Prelomy času nás vyzývajú

Niektorí ľudia tvrdia, že počítanie času – výročia, jubileá, významné dni v kalendári sú len obyčajný ľudský výmysel a s realitou nemajú veľa spoločného. To je však omyl, veď jediný, kto čas počíta a v jeho prežívaní nachádza zmysel, je rozumom a vôľou obdarená ľudská bytosť.

Každý človek si totiž uvedomuje, že jeho čas na tejto zemi je vymeraný a raz sa nevyhnutne skončí. Aj tých pár sekúnd, milý čitateľ, počas ktorých si čítal tieto riadky, ťa priblížilo k tomu tajomnému poslednému výdychu pozemského života, ktorý – v to dúfame – bude aj prvým nádychom novorodenca pre večný život.

Aj na začiatku nového roku 2021 si uvedomujeme, že sa uzavrel určitý časový úsek. Že máme za sebou v čase uzavretú originálnu a neopakovateľnú skúsenosť. Nový rok je míľnik, a možno si niektorí povzdychneme „ako ten čas uteká“.

Spomínam si na jeden osobitný viacnásobný zážitok z bohosloveckých čias. V našom farskom kostole na bratislavskej kalvárii sme silvestrovskú polnoc zvykli prežiť v tichej adorácii. Polhodinu pred polnocou sme kľačiac pred eucharistickým Ježišom ďakovali za uplynulý rok a odovzdávali Pánovi rok nastávajúci.

No pred polnocou sme modlitby ukončili, aby sme prelom času prežili v posvätnom tichu. Naozaj na to nezabudnem, na to „ticho“ nanajvýš svojské. Áno, v kostole bolo ticho.

Ale okolo neho šialená kanonáda zábavnej pyrotechniky, dunenie z centra mesta, ostré svišťanie šrapnelov. Eucharistia mi pripadala  ako ten Ježiš spiaci na člne – pokojný a nevyrušiteľný uprostred búrky na Genezaretskom jazere... Ten lomoz bol rušivý aj výrečný. 

Kto komu uteká?

Nie, nám čas neuteká. My utekáme času. A prehlušujeme to odbrzdenou bujarosťou silvestrovských eskapád. Povzdychy o „utekajúcom čase“ sú totiž výstižnejšie, ako by sa možno na prvý pohľad mohlo zdať. Ak nám unikajúcim totiž čas naozaj „utiekol“ pomedzi prsty, je čas sa zamyslieť.

Lebo čas je výzva, aby sme ho využili, naplnili, aby sme ho chápali ako šancu zúročiť plynúce minúty a sekundy niečím zmysluplným. Aj keď je rok 2020 definitívne za nami a počas neho nadobudnutá skúsenosť je tiež čosi uzavreté a prežité, definitívne a nezvratné, čosi zostáva: skúsenosť.

Skúsenosť, ktorú sme povolaní zapracovať do našich budúcich dní. Kladieme si otázky: Som na konci roka o niečo lepší? Posunul som sa? Je môj vzťah s Bohom hlbší a zrelší v porovnaní so začiatkom tohto roku? Ako som obstál pred Bohom a ľuďmi uprostred najdôležitejšej skúsenosti minulého roka?

Ako na mňa doľahla pandémia, nevídaná celoplošná kríza, prežívaná komunitárne, ba planetárne, ale aj individuálne, osobne?

Vždy nové šance

S novým rokom dostávame do daru tristošesťdesiatpäť nových dní. Sú darom aj výzvou zároveň. Každý tento deň je totiž pozvaním, aby sme jeho chvíle, minúty a sekundy naplnili láskou bez ohľadu na to, kde sa nachádzame, čo práve robíme, s kým sa práve rozprávame.

Do rozmanitosti najrôznejších činností dostávame od Boha univerzálne a nespochybniteľné kritérium všetkého, čo robíme: mieru lásky, ktorú do toho vložíme. V duchu slov svätej Matky Terezy z Kalkaty, ktorá nás pozýva „robiť malé veci s veľkou láskou“.

Cesta lásky nám garantuje, že síce malými krokmi, ale isto kráčame správnym smerom do správneho cieľa. Pozvanie milovať v každej sekunde nášho života nemôže spochybniť nijaká kríza, vrátane pandémie, ktorá je zasa len novým testom toho, čo vyznávame slovami. Testom, či sme ochotní slová vyznania premieňať na skutky konania.

Uplynulý rok sa do dejín nepochybne zapíše ako rok koronakrízy, pandémie. Etymologicky je prvá slabika slova pandémia výrazom jej celosvetového dosahu. Poznáme však aj iné slovo začínajúce slabikou pan, a to Pantokrator. Na každom ikonostase kostolov, kde sa slávi východná liturgia, má ikona Pantokratora, univerzálneho Pána všetkého a všetkých, osobitné miesto.

Je dôležité si začiatkom nového roku hneď uvedomiť nevyhnutnosť základnej voľby: viac sa budeme spoliehať na živo a účinne prítomného Pantokratora a menej sa budeme báť pandémie, ktorú len s ním, so Vševládcom našich sŕdc môžeme prekonať s čistým úmyslom.

Pandémia je pokorujúca skúsenosť, že niečo nepatrné a neviditeľné akoby nás premáhalo, ako to naznačil vo svojej veľkonočnej kázni pápežský kazateľ, dnes už aj kardinál Raniero Cantalamessa.

Slabí a silní

Skúsenosť s pandémiou je naozaj pokorujúca, keď nám spôsob života začalo diktovať čosi neviditeľné, nebadateľné, nepatrné, vedie nás to k zamysleniu nad slovami svätého Pavla: „Keď som slabý, vtedy som silný.“

V tejto paradoxnej a naoko protirečivej vete je zakódovaná podstata účinnosti ľudskej pokory. Len keď si v pokore a vo viere v Božiu prítomnosť uznám, že ako človek som slabý, vtedy som silný, lebo dovolím v sebe pôsobiť Božej moci.

Pokušenie myslieť si o sebe, že sme silní, ba všemohúci, je staré ako ľudstvo samo. Bolo to vlastne celkom prvé pokušenie, keď diabol pri rajskom strome ponúkol prvým ľuďom nerealizovateľnú, no atraktívnu identitu: budete ako Boh!

Čiže všemohúci, samospasiteľní, zákonodarcovia, páchatelia aj sudcovia súčasne. No übermenši aj súdruhovia všetkých čias napokon vždy spôsobili sociálne aj individuálne katastrofy. Ako keď sa dieťa vytrhne z otcových rúk - môže zhynúť pod autom. A keď sa ľudstvo vytrhne z rúk vlastného Otca Stvoriteľa, zhynie vo vlastných hriechoch, ktoré medzitým stihlo vyhlásiť za lifestyle hodný obdivu.     

Dar ďalšieho časového úseku je nová príležitosť - uznať Otca a s ním uznať seba a nás za Božích synov a dcéry. A keď v nás konečne bude pôsobiť Božia moc, môžeme byť nástrojom v Božích rukách.

Narodený Vykupiteľ nás učí, že sa nemáme upínať v alibistickej pasivite na akési „svetlá na konci tunela“, že nestačí plánovať život naplno, keď problémy pominú, až keď nebudú. Celý život je v určitom zmysle „tunel“, život bez ťažkostí je nebezpečná ilúzia.

Ježiš, hoci vedel, že ide na smrť, ba svojim učeníkom to aj predpovedal, predsa na tomto svojom celoživotnom výstupe na Golgotu mnohým vracal život, zrak, sluch, zdravie, zmysel života, keď im obnovoval srdce milosrdným odpúšťaním.

Ježiš nás teda na začiatku nového roka naliehavo žiada slovom i príkladom, aby sme my boli tým svetlom už uprostred tunela, aby sme boli predĺženou rukou Ježiša, ktorý sa predstavuje ako „svetlo sveta“, ako maják na brehu rozbúreného mora, ako vzťažný záchytný bod pre stratených a dezorientovaných.

Preto sa nepýtajme, aký bude rok 2021 - akoby sa to mňa a teba vôbec netýkalo, akoby to odo mňa a od teba vôbec nezáviselo. Ako sa bralo zlieza krok po kroku, záchyt po záchyte, tak sa aj láska k celému ľudstvu musí začínať láskou ku konkrétnemu človeku. Ako hovorieval svätý don Bosco: najdôležitejší človek na svete je ten, ktorý práve stojí pred tebou.

Keď víta Matka nádeje

V bráne nového roka nás víta Panna Mária Bohorodička. Je najlepšou učiteľkou využitia času v harmónii pokornej proaktívnosti. Jej slová platia ako základný program každého okamihu. Bola „služobnicou Pána“ (porov. Lk 1, 38) od jasieľ až po Golgotu, od nájdenia dvanásťročného Ježiša v chráme až po nájdenie Všemohúceho v Káne.

A práve z Kány nám odkazuje: Urobte všetko, čo vám povie on, môj Syn (porov. Jn 2, 5). Ono „všetko“ je v Máriinej výzve voči nám  veľmi naliehavé. Lebo keď bude chýbať víno ako symbol Božieho požehnania, budeme musieť dôverovať, že práve napĺňaním obyčajnej vody do džbánov našich dní „až po okraj“ sa pre toto požehnanie vnútorne otvárame.

„Kto je verný v malom, tomu sa zverí viac.“ Kto v pokore napĺňa nádoby svojich dní kvapkami každodennej vernosti, toho Boh požehná a premení. 

Panna Mária stojí pri nás ako žena nádeje na našich osobných golgotách s trvalým povzbudením: vernosť v láskyplnom obetovaní každého utrpenia vedie do večného svetla Božej prítomnosti. Teda rok 2021 je vlastne len ďalší test na ceste do neba. Skúška správnosti nášho základného zamerania, základného zacielenia nášho života.

Jedného humoristu sa raz pýtali, či si spomenie na svoj najkrajší svadobný darček. Odpovedal, že najkrajší prezent bola videonahrávka zo sobášneho obradu. „Aha,“ pokračoval moderátor, „takže si to občas s manželkou pozriete a zaspomínate na tie krásne chvíle.“

„Nie,“ oponoval humorista, „práveže keď je medzi nami dusno, pustím si ten záznam – ale spätne! Vymažem podpis, vrátim jej závoj a vycúvam z kostola...“

Nuž, v živote takéto čosi nie je možné. Čas plynie len dopredu a naša zodpovednosť za každý okamih je nezvratná. Veď ako má tento práve začínajúci sa rok svoj začiatok, tak bude mať aj svoj koniec. Čo teraz plánujeme, na jeho konci budeme vyhodnocovať.

Písmo nám pripomína, že každý deň má dosť svojich starostí. Čas sa nedá zvrátiť, a našou jedinou starosťou v nasledujúcich dňoch nech je jediná otázka: Plním Božiu vôľu? Keď totiž v Otčenáši vyznávam „buď tvoja vôľa“ (Mt 6, 10), zaväzujem sa na nej aktívne spolupracovať. Tak teda požehnaný nový rok. A nech je aj každý jeho deň „nový“ v miere lásky, ktorou ho naplníme.