Prichádza, aby plnil Božiu vôľu
V adventnom čase tesne pred Vianocami sa intenzívnejšie zamýšľame nad vtelením Božieho Syna. Na snímke je detail mozaiky Narodenie Pána, dielo vytvoril Marko Ivan Rupnik pre Katedrálu sv. Šebastiána v Bratislave-Krasňanoch. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
Starozákonný kráľ Dávid by bol v dnešnej dobe pravdepodobne nazvaný kontroverznou osobnosťou. V jeho profile spoznávame človeka hlbokej duchovnosti, autora mnohých modlitieb, ale aj veľkého hriešnika, cudzoložníka a vraha.
Prostredníctvom žalmov dokážeme sledovať jeho duchovný vývoj. Azda najznámejším miestom Svätého písma je žalm Pán je môj pastier (porov. Ž 23). Dávid predniesol túto modlitbu v dobe mladosti, keď bol sám so svojimi ovečkami, vystavený nebezpečenstvu útoku divých zvierat.
Samota sa stávala príležitosťou na prehĺbenie osobného vzťahu k Bohu, ktorý dával istotu v nebezpečenstvách. Na vrchole slávy Dávid neodolal hriešnemu pokušeniu a stal sa cudzoložníkom, klamárom a zákerným vrahom, keď rukami nepriateľských vojsk dal zabiť svojho verného sluhu Uriáša.
V žalme Zmiluj sa, Bože, nado mnou (porov. Ž 51) počujeme pokorné vyznanie viny a prosbu o odpustenie. Nemenej známym je Žalm 40, ktorého slová počúvame najmä v liturgii svätej omše zo slávnosti Zvestovania Pána: „Hľa, prichádzam, Pane, chcem plniť tvoju vôľu“ (Responzóriový žalm).
Žalm 40: Hľa, prichádzam, Pane
Môžeme predpokladať, že to bola osobná skúsenosť hriechu a Božieho odpustenia, ktorá dala vznik slovám tejto modlitby. Iste sa aj Dávid zamýšľal nad otázkou, prečo jemu Boh odpustil, ale kráľa Šaula zavrhol. Podľa ľudských morálnych kritérií Šaulov hriech mal byť menší.
Dokonca by niektorí mohli namietať, že Šaul to nemyslel ani zle, keď chcel priniesť obetu nedovoleným spôsobom. V slovách proroka Samuela, ktoré vtedy povedal Šaulovi, nachádzame odpoveď: „Veď poslušnosť je lepšia než obeta a poddanosť lepšia ako tuk baranov!“ (1 Sam 15, 22).
V trpkej skúsenosti hriechu si Dávid uvedomil túto pravdu a vyjadril ju slovami modlitby: „Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa. Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51, 18 – 19).
Ak mal Dávid pravdu a Pán Boh nemá záľubu v obetách a žertvách, prečo dal takéto nariadenia svojmu služobníkovi Mojžišovi a cez neho celému vyvolenému národu? Autor Listu Hebrejom je presvedčený, že boli dané ako predobraz jedinej dokonalej obety Kristovej.
Nie krv baránkov a býkov, ale obeta a poslušnosť Krista priniesli odpustenie hriechov (porov. Hebr 10, 1 – 18). Žalm je proroctvom, ktoré sa naplnilo v osobe Vykupiteľa.
Cirkevní otcovia v slovách žalmu počuli hlas Ježiša, ktorý sa prihovára Otcovi: „Obety a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril. Nežiadaš žertvu ani obetu zmierenia, preto som povedal: ,Hľa prichádzam. Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon‘“ (Ž 40, 7 – 9).
Poslušnosť a poníženosť Božieho Syna
Počas pozemského života Ježiš na mnohých miestach vyjadril, že prišiel, aby plnil vôľu nebeského Otca. Ako dvanásťročný na toto poslanie upozornil svoju matku Máriu a pestúna Jozefa.
Veľkosť Ježišovej poslušnosti vyjadrujú najmä tri dôležité udalosti: vtelenie, narodenie v Betleheme a modlitba v Getsemanskej záhrade. Už bolo spomenuté, že Katolícka cirkev slovami štyridsiateho žalmu rozjíma nad tajomstvom vtelenia Božieho Syna.
S apoštolom Pavlom môžeme povedať: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 6 – 8).
Biskup a teológ Fulton John Sheen (1895 – 1979) vo svojom diele Život Krista vysvetľuje veľkosť uponíženia Božieho Syna, pričom používa zarážajúce prirovnanie. Predstavme si, žeby sa človek vtelil do tela hada.
Toto poníženie by nieslo dve obmedzenia: spoločnosť týchto tvorov by mu nebola príjemná a prijaté telo by mu bránilo vyjadriť myšlienky a schopnosti. Keď sa Boží Syn stal človekom, vstúpil do spoločenstva hriešnych ľudí. On, ktorý je svätý, prijal spoločenstvo hriešnikov.
Počúval ich slová a videl ich skutky. Prijaté ľudské telo znamenalo obmedzenie. Svoju dokonalú božskú múdrosť musel vyjadriť nedokonalými pojmami ľudskej reči. Druhou udalosťou, v ktorej Ježiš prináša obetu poslušnosti, je narodenie v Betleheme.
Spomínaný Fulton John Sheen dojemne porovnáva túto – pre nás radostnú – udalosť s obetou Golgoty. V Betleheme ho Mária zavinula do plienok, na Golgote do bieleho plátna. V betlehemskej maštaľke mu robil spoločnosť vôl a osol, na Kalvárii bol uprostred zločincov.
Nechcený pri príchode na svet, odmietnutý pri odchode z neho. Na začiatku vložený do cudzích jasieľ, na konci do cudzieho hrobu. Čo sa nepodarilo Herodesovi, to dokázal jeho syn.
K Betlehemu sa viažu najtragickejšie slová celej histórie ľudstva: Boh sa stal človekom, ale ľudia preňho nemali miesto (porov. Lk 2, 7). Už pri narodení vrhal kríž svoj tieň na betlehemské jasličky. Neprijatie, chudoba a vyhnanstvo, to bol kríž, ktorý nieslo bezmocné dieťa.
To by nebolo možné, keby nebolo zverené do starostlivej lásky pozemských rodičov, ktorých nie je potrebné predstavovať. Je však potrebné pripomenúť, že Sväté písmo hovorí o veľkosti pokory a poslušnosti Márie a Jozefa.
Najdôležitejšou udalosťou, ktorá hovorí o Ježišovej poslušnosti Otcovej vôli, je modlitba v Getsemanskej záhrade. Na počiatku dejín uprostred rajskej záhrady podľahol prvý Adam pokušeniu byť ako Boh.
Ježiš, nový Adam, odstraňuje hriech neposlušnosti, keď v smrteľnej úzkosti zvolá: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42).
Všetci sme pozvaní k plneniu Božej vôle
Pri čítaní spomínaného diela Život Krista sa v mysli čitateľa vynára otázka: Čo viedlo Fultona Sheena k tomu, že celý Ježišov život rozoberá z perspektívy kríža? Pozornému oku neunikne autorovo vyjadrenie, že západná civilizácia prijíma Krista, ale odmieta prijať kríž.
Aj o dnešnej dobe platí vyjadrenie Tomáša Kempenského: „Ježiš má teraz mnoho priateľov svojho nebeského kráľovstva, ale medzi nimi je málo takých, čo by radi niesli jeho kríž“ (Nasledovanie Krista II, 11, 1).
Z úst mnohých veriacich počujeme vyjadrenia: Boh ma miluje, nemôže chcieť moje utrpenie. Kristus za nás zaplatil celú dlžobu. On chce našu lásku, nie naše obety a dary. Týmto vyjadreniam nie je možné nič vyčítať.
Problém spočíva v tom, že dnešní veriaci akoby nie celkom správne chápali slová žalmu: Obety a dary si nepraješ. Pojmom obeta vyjadrujeme dve skutočnosti: obetný dar (v Starom zákone to boli napríklad obetné baránky) alebo skutok obety vykonaný z lásky k niekomu.
Slová žalmu sa viažu k obetným darom, ktoré môžu byť prinášané bez vnútorného úkonu úprimnej viery, niekedy dokonca s hriešnym úmyslom. Ježiš ocenil dar chudobnej vdovy, čím vyjadril nesúhlas s veľkými darmi boháčov, ktoré vyjadrovali viac prestíž osôb ako opravdivú vieru (porov. Lk 21, 1 – 4).
Ježišov úkon poníženia a podriadenosti sa Otcovej vôli nás učí skutočnému zmyslu pokory, poslušnosti a obety. Bez týchto čností nie je možná opravdivá viera v Boha. Bez skromnosti, schopnosti načúvať a obety niet ani pravej lásky medzi ľuďmi.
Dokonca tam, kde chýbajú tieto čnosti, je narušený zdravý vzťah k sebe samému. Nedostatkom zmyslu pre obetu trpí rodina, manželstvo aj celá Cirkev. Pred rokom 1989 boli mnohí kňazi obmedzovaní vo svojej kňazskej službe.
Napriek mnohým ťažkostiam takmer nebolo počuť, že by niektorý bol opustil svoje poslanie. Ich silou bola viera v Krista, ktorý krížom vykúpil svet. Dnes dávame veľký dôraz na pastoračné aktivity, čo samo osebe nie je zlé.
Ak sa však celá pozornosť upriami týmto smerom, veľmi rýchlo môžu upadnúť do frustrácie práve tí najhorlivejší. Nezáujem a pohŕdanie zo strany okolia vedú k otázke zmyslu činnosti.
Ježiš povolal svojich verných na nasledovanie: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 24 – 26).
Apoštol Pavol pochopil Kristovu výzvu na nasledovanie kríža. Vo svojom liste vysvetľuje Korinťanom, že Cirkev je tajomné Kristovo telo (porov. 1 Kor 12, 12 – 31). Hlavou tela je Kristus, veriaci sú jeho údmi (porov Kol 1, 18).
Z tohto obrazu vychádza, že ak Kristus vykúpil svet krížom, teda celé telo je pozvané k tejto obete. Apoštol Pavol takto chápe svoj život naplnený bolesťou, keď píše: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).
Poslušnosť a schopnosť načúvať majú svoj hlboký zmysel aj v ľudskom raste. Príkladom nám môže byť ktorýkoľvek športovec a jeho tréner. Ani ten najnadanejší športovec by nedosiahol mnoho bez vedenia trénera. Tréner zboku hľadí na svojho zverenca a upozorňuje ho na jeho nedostatky a chyby.
Poslušnosť je prejavom opravdivo múdreho človeka, ktorý sa nedáva viesť svojimi náladami, vášňami a pokušeniami, ale dokáže svoje poznanie konfrontovať s postojmi ľudí, ktorí naňho hľadia zboku.
Poslušnosť Otcovej vôli a zmysel pre obetu nám pomáhajú zbaviť sa nášho egoizmu. Pozvanie nasledovať Ježiša na ceste uponíženia nám dáva poznať zmysel nášho života.