nemu. Tento mlčanlivý, spravodlivý muž mal pokoru, ktorá sa prejavila oddanosťou Bohu.
Prijímal i ťažké situácie bez sťažovania sa, počúval Boží hlas, odpovedal naň poslušnosťou, a tak sa môže radiť do kategórie „anawim“, chudobných Pána. Predstavovali v období po návrate zo zajatia i pred príchodom Mesiáša ľud spoliehajúci sa na Pána, oslobodený od nacionalistických ideí o Mesiášovi a očakávajúci všetko od neho.
Vedeli sa nechať prekvapiť Bohom, dovolili mu konať, čo dokonale uskutočňoval aj Jozef, veď Božie prekvapenia sa v jeho živote objavili už pred príchodom Ježiša do jeho rodiny.
Môžeme Jozefa nazvať otcom Ježiša?
Jozef sa stáva otcom neočakávaným spôsobom. Nemá podiel na splodení Syna, ale dostáva ho ako úplný dar, s pozvaním bez strachu ho prijať. Ak sa ešte raz dobre pozrieme na verše Matúšovho rodokmeňa a všimneme si slovesá, zistíme, že v každej vete je použité grécke sloveso s aktívnym významom: egénnesen, čo znamená splodil.
Iba posledný verš s informáciou o bezprostrednom pôvode Ježiša uvádza to isté sloveso v pasívnom tvare egennéthe (bol zrodený), ktoré sa vzťahuje na zrodenie Ježiša z Márie, Jozefovej manželky, a nie na Jozefovu aktívnu účasť na splodení Ježiša. Aby sa Jozef stal otcom a prijal Ježiša, musel prejsť cestou prijatia Márie, svojej manželky, ktorá sa svojím tehotenstvom ocitla vo vážnej situácii vzhľadom na Mojžišov zákon.
Jej manželský zväzok bol ohrozený a mohlo sa stať, že s dieťaťom by ostala sama. Jozef sa snaží zaujať postoj spravodlivého človeka a Márii chce umožniť začať nový život a možno i vzťah v inom manželstve, preto sa rozhodne potajomky ju prepustiť. Znamená to, že ju nechcel postaviť pred súd, kde by bola verejne konfrontovaná s Mojžišovým zákonom, aby vyšla najavo jej vina alebo skutočnosť, že sa jej niekto zmocnil násilím (porov. Dt 22, 22 - 27).
Boh do ľudsky nepochopiteľnej situácie vnáša svetlo cez sny, v ktorých Jozefovi odhaľuje Máriinu nevinnosť a pobáda ho prijať ju ako svoju manželku. Jozefovo áno Márii znamená aj áno pre Božieho Syna. Túto dvojicu Boh zveril Jozefovi, aby nad nimi bdel ako manžel a otec. Uzavretím manželskej zmluvy sa Ježiš po právnej stránke stáva Jozefovým synom.
Potvrdzuje to aj evanjelista Lukáš, keď do Máriiných úst kladie vetu adresovanú dvanásťročnému Ježišovi pri nájdení v chráme: „Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (Lk 2, 48).
Jozef – vzor otcovstva
Z rozprávaní o Ježišovom detstve v biblických textoch evanjelistu Matúša (porov. Mt 1, 18 – 2, 23) vidíme, že Jozef nielenže bol zákonným Ježišovým otcom, ale tento vzťah prežíval so všetkou zodpovednosťou, starostlivosťou, odpútaním sa od seba a pozorným načúvaním Božieho hlasu.
Poslanie byť otcom si od neho vyžadovalo do stredu celého svojho života postaviť dieťa – Ježiša, podobne ako to robila Mária. Asi na tri roky sa so svojou rodinou stal imigrantom v Egypte. Ani chvíľu nezaváha, či uposlúchnuť Božie pokyny v snoch a ísť do neznáma alebo sa vrátiť a znova začať žiť vo vlasti.
V jeho príbehu vidíme echo udalostí iného Jozefa, Egyptského, ktorý tiež sníval a sny interpretoval (porov. Gn 37 – 50). Podobnosti s ním nachádzame aj cez nedobrovoľný pobyt v Egypte a cez starostlivosť – u Jozefa Egyptského o svojho otca a bratov a u Jozefa z Nazareta o Ježiša a Máriu, čiže o Bohom vyvolené potomstvo.
Svätý Jozef sa tak stáva modelom otcovstva, ktoré nespočíva len vo fyzickom darovaní života, ale v nezištnom a bezpodmienečnom prijatí dieťaťa. Jozef je plne prítomný v živote Ježiša, poskytuje mu ochranu, zabezpečenie, odovzdáva mu svoju životnú skúsenosť, ako aj skúsenosť viery.
Tak môže byť on, Dávidov syn, živým príkladom pre otcov aj v dnešnej dobe, keď ich otcovská prítomnosť v živote svojich detí je oslabovaná rôznymi dôvodmi. Bezpodmienečné prijatie dieťaťa a prítomnosť otca či starého otca v rodine predstavuje pre deti dôležitý bod v ich zdravom vývoji.
Úlohou otca je poskytnúť pre dieťa také zázemie, ktoré sa stáva zdrojom vnútornej istoty pri neskoršom začlenení sa do spoločnosti, do sveta práce a na prežívanie viery, ktorá je prepojená so životom.
Svätý Jozef, prosíme ťa za našich otcov, aby sa usilovali žiť svoje vznešené povolanie s hrdosťou i so zodpovednosťou a stávali sa pre svoje deti tým skutočným „domom“, otvorenou náručou, ku ktorej sa môžu prinavracať v každej chvíli svojho života.