Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma

Evanjelium 28. nedele v Cezročnom období nás radikálne vyzýva, aby sme sa vzdali všetkého, čo máme. Mnohých tieto slová doslova postavia zo stoličky. No treba si uvedomiť, že Pánu Ježišovi ide predovšetkým o to, aby majetok zostal prostriedkom, nie cieľom nášho života.
Jozef Kozák 08.10.2021
Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma

Hromadenie materiálnych vecí nám prináša pokušenie hľadať zdroj pravého šťastia v tom, čo máme, a nie v Bohu samotnom. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

„Čo povieš na to, žeby sme si dali spolu postaviť nejaký bungalov? Aby sme sa na dôchodok mali kam ,stiahnuť‘.“ Otázka s vysvetľujúcou odpoveďou od spolužiaka kňaza ma prekvapila. Pôsobí v zahraničí, ale na dôchodok by sa rád vrátil domov na Slovensko.

A aj keď máme po štyridsaťpäťke, neraz sa naše debaty skončili práve pri otázke: A čo potom? Generácia starších kňazov zväčša žila i zomierala na svojich farách. Nevenovali sa otázke „kňazského dôchodku“.

Avšak dnes je čím ďalej, tým viac kňazov, ktorí po šesťdesiatpäťke sami alebo na základe zdravotného stavu, či z iných dôvodov odchádzajú z aktívnej pastoračnej služby – a nie všetkým sa podarí byť výpomocným duchovným. A tak vzniká relevantná otázka, kam sa utiahnuť.

Kúpiť si nejaký malý byt? Vrátiť sa do rodičovského domu? Môžem ale takto premýšľať a postarať sa o svoj dôchodcovský čas, keď jedna z evanjeliových výziev hovorí jasne: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21)? Môžem ako kňaz mať taký majetok? A ak áno, kto mi nastaví, aký majetok ešte spĺňa túto Ježišovu podmienku?

Koľko toho teda môžem mať?

Myslím, že táto otázka nezamestnáva iba niektorých diecéznych kňazov, ale všetkých tých, ktorí slovo Boha berú vážne. A neboja sa evanjelium vnášať do praxe tu a teraz. A tak je namieste otázka: Koľko toho teda môžem mať? Kde je tá pomyselná hranica vzťahu kresťan katolík, veriaci a hmotný majetok?

V prvom rade treba povedať, že Ježišova rada, ktorú dáva mladíkovi, prichádzajúcemu s otázkou, čo má robiť, aby získal podiel na večnom živote (porov. Lk 18, 18) – ísť, predať, rozdať a nasledovať ho, presahuje akúkoľvek spravodlivosť. A je uskutočnením väčšej spravodlivosti a ideálu.

A predsa sa nemôžeme tváriť, že sa nás to netýka. Že nám o až také „veľké“ ideály nejde. Lebo všetci túžime vstúpiť do Pánovej slávy. A to je ten najväčší ideál – vidieť Boha z tváre do tváre. A preto nesmieme ostať bez odpovede na Ježišovo pozvanie.

V mnohých kresťanských komunitách a spoločenstvách na Slovensku už dávno funguje pravidlo 80 : 10 : 10. Z 80 percent zarobených peňazí sa žije, 10 percent sa odkladá na budúcnosť a 10 percent sa dáva na dobročinné účely a charitu.

Aj keď pre mnohých sa to už stalo štandardom, pre iných už aj táto požiadavka je veľkým ideálom. Z rôznych dôvodov. Avšak jedným dychom treba hneď priznať, že sa neraz a mnohí podobáme mladíkovi z evanjelia.

Že aj túžime po Božích veciach, ale zarmucuje a vovádza nás do smútku naša naviazanosť na to naše – na náš osobný štandard, ktorý nám vyhovuje, o ktorý sme sa dlhé roky snažili a na ktorý sme si zvykli.

Teda na otázku, koľko toho môžem mať, aby som čo najlepšie korešpondoval s evanjeliom v praxi, neexistuje odpoveď, ktorú by sme mohli vyjadriť nejakým číslom.

Skôr tým meradlom by pre nás malo platiť Božie slovo a príkaz lásky: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mk 12, 31) v spojení: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Mt 7, 2).

Ako by to mohlo vyzerať v praxi, vystihuje prístup istého veriaceho človeka, ktorý keď ide do reštaurácie častejšie ako jeden večer v týždni, tak takú istú sumu, akú minie v reštaurácii na večeru, venuje miestnej kuchyni pre bezdomovcov.

Zároveň treba dodať, že v momente, ako sa začneme pýtať, či ešte to, či ono, či toľko môžeme mať, dostávame sa na šikmú plochu, ktorá nás veľmi ľahko môže zviesť ku chamtivosti.

Jednoduchou pomôckou rozpoznania pravdy je dať si úprimnú a pravdivú odpoveď na otázky: Prečo po tom tak túžim? Prečo to musím mať? Je daná vec alebo suma pre mňa prostriedkom byť viac v službe lásky alebo sebalásky?

Prekážky spôsobené blahobytom

Prečo vlastne Ježiš kladie požiadavku úpravy nášho vzťahu a prístupu k majetku? Prečo nás pobáda predávať, rozdávať a žiť jednoduchšie? Kardinál Timothy Dolan uvádza v jednej zo svojich kníh päť dôvodov. Prvým je, že vlastnenie veľkého majetku nás drží ďalej od Boha.

Lebo je pravda, že pohodlie, luxus a hromadenie materiálnych vecí nám prinášajú pokušenie hľadať zdroj pravého šťastia v tom, čo máme, a nie v Bohu samotnom. Druhým dôvodom je skúsenosť, že tí, čo žijú jednoduchšie, majú bližšie k solidarite s chudobnými.

Tretím dôvodom je, že je to najlepšia a najsilnejšia pripomienka, že nič z toho, čo máme, získame, kúpime, dosiahneme, nás neuspokojí večne.

Štvrtým dôvodom na jednoduchší život je, že nás takýto spôsob vedie k väčšej dôvere v Boha. V jeho prozreteľnosť. Skôr a ľahšie uznáme, že sa nemôžeme spoliehať na svoje istoty, lebo nič, čo máme, nie je naše. A teda platí, čo čítame v Písme: „Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7).

Posledným, piatym dôvodom, zvlášť dôležitým pre kňazov, je to, že jednoduchým spôsobom života dávame ľahšie a jasnejšie dobrý príklad. Takýto život vedie k škole chudoby ducha a povzbudzuje k spravodlivosti. Zdá sa, že tieto kardinálove slová dávajú logiku.

Že naša autenticita hlásať životom Kristovo evanjelium potrebuje jednoduchosť. Že starosť o zhromažďovanie a následne spravovanie a starostlivosť o nazhromaždené nie vždy idú ruka v ruke so službou. Že nás to neraz obmedzuje a zaberá nám nemalý čas.

Zároveň pri tomto bode je vhodné spomenúť ešte jeden silný argument – a to je láska k prírode a stvorenému svetu. Inými slovami, pozrieť sa na ekologický dopad nášho rýchleho a zväčšujúceho sa zhromažďovania.

Nedajú sa pritom nespomenúť a prehliadnuť častejšie sa opakujúce apely pápeža Františka na dopad našej „žiadostivosti mať, mať veľa a mať rýchlo“ na našu zem. Aj tu sa totiž prejavuje vzťah k darcovi – Bohu. Aký máme totiž prístup k daru, taký máme vzťah k darcovi.

Aj tu platí a mal by byť viditeľný zákon lásky. Mohli by sme ho pokojne parafrázovať, miluj seba, ako miluješ dary tejto zeme. Dopraj si toľko pozornosti a starostlivosti, koľko dopraješ prírode. Vráťme sa ešte raz k Ježišovej výzve: Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma (porov. Mk 10, 27).

Keď sa Ježiš obracia na človeka týmito slovami, prechádza od všeobecných Božích očakávaní v zákone k niečomu osobnejšiemu: „Jedno ti ešte chýba“ (Mk 10, 20). Bohatstvo zrejme u tohto človeka podnecovalo konkrétny typ zlozvyku, ktorý sa stal preňho prekážkou prekročiť prah svojej vlastnej konformity.

Bohu totiž v konečnom dôsledku ide o stav nášho srdca. Aj čo sa týka nášho osobného vzťahu k majetku. Pretože sme jednoducho dostali dočasné vedenie nad materiálnymi vecami, ktoré je možné a správne použiť v jeho službe. Majetok by mal teda ostať prostriedkom.

Nie cieľom. Nieto zdrojom nášho šťastia. Lebo je niečo viac; niečo, čo trvá dlhšie ako pocity chvíľkového naplnenia. Ako to povedal Ježiš: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú!“ (Mt 6, 19).

Nasleduj ma

Nič z toho, čo bolo uvedené, sa však nedá pochopiť a prijať bez poslednej výzvy: „Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21). Toto je ten pravý dôvod, prečo by sme sa mali dať strhnúť k jednoduchšiemu spôsobu života a štedrosti. Pre nasledovanie Ježiša. Pre vzbudenie „žiadostivosti“ patriť a kráčať s Bohom.

Ak sme si totiž dobre všimli text, z ktorého vychádzame, v rozhovore Ježiša s človekom, ktorý túži po večnom živote, a kontrolnej otázke, ako je na tom s dodržiavaním prikázaní, Ježiš – zdá sa – zámerne vynechá to, ktoré hovorí: „Nebudeš túžiť.“

Bohatý človek možno dodržiaval všetky prikázania, avšak bol uväznený v žiadostivosti. Tá mu hatila dobrý úsudok. Nebol schopný rozlíšiť, čo je naozaj viac. Respektíve nebol súci si priznať, že to nie on vlastní bohatstvo, ale bohatstvo vlastní v skutočnosti jeho.

A práve bremeno nenaplnenej žiadostivosti ho priviedlo k tomu, že odchádzal od Ježiša smutný. Chce vlastniť všetko, ale nie je schopný nechať sa vlastniť a vložiť do Božích rúk.

Pred pár dňami pápež František pri návšteve Slovenska v Prešove povedal, že svedok evanjelia nenosí krížik iba na krku, ale ho nosí v srdci. A tento nenáročný obraz nás privádza k podstate nasledovania.

Ježiš nás pobáda slovami svätého Pavla: „Vezmite si Božiu výzbroj! Bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!“ (Ef 6, 13 – 17).

Pohotovosť pre Božie veci

Všetko, čo máme na sebe, v sebe a pri sebe, nesmie brániť „pohotovosti“ pre Božie veci. Je to ako výstup do hôr. Aby sme „vystupovanie na štíty“ zvládli, potrebujeme si do pomyselného batoha zbaliť len to, čo nám nebude brániť pri nasledovaní, a len toľko, koľko unesieme.

Občas mám totiž pocit, že keď počujeme Ježiša hovoriť o peniazoch a majetku, sme neskutočne rýchli na reakciu. Buď vymenujeme, kto je bohatší ako my a mali by sa práve títo dať osloviť Ježišovými slovami; alebo bedákame, koľkí by sa mali nad nami zľutovať a „rozdať“ nám svoje dobrá, aby sme sa cítili šťastnejší a milovaní.

Oboje je nesprávne! Ak počujeme či čítame Božie slovo, nepočujeme ho náhodne. Vždy je napísaným listom Boha z lásky k nám. Preto nezabúdajme: „Pamätaj, že všetky tvoje peniaze sú Božie, nielen to, čo dávaš Pánovi.“