Priatelia nám odkazujú, že nebo sa oplatí

Spoločenstvo svätých nie je žiadny abstraktný pojem. Označuje skutočné osoby spojené putom reálnych vzťahov. Ak príbehy svätých obsahujú niečo špecifické, je to ich neobyčajná príťažlivosť. 
Ján Dolný OSB 03.11.2019
Priatelia nám odkazujú, že nebo sa oplatí

Freska v rímskej Bazilike svätých Ambróza a Karola Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Spoločenstvo svätých je jedno z tých slovných spojení, ktoré sú súčasťou náboženského slovníka. Spomíname ho vo Vyznaní viery bez toho, aby sme sa hlbšie zamýšľali nad jeho obsahom. 

Čítanie na celú večnosť 

Americký spisovateľ Frank McCourt v autobiografickom románe o svojom detstve a dospievaní v chudobnom Írsku spomína, ako ho raz pri odchode zo školy prekvapil hustý dážď. Učiteľka v školskej knižnici mu navrhla, aby si čakanie skrátil čítaním populárnej anglickej Butlerovej zbierky Životy svätých. „Nemal som v pláne stráviť život čítaním o svätých,“ píše autor, „ale keď som začal, prial som si, aby sa ten lejak nikdy neskončil.“

Spisovateľ určite nie je ojedinelým prípadom človeka očareného svätými. Známy je napríklad fakt, že čítaním životopisov svätých sa začalo náboženské obrátenie jedného z najväčších svätcov v období reformácie, sv. Ignáca z Loyoly. Istý kňaz – spovedník si raz povzdychol: „Hriechov, ktoré sa opakujú dookola, je päť druhov. Čo je naozaj zaujímavé, je svätosť.“ Podľa tohto konštatovania nejestvujú obdivuhodnejšie príbehy ako životopisy svätých.

Otázka pre sv. kardinála Newmana

Čo však znamená viera v spoločenstvo svätých? Ako súvisí s náboženským životom kresťana? Konkrétnu odpoveď môžeme nájsť v osobnom príbehu jedného zo svätých, ktorého do zoznamu svätorečených zapísala Cirkev iba celkom nedávno – anglického konvertitu a kardinála Johna Henryho Newmana (1801 - 1890).

Newmana možno stručne charakterizovať ako osobnosť formátu sv. Atanáza alebo sv. Augustína, ktorá žila v pre nás blízkej dobe; ako moderného učiteľa Cirkvi. Na svojej ceste hľadania pravdy Newman prešiel dlhým procesom náboženského vývinu. Tradícia katolíckeho učenia pokrývajúca stovky rokov sa akoby koncentrovala v príbehu osobného poznávania viery.

Poznávanie kardinálovho života má teda tú výhodu, že prináša vysvetlenie mnohých bodov katolíckeho učenia v živom kontexte osvojenia samotným Newmanom na ceste jeho osobného obrátenia. Týka sa to aj katolíckej náuky o spoločenstve svätých. 

Svätosť nespočíva vo veľkom poznaní, vo veľkom rozjímaní či vo veľkom premýšľaní. Tajomstvom svätosti je veľmi milovať.

Svätý Tomáš Akvinský 
 

Protestant, ktorému nestačilo protestovať

Kardinál Newman vyrastal v prostredí anglikánskej viery, ktorá si spolu s učením protestantskej reformácie zachovala aj viaceré katolícke prvky, ako vieru v účinnosť sviatostí a liturgie, úctu k apoštolskej tradícii a istú formu tejto úcty aj k svätým.

V spleti katolíckych a protestantských princípov v anglikánskom vyznaní začal Newman inklinovať čoraz viac ku katolíckej tradícii. Z jednoduchého dôvodu: zaujímal ho obsah kresťanského učenia iba ako protest proti vyznaniu Katolíckej cirkvi. „Toto bol vždy dôvod mojej nesympatie k slovu ,protestant,'“ napísal nový svätec, „že neoznačuje vyznanie žiadneho konkrétneho náboženstva a v podstate sa zhoduje s nevierou.“

Napriek tomu bol však dlhý čas ovplyvnený protestantskými predsudkami voči Katolíckej cirkvi, ktoré sa v ňom ozývali ako istý druh klamného svedomia. Zvlášť v otázkach katolíckeho učenia o pápežskom úrade a úcte k Panne Márii a svätým. Anglikánske vyznanie toleruje úctu k svätým v medziach nábožnej spomienky (commemoratio), zakazuje však ich vzývanie (invocatio) v modlitbe o ich pomoc a príhovor. V týchto medziach rástol Newmanov záujem.

V kostole na univerzite v Oxforde, ktorého bol duchovným správcom, sa sám pričinil o rozšírenie úcty k svätým. Obnovil spomienky na svätých, ktorých slávenie v ohraničenom počte osôb vystupujúcich v dejinách spásy vo Svätom písme umožňoval anglikánsky liturgický kalendár, ale ktoré v praxi už začali upadať do zabudnutia. 

Živá pamiatka svätých

V kázňach dokázal oživiť príbehy svätých s jemu vlastnou silou kontemplatívneho ducha a kazateľského nadania. Za všetky jeho anglikánske kázne o svätých uveďme ako príklad Newmanovu charakteristiku patriarchu Jakuba v kázni s názvom Spomienka na minulé dobrodenia: „Zdá sa, že Jakub mal jemného, vrúcneho, citlivého, bojazlivého ducha – ľahko pocítil strach, ľahko sa rozrušil; miloval Boha natoľko, že sa obával, aby ho nestratil. Ľudia ako on ľahko upadajú na duchu a treba s nimi zaobchádzať láskavo. Rýchlo sú znechutení, odťahujú sa od sveta, lebo sa ich dotýka jeho vulgárnosť, ktorú opovážlivejšie duše necítia. Abrahám ani Jakub nemiloval svet. Abrahám však nemal obavu zo sveta, necítil ju. Jakub ju cítil a zmietal sa ako ranený.

Spomeňme si na jeho sťažnosti: ,Toto všetko sa na mňa valí!' (Gn 42, 36) a ďalej ,Tak od bôľu privediete moje šediny do podsvetia' (Gn 44, 29). Na inom mieste: ,Hoci sa namáhali všetci jeho synovia a dcéry potešiť ho, nedal sa potešiť' (Gn 37, 35). A inokedy: „No jeho srdce ostalo nevšímavé, lebo im neveril.“ (Gn 45, 26).

Vidíme, akého mal detského, citlivého a jemného ducha. Jeho šťastie sa nezakladalo na pohľade pred seba v nádeji, ale na pohľade za seba na minulú skúsenosť Božích dobrodení. Potešovalo ho, keď sa s láskou dotýkal a s vďačnosťou uznával, čo sa mu dostalo, a budúcnosť nechával svojmu osudu.“ Možno povedať, že Newmana z lásky k Bohu fascinovali stopy Božej lásky v životoch svätých.

Avšak napriek zjavnej úcte k svätým, ktorá sa zračí aj z oživovania spomienky patriarchu Jakuba (commemoratio), sa ako anglikán úzkostlivo vyhýbal adresovaniu modlitby k svätcom (invocatio), čo pokladal za jadro údajnej katolíckej modloslužby.

V svojom životopise Apologia pro vita sua napísal: „Myslel som si, že podstata previnení (Rímskej cirkvi) spočíva v poctách Panne Márii a svätým, a čím viac som sám rástol v úcte tak k svätým, aj ako k našej nebeskej pani, tým menej trpezlivosti som mal s rímskokatolíckou náboženskou praxou, akoby tieto Božie stvorenia v nebi museli byť hlboko zdesené, ak by mohli cítiť bolesť, z pomýlenej úcty, ktorej boli predmetom.“

Domov v spoločenstve svätých

Vytrvalým nasledovaním pravdy kresťanského náboženstva kardinál postupom času prekonával svoje protestantské predsudky. Až do chvíle svojho vstupu do Katolíckej cirkvi sa Newman v modlitbe nikdy priamo neobracal k Panne Márii a svätým.

Dokonca ešte aj krátko predtým, keď sa s rovnako zmýšľajúcimi anglikánskymi priateľmi modlil litánie, zvolanie ora pro nobis (oroduj za nás) nahrádzali slovami oret pro nobis (nech oroduje za nás). Až vstupom do Katolíckej cirkvi, ktorý v životopise opísal ako vstup do pokojného, bezpečného prístavu.

Po mnohoročnom blúdení na rozbúrenom mori našiel v úcte k Panne Márii a svätým slobodu od okov protestantských predsudkov a príťaže svedomia. Našiel svoj domov v spoločenstve svätých. „Úcta k anjelom a svätým v skutočnosti práve tak neprekáža nekomunikovateľnej sláve večného Boha, ako naša láska k priateľom a príbuzným neprekáža najvyššej poklone srdca neviditeľnému Bohu, ktorý vždy posväcuje a povyšuje a nikdy žiarlivo neničí to, čo je zo zeme“ (Apologia pro vita sua).

Prosba o pomoc svätého v nebi

V nemocnici v americkom Bostone sa v júlový deň v roku 2000 61-ročný Jack Sullivan dozvedel veľmi zlú správu. Jeho bolesti chrbtice boli príznakom spinálnej stenózy vedúcej k ochrnutiu. V ten istý večer, keď zapol televízor, katolícka stanica EWTN vysielala program o kardinálovi Newmanovi. Relácia sa končila prosbou o dodanie správ ohľadom mimoriadnych Božích milostí vyprosených na jeho príhovor, ktoré si vyžadoval proces jeho blahorečenia. Sullivana, ktorý bol v tom čase vo formácii za trvalého diakona v Bostonskej arcidiecéze, inšpirovala Newmanova vytrvalosť viery, s ktorou sa anglický kardinál boril cez všetky životné prekážky.

Američan prijal stretnutie s osobnosťou Newmana ako znamenie Božej prozreteľnosti, aby sa k nemu modlil s prosbou o príhovor za svoje zdravie. Stalo sa to o necelý rok neskôr, v apríli v roku 2001. Sullivan uprostred veľkých bolestí na nemocničnom lôžku opakoval: „Kardinál Newman, prosím, pomôž mi, aby som mohol chodiť a byť vysvätený.“

Zrazu pocítil teplo, ktoré sa rozlialo po jeho celom tele, spojené s neopísateľnou radosťou, pokojom a prežívaním Božej prítomnosti. V tej chvíli vstal a s krikom oznamoval zdravotnej sestre: „Už ma nič nebolí!“ Následné vyšetrenia potvrdili lekársky nevysvetliteľné úplné uzdravenie. Táto udalosť bola zdokumentovaná ako zázrak uznaný Svätou stolicou, na základe ktorého bol v roku 2010 kardinál Newman vyhlásený pápežom Benediktom XVI. za blahoslaveného.

Oslava Boha v spoločenstve svätých

Newman dokonale chápal silu osobných vzťahov v spoločenstve svätých ako preferovaného nástroja Božej milosti v našom živote. Často kázal o tom, že vieru, nádej a lásku si najlepšie môžeme osvojiť pomocou osobného príkladu druhých. Predsa sa však možno v nebi musel pousmiať, keď ho nastávajúci diakon Sullivan tak priamočiaro vzýval o pomoc, spomenúc si na svoje dlhoročné protestantské škrupule ohľadom vzývania svätých v modlitbe.

Zázrak, ktorý sa udial na svätcov príhovor, v každom prípade ukazuje, že Boh naozaj vonkoncom nežiarli na svoje stvorenia. Práve naopak, rád spája prejavy svojej moci s modlitbou svätých. Milosť, ktorú Boh takto skrze Krista udeľuje, jedným darom zároveň vyzdvihuje Božie účinkovanie v živote svätca i tajomstvo Cirkvi, ktorá je Božím dielom ako chrám jeho slávy naveky.

Mimochodom, sv. kardinála Johna Henryho Newmana, zvlášť v posledných rokoch života, nikto nevidel ináč ako s ružencom v ruke. Nech pomáha aj nám na životnej púti, aby sme v spoločenstve svätých raz chválili Boha v nebi. Ono je vlastne lepšie, keď ho oslovíme priamo. Svätý kardinál Newman, pomôž nám!