Prečo je dôležité spoločné stolovanie

Človek, ktorý má naplnené základné telesné potreby, je otvorenejší a štedrejší na vytváranie priateľských vzťahov a menej sa uňho prejaví agresia a chuť ovládať druhých pretláčaním vlastného videnia vecí. V rodinách sa ich členovia schádzajú k spoločnému stolu najmä počas sviatkov, ale i narodenín či rôznych jubileí rodičov. A tak sa pri jednom stole znovu stretnú dospelé deti, aby posilnili svoj vzájomný vzťah, aj keď potom odchádza z rodičovského sídla každý svojou vlastnou cestou. No tieto spoločné chvíle sú vzácne a ich hodnota sa všeobecne rešpektuje. Je to jeden z duchovných darov Boha pre ľudstvo, že dodávanie sily cez jedlo v nás navodzuje dobrý pocit a dá sa použiť na upevnenie medziľudských vzťahov. 

Hostina a mier

Zmierenie je náročný proces. Človek, ktorému sa ublížilo, len tak ľahko na svoju ranu nezabudne. Už staroveké kultúry preto využívali pri procesoch hľadania mieru niečo, čo by uľahčilo pokusy obnoviť zranené vzťahy. Všetkým je známa indiánska fajka mieru. Znepriatelené strany využili príjemný okamih spoločného vychutnania si fajkového dymu na prerokovanie podmienok mieru. 

Do dnešných dní sa každá dohoda posilňuje spoločným obedom, večerou alebo aspoň prípitkom, ktorý chce povedať, že dobro, ktoré pociťujem z vypitého pohára, chcem zdieľať aj s druhou stranou; a doprajem šťastie nielen sebe, ale aj druhej strane. V spoločnosti sa traduje názor, že človek, ktorý pije sám, je alkoholik; a ten, kto pije v spoločnosti, je družný. Je v tom kus pravdy. Veď ochota zdieľať stav radosti s niekým iným je zrelý postoj. Alkohol v samote je skôr nesprávnym riešením ťažkostí v živote, ale na spoločných hostinách je vnímaný ako pozitívna pomoc pri vytváraní priateľstiev. Možno aj preto je súčasťou azda každej hostiny. 

Uzavretie mieru, zmierenia, upokojenia a utíšenia vzťahov sa spečaťuje hostinou, aby v podvedomí oboch stránok zostal pozitívny pocit a aby si v svojom vnútri už naďalej neprechovávali negatívny obraz a pocity viažuce sa na druhú stránku. Má to teda svoje ľudské opodstatnenie. 

Ježiš a zmŕtvychvstanie a ryba

Ježiš používa spoločné stolovanie, keď sa vracia k učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní. Aby ukázal apoštolom, že nie je duch, ale že je ten istý Ježiš, ktorého poznali; je pred nimi rybu a nadväzuje tak čistý ľudský kontakt. Večnosť a život po smrti sú pre nás veľkou neznámou. Aj keď veríme, čo nám predkladá náboženstvo, ak máme byť úprimní, každý má strach. Ježiš, ktorý sa ako jediný vracia z „druhej strany“, nevysvetľuje, čo tam videl a ako konkrétne život po smrti funguje, ale ľudsky zotrváva s apoštolmi a stoluje s nimi. Nie je teda dôležité „čo“, ale s „kým“.

Učeníci v lodi spoznávajú v mužovi na brehu svojho priateľa a Pána. Vidia rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb (porov. Jn 21, 9). Ježiš ich pozýva k spoločnému stolovaniu: „Poďte jesť“ (Jn 21, 12). Aj týmto spôsobom vyháňa z ich srdca strach, ktorý ich nútil skrývať sa za zatvorenými dverami. Ovocie zmŕtvychvstania je vyjsť z vlastného strachu i obáv a otvoriť sa vzťahom a novým putám. 

S vďačnosťou hľadím na tento Ježišov múdry čin nezaťažovať apoštolov prednáškami o posmrtnom živote, ktorý sa aj tak nedá ľudsky vyjadriť, lebo presahuje naše skúsenosti, ale investovať do prejavu ľudskosti, keď s apoštolmi stoluje, a tak ich usmerňuje, aký dôraz majú klásť na vzájomnú prítomnosť. 

Dôvera 

Spoločné stolovanie vyvoláva dôveru. Ak si s niekým sadám za jeden stôl, musím odložiť zbrane. Zo stredoveku sa traduje zvyk, ktorý dodržujeme do dnešných čias, keď si štrngáme pri prípitku. Pôvodný zmysel bola dôvera. Poháre sa naplnili až po okraj, aby pri štrngnutí prešla jedna časť nápoja do druhého a aby sa zmiešali. To preto, ak by niekto chcel otráviť svojho spoločníka a nasypal mu do pohára jed. Teraz by ho mal aj v svojom pohári. Bolo to uistenie, že ma ten druhý nechce otráviť. 

Aj po vojnových a iných konfliktoch pri podpísaní mieru vždy nasledovalo buď spoločné stolovanie alebo malý prípitok. Nebola to len obyčajná oslava, ale aj ochota budovať nový mier a život v pokoji na základe prvotnej dobrej skúsenosti. 

Až do dnešných čias je štrngnutie prejavom priateľského postoja a zmierenia, ktoré tak veľmi potrebujeme. Týka sa i vzťahu muža a ženy. Keď si zaľúbenci vyjdú na romantický večer do reštaurácie, pijú z jedného pohára. Čašníčka im donesie jeden zmrzlinový pohár s dvoma lyžičkami. Toto delenie sa o jedlo a pitie je prejavom ich hlbokej spoločnej lásky a najmä vzájomnej dôvery. 

Kto mi navarí? Prečo je domáca strava najlepšia

Dnes, v dobe polotovarov a rýchleho občerstvenia, sme stratili radosť, akú môže dať len domáca strava. Niet väčšej radosti, ako keď vás doma čaká navarené od vašej lásky. Jedlo potom aj viac chutí. Nikdy nezabudnem na svoju sesternicu, ktorá nemala rada vajíčka, ale keď jej ich uvarila mama a rozpolila ich, vtedy bola nadšená.

Keď je do stravy primiešané ľudské teplo, je to na nezaplatenie. Človek, ktorý žije sám, si možno dopraje v nedeľu v luxusnej reštaurácii výborný drahý obed, no nevie, aké je to krásne, keď si chudobná rodina spoločne navarí niečo jednoduché, pričom sa sýti nielen ich telo, ale aj duch. Prežívanie vzájomnej prítomnosti pri rodinnom stole, aj keby na ňom bol len chlieb a voda, a dobré slová, idúce od srdca, sú viac než drahé delikatesy. 

V tejto súvislosti mi napadá otázka: Kto by si nepamätal spoločné rodinné či kamarátske opekačky v lese, kde sme mali len lacné párky a domov sme sa vracali so štípancami od komárov? Nikto z nás by však tieto zážitky nikdy nevymenil ani za tú najdrahšiu reštauráciu na svete. Láska a priateľstvo sú totiž hodnoty, ktoré sa nedajú vyčísliť.

Každá manželka vie, aké je to úžasné, keď jej manžel prinesie raňajky priamo do postele. Nejde o kvalitu tých raňajok, ale o kvalitu vzťahu - že si muž, ktorého miluje, dá námahu vstať skôr len preto, aby jej urobil radosť a aj týmto spôsobom prejavil lásku. 

Stolovanie ako prejav kultúry

Stolovanie má aj svoju vlastnú etiketu. Jestvuje súbor pravidiel, ako správne stolovať. Tieto pravidlá nechcú človeka zbytočne zväzovať, ale naznačujú sviatočnosť danej chvíle a podčiarkujú význam spoločenstva. Tým, že sa snažíme kultúrne stolovať, preukazujeme úctu svojim drahým a priateľom, ktorí sedia spolu s nami za stolom.

Je to prejav úcty a rešpektu k druhej osobe - že mi to stojí za to snažiť sa správať tak, aby som druhému vyjadril svoju vnútornú poklonu. Nielen reštaurácie a oficiálne hostiny, ale aj rodinné stolovanie má svoje pravidlá. A nimi môžem ukázať, že mi záleží na druhom človeku. K stolu si podľa okolností sadáme aj pekne oblečení a upravení, čo je vonkajším znakom toho, že nám záleží na vzťahu s druhým človekom, ktorý vedľa nás sedí. 

Stolovanie a čas

O Francúzoch sa šíri stereotyp, že veľmi dlho sedia pri stole. Obedujú aj dve-tri hodiny. Pritom nejedia viac, ale doprajú si čas vychutnať si svoju spoločnosť. Na biologické prežitie by sme vedeli potravu zjesť aj za pár minút.

Ale každá oslava, každé stolovanie má svoj čas. Ak tento čas obetujeme, prejavíme tak úctu voči svojim spolustolujúcim, že nám na nich záleží; a dáme im tak štedrý dar seba a svojho času, lebo v dnešnej spoločnosti je čas veľmi vzácny. Málokto povie, že má dostatok času. Čas je dar, ktorý sa už nikdy nevráti, a preto je taký cenný.

Ochota sadnúť si s niekým k spoločnému stolu a venovať mu svoj čas, ktorý by sme mohli minúť napríklad na naše súkromné aktivity, je v súčasnej modernej dobe veľmi exkluzívna. 

Moja rada znie: Majme čas na našich drahých. Žiaľ, naším zlozvykom sa stáva pozerať počas rodinného stolovania televízor alebo sledovať facebook, čím dochádza k narušeniu medziľudských vzťahov, lebo tým vysielame k tomu druhému človeku signál: Nemám alebo nechcem mať na teba čas. 

Čas a nerozdelená pozornosť, ktoré venujeme druhému; a osobný kontakt – to sú duchovné poklady, ktoré by nám mali svietiť ako svetlo lásky. 

Rutina a sviatočnosť

Hovorí sa, že lásku najviac zabíja všednosť a rutina. Ak sa každý deň opakuje to isté a zo života sa vytráca nadšenie a radosť, ochladzujú sa aj naše vzťahy. Sviatočné chvíle hostín, osláv a mimoriadneho stolovania sú ako duchovný bonbón pre ľudské duchovno. Istotne sa vždy potešíme, keď dostaneme pozvánku na svadbu, oslavu narodenín či iného výročia, lebo je to prejav záujmu o našu osobu, že sa s nami počíta. 

Práve takéto sviatočné chvíle živia nášho ducha, aby sme svoj život nielen žili, ale ho aj slávili. Už dopredu sa na každú takúto slávnostnú udalosť tešíme; a toto tešenie sa vnáša do nášho života, ktorý je často prepchatý každodennými povinnosťami a všednými či zložitými úlohami, aj istý prvok slávenia. 

Naplnení vďačnosťou sa radujeme z pozvánok na oslavy a odkladáme si ich do rodinných albumov. A po prežití slávnostných chvíľ stále v našich spomienkach svieti radosť – aj vtedy, keď prídu ťažkosti alebo smutnejšie momenty. Ešte aj kar po pohrebe je príležitosťou na vyjadrenie súdržnosti v ťažších chvíľach, lebo úprimný súcit a ľudská spolupatričnosť zdieľané pri jednom stole vnášajú okrem iného nádej do smútku a dokazujú, akú prioritu má dobro a láska v medziľudských vzťahoch. 

Postupnosť

Každá hostina má svoje chody. Na začiatku je aperitív, predjedlo, polievka, hlavný chod, zákusok, ovocie, káva... Kopíruje to ideu postupnosti, akú máme aj v našich vzťahoch. Postupne sa navzájom spoznávame a prechádzame na nové úrovne vzťahu a dôvery. Ani dievča a chlapec sa neberú hneď potom, čo sa zoznámili. Väčšinou najprv absolvujú fázu priateľstva, potom zamilovanosti, budovania lásky, spoločného chodenia, zásnuby a až potom nastane pre nich veľký svadobný deň.

Vo vzťahu k Bohu je to podobné. Postupne odhaľujeme jeho krásu, jeho dobrotu, jeho prijatie. A ako hostina postupuje svojimi chodmi, tak postupuje aj naše vzájomné objavovanie krásy, ktorá sa skrýva v tom druhom. Na každom vzťahu treba pracovať, investovať doň čas, silu a ochotu; hotový vzťah k nám nepríde hneď. Podobne - ako sa hostina nezačína hlavným jedlom – všetko by sa pokazilo, keby sme narušili postupnosť budovania vzťahu a lásky. Veď každé menu na hostine má svoje poradie, aby bola slávnosť jedla a stolovania dôstojná.

Ani naše medziľudské vzťahy sa nedajú urýchliť, či už je to kamarátstvo alebo láska. Je prejavom úcty mať ochotu pomaly, trpezlivo a s úctou odhaľovať a objavovať svet toho druhého. Musí to byť však vzájomné; vzťah nikdy nie je jednosmerný, o sebe samom – potom to nie je vzťah.

Eucharistia – hostina lásky

Ježiš vnáša symboliku jedla aj do náboženského života. A my ho môžeme prijímať v Eucharistii; pod spôsobom chleba a vína. Chlieb ako symbol každodennej potraviny naznačuje, ako veľmi a životodarne potrebujeme vzťah k nemu; a „obyčajnosť“ chleba hovorí o tom, že Ježiš nechce byť vznešeným Bohom ukrytým na nebesiach, ale túži byť súčasťou nášho všedného života, aby nás tak mohol svojou milosťou a prítomnosťou obdarovať uprostred našich vlastných životov a vzťahov. 

Ježiš k chlebu nepripája vodu, ale víno. Víno naznačuje sviatočné chvíle. Ježiš chce byť pre nás sviatkom. Ako každá láska prináša do nášho života nové farby, tak aj Ježiš svojím príchodom do nášho tela a srdca na eucharistickej hostine chce z nášho života spraviť sviatok. Je to viac ako len spoločné stolovanie. Ježiš sám zo seba robí pre nás duchovný pokrm na našu cestu životom, a tak s nami zdieľa celý náš život. Ježiš sám je pre nás sviatkom.