Pri jasličkách je kolíska nášho kresťanstva

Rímska bazilika Santa Maria Maggiore je nerozlučne spojená s históriou mesta Rím, ale zvlášť pre Slovákov aj s dejinami viery našich slovanských predkov, a teda aj nás. V tejto bazilike pápež Hadrián II. schválil liturgické knihy a preklad Svätého písma do slovanskej reči, čím bol zavŕšený jeden z centrálnych projektov cyrilo-metodskej misie.
Cyril Vasiľ SJ 05.08.2020
Pri jasličkách je kolíska nášho kresťanstva

Hlavná mariánska Bazilika Panny Márie Snežnej je Slovákom blízka. Snímka: istockphoto.com

Najväčšia mariánska bazilika sa nachádza na jednom z rímskych vŕškov, na Esquilíne, neďaleko centrálnej železničnej stanice Termini.

Rovnaký sen dvoch mužov

Vznik tohto chrámu sa viaže k neskoršej stredovekej legende, podľa ktorej mal pápež Libérius a rímsky patrícius Ján v noci zo 4. na 5. augusta 352 (niektoré pramene udávajú rok 358) rovnaký sen. V ňom im Panna Mária prikázala, aby sa nasledujúceho dňa vybrali na esquilínsky pahorok a na mieste, kde nájdu čerstvo napadnutý sneh, postavili chrám.

Keď na druhý deň ráno tak obaja urobili, našli čerstvý sneh na mieste, na ktorom potom postavili dnešnú baziliku. Spomienku na tieto udalosti dnes znázorňuje reliéf Stefana Madernu z roku 1612 nad oltárom v kaplnke rodiny Borghese, naľavo od hlavného oltára, a Rimania si ju každoročne pripomínajú liturgickou oslavou, pri ktorej zo stropu baziliky nechávajú padať drobné papierové lupiny pripomínajúce zázračné sneženie.

Večer 5. augusta sa každoročne na námestí pred bazilikou koná veľkolepý multimediálny program s videoprojekciou, hudbou a spevom, spolu s rozprašovaním umelého snehu pripomínajúceho legendárnu udalosť, ktorá dala pôvod chrámu. Tento večerný program je jednou z letných turistických atrakcií v Ríme a je hojne navštevovaný.

Premeny v čase

Pôvodný chrám postavený pápežom Libériom bol neskôr zbúraný. Počas pontifikátu pápeža Sixta III. (432 - 440) dostala Bazilika Santa Maria Maggiore v podstate vnútornú podobu, v ktorej ju pri návšteve Ríma videli aj naši slovanskí vierozvestcovia sv. Cyril a Metod.

Pôvodná starokresťanská bazilika bola potom ešte čiastočne prestavaná v 13. storočí, keď bola ozdobená mozaikami na priečelí a v novej, predĺženej apside.

Mozaiky na priečelí zhotovil Filippo Rusuti v rokoch 1288 -   1297 a zobrazujú - okrem centrálneho motívu osláveného Krista na tróne (Pantokrator) obklopeného zľava Pannou Máriou, sv. Pavlom, sv. apoštolom Jakubom a sv. Hieronymom; sprava sv. Jánom Krstiteľom, sv. Petrom a sv. apoštolmi Andrejom a Matúšom - v dolnej časti mozaiky štyri výjavy, ktoré sa viažu k legende o založení baziliky: sen pápeža Libéria, sen patrícia Jána, Jánovo stretnutie s pápežom a založenie baziliky pápežom Libériom - kopanie základov baziliky na zasneženom Esquilíne.

V 14. storočí, v rokoch 1375 - 1376, bola k bazilike dostavaná veža - zvonica v románskom štýle. So svojimi 75 metrami je najvyššou románskou vežou v Ríme. Jeden z jej zvonov, takzvaný Sperduta (stratená), zvoní každý večer asi dve minúty po deviatej hodine.

Tento zvyk sa viaže k legende zo 16. storočia, podľa ktorej sa istá žena (slepá pastierka, alebo podľa inej, rozšírenejšej tradície pútnička) v noci stratila pred bránami Ríma. V zúfalstve a strachu sa obrátila na Pannu Máriu s prosbou o záchranu a zakrátko sa v diaľke ozval zvon z Baziliky Santa Maria Maggiore, podľa zvuku ktorého sa orientovala pri hľadaní cesty do mesta.

Z vďačnosti zanechala chrámu finančnú základinu na to, aby sa každú noc o druhej hodine zvonilo na tomto veľkom zvone. Neskôr bolo zvonenie presunuté na deviatu hodinu večer.

Bazilika v 17. a 18. storočí bola obstavaná dvoma palácmi. Pozerajúc na baziliku spredu, vpravo je palác, ktorý postavil architekt Flaminio Ponzio v roku 1605, a vľavo je dielo známeho architekta Ferdinanda Fugu z roku 1743, ktorý je aj autorom priečelia a tiež aj baldachýnu nad hlavným oltárom.

Keď uctievame Máriu, nesmieme ju oddeliť od Krista. Uctievajme ju, ale nie bez Krista, ktorého nosí vo svojom náručí. Prijmime Krista, ale s ním aj Cirkev - a milujme ju.

Ján Pavol I.

Cenné mozaiky i fresky

Cyklus mariánskych mozaík v dnešnej apside pochádza z 13. storočia, keď pápež Mikuláš IV. dal zbúrať pôvodnú apsidu a vybudovať novú, vyzdobenú mozaikami františkánskeho majstra Jacopa Torittiho. V jej strede je zobrazené Korunovanie Panny Márie. Bohorodička, sediac na tróne spolu s Kristom, prijíma od neho korunu – je tak súčasne obrazom Cirkvi - matky, ktorú nazývame aj nevestou Kristovou.

Centrálnu scénu obklopujú zbory anjelov a zľava postavy sv. Petra a Pavla, sv. Františka a pápeža Mikuláša IV. Z pravej strany sv. Jána Krstiteľa, sv. Jána Evanjelistu, sv. Antona a kardinála Colonnu, ktorý dielo financoval.

Spodný rad mozaík zasa zobrazuje v byzantskom štýle scény, ktoré sa viažu k životu Panny Márie, v nasledujúcom poradí zľava: Zvestovanie Pána, Narodenie Pána, Usnutie Bohorodičky, Klaňanie sa Troch kráľov a Obetovanie Ježiša v chráme.

Transept, ktorý spája apsidu s pôvodným víťazným oblúkom, je zdobený freskami z 13. storočia pravdepodobne od Cimabueho alebo Cavalliniho na témy zo Zjavenia apoštola Jána – klaňanie sa Baránkovi sediacemu na tróne.

Najstaršie mozaiky zdobia víťazný oblúk z polovice 5. storočia. Sú tu zobrazené výjavy z Kristovho detstva (Zvestovanie, Obetovanie v chráme, príchod Troch kráľov k Herodesovi a klaňanie sa Troch kráľov, vraždenie betlehemských neviniatok), doplnené o štylizované zobrazenia Jeruzalema a Betlehema.

Netradičným a jedinečným motívom je aj scéna prevzatá z apokryfných evanjelií (pseudo-Matúšovo evanjelium), ktorá zobrazuje útek do Egypta. Podľa tohto apokryfu pri príchode Svätej rodiny do mesta Sotine sa pohanské modly samy zrútili a gubernátor Afrodisio, ktorý tam prišiel aj s vojakmi, uznal Krista za Spasiteľa a klaňal sa mu.

V centre víťazného oblúka je takzvaná Etimasia, teda prázdny trón s krížom, čo znázorňuje očakávanie druhého príchodu Krista, keď príde ako Sudca. Po bokoch trónu sú postavy apoštolov sv. Petra a Pavla a symboly evanjelistov. Nápis Xystus episcopus plebi Dei - Sixtus, biskup Božieho ľudu - pripomína pápeža, ktorý inicioval stavbu baziliky.

Pôvodne trojloďovú baziliku bez bočných kaplniek zdobilo 21 párov stĺpov s iónskymi hlavicami a rovnaký počet okien (dnes je polovica z nich zamurovaná ako dôsledok nasledujúcich prestávb). Pod oknami sa pôvodne nachádzalo 42 mozaikových výjavov zo Starého zákona, dnes sa zachovalo len 27 pôvodných mozaík (12 na ľavej a 15 na pravej strane), ostatné výjavy sú renesančným doplnkom.

Tieto mozaiky spolu s výjavmi na víťaznom oblúku sú najreprezentatívnejšou tematickou sériou starokresťanských mozaík, ktoré sa zachovali v Ríme. Predstavujú celé dejiny spásy, ktoré sa odvíjajú od Abraháma a Jakuba cez Mojžiša a Jozueho a vedú až k Panne Márii Bohorodičke – a skrze ňu ku Kristovi.

Jasličky

Hlavný rímsky mariánsky chrám sa od 6. do 9. storočia všeobecne nazýval Santa Maria ad praesepe - Svätá Mária od jasličiek, alebo grécky Fatné. Tento názov pochádza z toho, že sa v nej nachádzajú relikvie jasličiek z Betlehema, v ktorých bol podľa tradície uložený Pán Ježiš po narodení.

Päť kúskov starobou už sčernetého sykomorového a javorového dreva s rozmermi 80 x 5 centimetrov (jeden kus) a 70 x 5 centimetrov (štyri kusy), so zárezmi umožňujúcimi sformovanie jaslí v tvare X, môžeme dnes vidieť vystavené pod hlavným oltárom v skleneno-striebornom relikviári od majstra Valadiera z 19. storočia.

Relikvie jaslí boli prinesené do Ríma z Betlehema, čo niektorí autori spájajú s aktivitou sv. Heleny, matky cisára Konštantína. Podľa iných autorov je pravdepodobnejšie, že pozostatky betlehemských jaslí sa dostali do Ríma zásluhou jeruzalemského patriarchu sv. Sofrónia (+ 638), ktorý ich odniesol z Betlehema po tom, čo túto oblasť obsadili  vyznávači islamu, a do Ríma sa dostali za čias  jeruzalemského rodáka pápeža Teodora I. (642 - 649).

Takisto ako v prípade iných podobných relikvií, ktoré sa viažu k životu Pána Ježiša alebo niektorých svätých, nie je vždy možné s historickou presnosťou a absolútnou nespochybniteľnosťou doložiť ich materiálnu autentickosť.

V najhlbšej podstate ide ale o to, že úcta relikvií sa viaže na nejakú pravdu viery, na nejaké tajomstvo zo života svätých, na nejakú udalosť z dejín Cirkvi a je často prejavom ľudovej zbožnosti.

Samotné relikvie ako materiálny predmet upozorňujú a vytvárajú vzťah k osobe, s ktorou sa spájajú - a sú cenné nie pre svoju materiálnu hodnotu, ale práve pre silu pravdy, na ktorú upozorňujú.

Mariánska ikona Salus populi romani

Ďalšou vzácnou pamiatkou baziliky je ikona Bohorodičky, záchrankyne rímskeho ľudu - Salus populi romani, ktorú niektorí historici datujú už do 7. alebo 8. storočia.

Po ikonografickej stránke patrí táto ikona medzi takzvané Hodegetrie – teda ikony Bohorodičky, „ktorá ukazuje cestu“. Niektorí autori však považujú tento ikonografický model za osobitný, autonómny typ mariánskej ikony.

Rozmermi nie veľká ikona (117 x 79 centimetrov) je maľovaná na cédrovom dreve a nesie znaky reštaurovania z 12. storočia. Stojaca postava Panny Márie je zahalená do tmavého plášťa so zlatým lemom.

Mariánska úcta patrí k trvalým a typickým prejavom nábožnosti v Katolíckej cirkvi. U slovanských národov môžeme hľadať jej korene už v diele našich vierozvestcov, ktorí práve v hlavnej rímskej mariánskej bazilike dosiahli schválenie ich apoštolského programu.

Pre každého Slovana sa návšteva rímskej baziliky Santa Maria Maggiore môže stať príležitosťou k vďačnej spomienke na to, že vďaka Cyrilovi a Metodovi, ako aj vďaka jasnozrivosti pápeža Hadriána sa práve tu symbolicky otvorili pre slovanské národy brány Cirkvi a možnosť chváliť pravého Boha vlastným jazykom.

Pre slovenských gréckokatolíkov je táto bazilika aj priamou výzvou na to, aby si vážili a chránili svoju byzantskú liturgiu, ktorá spolu s ďalšími liturgickými knihami a s prekladom Svätého písma dostala pápežské schválenie na oltári tejto mariánskej svätyne.