Pred Kráľom kľakáme, aby Kristus vládol našim srdciam

Vernosť vyznávačov a mučeníkov môžeme vysvetliť a pochopiť ako najpravdivejšiu poklonu Kristovi Kráľovi. Svetskému kráľovi sa tiež mnohí klaňali v plnej oddanosti, ale mohlo to byť aj zo zachovania protokolu, z neúprimnosti či zo strachu.

Svedkovia viery sa vždy svojím vyznaním, neraz i krvavým, poklonili Kristovi Kráľovi v plnej úprimnosti.

Kráľ, ktorý nás dokonale pozná

Aký kráľ je Ježiš Kristus? Vo Svätom písme - v Starom i Novom zákone - nachádzame veľa textov, ktoré hovoria o Božom kráľovstve, o predpovedanom kráľovi, o znakoch tohto kráľovstva a o počínaní kráľa.

A Kristus sám o sebe vyhlasuje, keď na otázku Piláta: „Tak predsa si kráľ?“ odpovedá: „Sám hovoríš, že som kráľ“ (Jn 18, 37).

Predtým hovorí aj o charaktere svojho kráľovstva: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto“ (Jn 18, 36).

Ak sa vrátime do detstva alebo mladosti, alebo či už ako dospelí, mohli sme počúvať, čítať, pozerať rozprávky o kráľoch, o kráľovstvách, ale aj z dejín sa dozvedať o skutočných - historických kráľoch a kráľovstvách.

Tí rozprávkoví, ale i skutoční boli dobrí i zlí, spravodliví, milosrdní, ale aj nespravodliví, násilnícki až despotickí. Boli aj svätí králi, ktorí po sebe zanechali dobro, iní zanechali možno až „spúšť“. Niektorí boli úplne vzdialení od života bežných ľudí, tým svätým a zodpovedným šlo o dobro ľudí.

Veľmi známe dielo Marka Twaina Princ a žobrák hovorí o príbehu stretnutia princa Eduarda a žobráka Toma, ktorí sa stali kamarátmi a vymysleli huncútstvo. Keďže sa na seba veľmi podobali, povedali si, že si vymenia nielen šaty, ale aj úlohy. A tak sa zo žobráka stal princ a z princa žobrák.

Samozrejme, ako to býva pri takýchto zámenách, ten, kto prichádza na lepšie, ľahšie sa vžije do svojej novej reality. Avšak princ Eduard, ktorému dovtedy nič nechýbalo, odrazu musel žobrať po uliciach Londýna, zápasiť o každý kúsok chleba a jednoducho musel spoznávať ťažkosti života.

Prišiel však moment, keď ich táto hra omrzela. Eduard sa chcel dostať späť do kráľovského paláca, ale nebolo to také jednoduché. Keď začal hovoriť vojakom, strážam, že on je princ, samozrejme, že sa mu začali vysmievať: „Kdežeby, veď my princa máme!“

Prešiel nejaký čas, kým sa návrat podaril a on mohol zaujať svoje pravé miesto najskôr na svojom tróne princa; a neskôr, keď sa stal kráľom Anglicka, mal možnosť po prežitej skúsenosti stať sa oveľa spravodlivejším, ľudskejším a lepšie vnímať problémy biedneho, chudobného človeka, ktorý dennodenne zápasí o svoj chlieb.

Nechcel som priblížiť rozprávku bez dôvodu. Boží Syn, od večnosti druhá božská osoba trojjediného Boha, sa zrieka svojej božskej slávy a prichádza k nám na zem.

Stáva sa človekom a neprichádza do kráľovského paláca, ale prichádza do betlehemskej maštale, stáva sa jednoduchým, anonymným dieťaťom a musí znášať všetku biedu, ktorou prechádzajú aj iné chudobné deti. Ale práve preto sa stáva oveľa viac tým, ktorý rozumie človeku.

Ľudia ho vnímali ako obyčajného, všedného človeka, pochádzajúceho z jednoduchej rodiny, v ktorej najväčším bohatstvom bola láska k Bohu a vzájomná láska medzi Ježišom, Máriou a Jozefom. Stal sa nám podobným vo všetkom okrem hriechu.

Nielenže žil náš život, ale aj ohlasoval Otcovo, svoje kráľovstvo – Božie kráľovstvo, ktoré si nechce nechať pre seba, ale chce sa s nami oň podeliť. Aby sa tak mohlo stať, prišiel nám povedať, ako máme žiť, aby sme sa stali dedičmi tohto kráľovstva a po smrti mohli zaujať miesto v ňom.

Miesto, ktoré nám pripravil svojou smrťou na kríži.

Ježiš je milosrdný Kráľ

V tridsiatych rokoch 20. storočia Ježiš k nám znova prišiel ako ten, ktorý sa predstavil prostredníctvom sv. Faustíny ako plný milosrdenstva. Posolstvo o Božom milosrdenstve už poznáme.

Preto môžeme zostať prekvapení, priam zháčení, keď počúvame evanjelium o poslednom súde, o kráľovi, ktorý oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov (porov. Mt 25, 31 - 46). To hovorí o sebe – kráľovi, ktorý jedných pošle do večnej blaženosti a druhých do večného zatratenia. Ako to?

V Denníčku sv. sestry Faustíny totiž čítame slová, ktoré zanechal Pán Ježiš: „Skôr ako k vám prídem ako spravodlivý sudca, prídem k vám plný milosrdenstva.“ Nikoho nenúti, aby ho uznal za svojho kráľa a prijal jeho kráľovstvo, ale každému ponúka svoje milosrdenstvo plné odpustenia a možnosť napraviť svoj život.

Hovoriť o nebi, ale aj o existencii pekla - má to byť nejaké strašenie? Nie! Je tu dotyk s pravdou. A s každou pravdou môžeme naložiť podľa svojho zváženia. Lenže podľa toho, ako naložíme s tou-ktorou životnou pravdou, budú aj dôsledky.

Máme na výber

Uvediem modelový príklad: Mama prichytí svojho syna, ako fajčí. Samozrejme, hneď mu dohovára; potom otec: „Musíš prestať s fajčením, už nech sa to nezopakuje!“ Ale chlapec si povedať nedá a od útleho detstva, čo dnes už nie je celkom nezvyčajné, pokračuje v zlozvyku.

Možno bude mať okolo tridsiatky a príde k lekárovi, lebo má zdravotné problémy. Lekár mu povie: „Tvoje pľúca sú veľmi zničené, máš onkologické ochorenie a neostáva ti veľa života.“

Povedzte mi v tej chvíli  - lekár, ktorý to povedal človeku, má v sebe nenávisť, je zlý? On je na vine za jeho zdravotný stav? Neodsúdil sa mladý muž ešte ako chlapec sám na krátky život a na rýchlu smrť?

Podobne sa pre večný život tiež rozhoduje každý z nás. A keď dôjde k záverečnému zhodnoteniu, zaznie: Kam si chcel, tam pôjdeš. Keď si chcel ísť do neba, držal si si tento smer a robil si všetko možné preto, aby si tam došiel, tak tam prídeš.

Ale ak si sa z toho vysmieval, ak si si to zľahčoval, že nejako bude, sám si si vybral. Ale pripomeňme: Nebude to trvať chvíľu, bude to trvať naveky. Kristus Kráľ bude len konštatovať to, čo sme si my vybrali.

Čo ak Ježiš povie: „Tak si chcel žiť, tak si si vybral. Keď som celý život rešpektoval tvoju slobodu, budem ju rešpektovať aj teraz; a keď si si vybral tieto dvere, pôjdeš tam. Keď do večnej blaženosti, pôjdeš tam; keď do večného zatratenia, tak, žiaľ, pôjdeš tam.“

Ale Kristus nás chce voviesť do svojho kráľovstva! Veď preto prišiel na svet a zomrel za nás.

Kráľ nášho srdca

Kráľ - Ježiš Kristus. Boh – Láska. Čudujeme sa, že toľkí mučeníci neváhali radšej zomrieť a svojím umučením mu vzdať najhlbšiu poklonu, ako by zradili Krista Kráľa? Jeden článok nemôže obsiahnuť charakteristiku Ježiša Krista ako kráľa. Ale je možné vziať si do rúk Sväté písmo a čítať. Dozvedať sa o ňom čoraz viac.

Hľadať texty, odvolávky na neho už v Starom zákone a nachádzať, čo on sám hovorí v evanjeliách o sebe, o Božom kráľovstve, o podmienkach príslušnosti v tomto kráľovstve, o jeho veľkej túžbe, aby nás tam raz všetkých mohol prijať, ale tiež, aby sme toto kráľovstvo mohli prežívať už na tomto svete.

Je možné vlastniť „občianstvo“ v Božom kráľovstve už tu na zemi? Závisí to od toho, či chceme prijať, uznať a dennodenne prijímať a uznávať Ježiša Krista ako Kráľa nášho srdca a celého nášho života, a tak sa mu klaňať vo vlastnom srdci i navonok.

Či sa dáme viesť zákonmi jeho kráľovstva, ktoré sú neomylné, lebo ich dal on sám – neomylný. Či pred ním v srdci, ale i navonok kľakáme, ako pred jediným Kráľom, či mu vždy dávame prvé miesto v srdci i v živote. Je overené známe tvrdenie: „Keď je Boh na prvom mieste, všetko je na správnom mieste.“

Nech žije Kristus Kráľ

Po viac ako štyridsiatich rokoch od smrti boli 5. novembra 2016 v albánskom Skadare blahorečení 38 mučeníci komunistického režimu. Sú medzi nimi dvaja biskupi, ktorí nepristúpili na oddelenie Cirkvi od Vatikánu, kňazi, rehoľníci, laici.

Väčšinu z nich režim zlikvidoval ihneď na začiatku, aby nemohli apelovať na svedomie a varovať pred nebezpečenstvom komunizmu. V tejto krajine sa za zločin pokladalo už to, keď sa niekto modlil, prežehnal sa, nosil na krku krížik alebo akýmkoľvek spôsobom dal najavo, že je veriaci.

O krutosti boja proti Bohu, Cirkvi a viere svedčí aj to, že počas režimu bolo zničených alebo zrúcaných 1 280 kostolov a mešít. Títo mučeníci zomierali so slovami: „Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije Albánsko! Odpúšťame tým, ktorí nás zabíjajú.“

Svätý Otec František o nich povedal: „Všetci títo dali radšej prednosť väzeniu, mučeniu a nakoniec i smrti, len aby zostali verní Kristovi a Cirkvi. Ich príklad nech nám pomáha nachádzať v Pánovi silu, ktorá nás podrží v ťažkých chvíľach, a nech nás inšpiruje k postojom láskavosti, odpustenia a pokoja.“

Títo, ale aj všetci ostatní mučeníci, aj „mučeníci“ každodenného verne prežívaného života, v ktoromkoľvek životnom stave, nesúci statočne svoj kríž, svedčia o tom, že poznajú svojho Kráľa, a z lásky k nemu dávajú svoj život.

To už nie je kráľ z rozprávky, to je Kráľ, ktorý môže súperiť s kráľmi a kráľovstvami nášho života. Všetci sme pozvaní uznať Ježiša Krista ako jediného Pána a Kráľa v našom živote.

V súčasnom období pandémie bude pravdepodobne aj toto slávenie u mnohých či u väčšiny veriacich v duchovnom zjednotení s Cirkvou bez účasti na svätej omši. Ale zasvätiť sa Srdcu Ježišovmu a Srdcu Kráľovnej neba i zeme – Panne Márii môžeme aj osobne.

Spolu s apoštolom Tomášom padnime aj my pred ním na kolená a vyznajme: Pán (Kráľ) môj a Boh môj (porov. Jn 20, 28). Dnes, keď počujeme tieto slová, nezatvrdzujme sa (porov. Hebr 4, 7), ale v hlbokej poklone mu otvorme svoje srdcia.