Prijmite Ducha Svätého

Vyliatie Ducha neostalo len súčasťou dávnej histórie, na ktorú sa už takmer zabudlo. Táto udalosť sa ešte stále obnovuje. Kristus, oslávený po pravici Otca, naďalej plní svoj prísľub a zosiela na svoju Cirkev Ducha Oživovateľa.
 

Jozef Uram 31.05.2020
Prijmite Ducha Svätého

Duch Svätý učeníkov premieňa zvnútra. Na snímke: El Greco, Zoslanie Ducha Svätého (1597)

Počas Poslednej večere Pán Ježiš apoštolom prisľúbil, že po svojom odchode im pošle dar od Otca, čiže Ducha Svätého. A naozaj, na Turíce Duch zostúpil na učeníkov zhromaždených vo večeradle. Túto udalosť sprevádzali mocné znamenia: hukot z neba, ohnivé jazyky, vzájomné porozumenie (porov. Sk 2, 1 – 11). 
 

Nový ľud
 

Turíce predstavujú takpovediac „krst“ mladučkej Cirkvi, ktorá začína svoju púť dejinami. Tento štart je nemysliteľný bez sily Ducha Svätého. Po Ježišovej smrti okolitý svet už od apoštolov nič neočakával, bola to úplne bezvýznamná skupina.

Hoci po Veľkej noci učeníci videli i počúvali zmŕtvychvstalého Pána, ba dokonca s ním aj jedli, predsa len neprekonali pochybnosti a strach. Prejavom boli zatvorené dvere na večeradle a neschopnosť ohlasovať toho, ktorý je živý.

Až zoslanie Ducha Svätého radikálne mení celú situáciu: apoštoli už nemajú strach, že by mohli dopadnúť podobne ako ich Učiteľ na Veľký piatok. Odvážne vychádzajú z večeradla a všetkým hlásajú, že Ježišova smrť nie je porážkou, ale vrcholným vyjadrením Božej lásky. Vôbec sa nehanbia, že sú Kristovými učeníkmi, nechvejú sa strachom pred ľudskými súdmi.

Univerzálnym jazykom lásky ohlasujú nové posolstvo: Kristovo zmŕtvychvstanie. Niežeby im Duch Svätý veci uľahčil, zbavil ich problémov či odporcov, ale premenil ich srdcia, utíšil búrku v nich.

Duch Svätý, ktorý dáva život Cirkvi, ju od začiatku uvádza do pohybu, ktorý je prejavom života. A tak Cirkev nemôže zostať statická, „neškodná“ pre svoje okolie. Naša viera je buď „nákazlivým“ vírusom, alebo sa stane vakcínou, ktorá druhých robí imúnnymi, ľahostajnými, a to až do tej miery, že si dokonca ani neuvedomia našu prítomnosť.

Myslím, že sa netreba až tak obávať vonkajších prejavov aktuálnej krízy, ktorá zasahuje Cirkev: značný úbytok v kostoloch, v kňazských seminároch i v kláštoroch. Omnoho viac sa treba obávať nevýrazného života kresťanov, ktorí už nemajú čo povedať, nikoho nevyrušujú.

Neraz prepadáme pokušeniu bojazlivo sa utiahnuť do kúta a svoje prostredie ubezpečovať o tom, že budeme „rozumní“.

Takto však z evanjelia urobíme knihu, ktorá patrí len do sakristie, z našej kresťanskej existencie odstránime všetko, čo by niekoho mohlo obťažovať, azda s výnimkou nejakej tej zbierky. Potrebné je verejne vyznať, kto sme, čo chceme a čo žiadame, bez toho, aby sme zľavovali na cene, ktorú požaduje evanjelium. 

Láska nepozná hranice v raste, pretože má účasť na nekonečnej láske, ktorou je Duch Svätý.
Svätý Tomáš Akvinský


Nie organizácia, ale organizmus
 

Duch Boží robí z Cirkvi živé spoločenstvo, ktoré sa hýbe, rastie. Zmŕtvychvstalý Pán zostáva v tomto spoločenstve prítomný po všetky dni až do skončenia sveta. Udalosť zoslania Ducha Svätého predstavuje obrátenie naruby starozákonného príbehu, ktorý opisuje stavbu babylonskej veže.

Veža mala siahať až do neba, ľudia si chceli urobiť meno medzi všetkými národmi, chceli osláviť sami seba. Nakoniec stavbu nedokončili, rozdelili sa a aj rozišli.

Čosi úplne odlišné sa udialo na päťdesiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní: ľudia rozdelení rasou, národnosťou, jazykom, kultúrou, vzdelaním, vekom či pohlavím sa dali dohromady. Boli schopní zapojiť sa do toho istého projektu – nie ľudského, ale Božieho.

Cirkev, vystavaná na Božej láske, sa rodí ako univerzálna, katolícka, otvorená pre všetkých, nevylučujúc ani toho najväčšieho hriešnika. Duch Svätý, ktorý v láske zjednocuje Otca i Syna a zároveň z nich vychádza, Cirkev stvárňuje ako spoločenstvo. 

Skutky apoštolov opisujú zostúpenie Ducha akoby vo forme ohnivých jazykov, ktoré spočinuli na apoštoloch - a tí začínajú hovoriť cudzími jazykmi (porov. Sk 2, 3 - 4). Napriek toľkým rozdielom medzi nami Duch nám umožňuje vzájomne komunikovať.

Bez Ducha Svätého, bez lásky sa komunikácia dostáva na bod mrazu. Ak ľudské srdcia ostanú uzavreté v egoizme, hľadajúcom len vlastné výhody, žiadne komunikačné prostriedky nám nepomôžu. Boží Duch vytvára jednotu v Cirkvi: rozmanité kúsky skladá do jednej harmonickej stavby.

Výstižne to vysvetľuje svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom, keď hovorí o rozličných daroch milosti, o službách a účinkoch, ktoré rozdeľuje Boží Duch s veľkou fantáziou na všeobecný úžitok. Už od stvorenia sveta je tvorcom jednoty: premieňa chaos na kozmos, čiže na poriadok a harmóniu.

Aj nás pokrstených tento Duch spája do jedného tajomného Kristovho tela: „Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus“ (1 Kor 12, 12). Živý organizmus nie je stroj, harmónia v ňom vychádza zvnútra.

Duša – vitálny princíp má za cieľ organizmus udržiavať pri živote. A tak každý úd spĺňa zvláštnu úlohu v rámci celého organizmu. V spoločenstve má každý nezastupiteľné miesto. Riešením teda nie je úd tela „vymeniť“, ale pomôcť mu preklenúť jeho neschopnosť. V Kristovom tajomnom tele jeden druhého vzájomne potrebujeme, ba dokonca sa musíme starať aj o choré údy.

„Modlitby iných patria aj tebe,“ hovorí Romano Guardini. Nikto v Cirkvi nie je osamelým ostrovom. Každé tvoje dobro, ale aj zlo má tiež spoločenský rozmer: vyvoláva osobitný tlak dobra alebo zla na iných. Ak zabúdame, že Cirkev je organizmom, ignorujeme vlastne Ducha Svätého, ktorý ju oživuje.

„Ale bez Ducha Svätého je Cirkev iba organizáciou, misia je propagandou, spoločenstvo je námahou,“ pripomína nám pápež František. 

Naša vzájomná rozmanitosť, čo do vlastností a darov, je Božím zámerom; bez nej by akékoľvek spoločenstvo bolo nemožné. Spoločenstvo by podkopávalo samo seba, keby chcelo zmazať identitu svojich členov a neumožňovalo by im rozvinúť ich schopnosti.

Bolo by však rovnako veľkým omylom našu rôznorodosť absolutizovať a život v spoločenstve považovať – ako napríklad Martin Heidegger – za neautentický spôsob existencie. Iste, neraz je náročné prijať odlišnosť druhého a my sa pokúšame svoju identitu zadefinovať vyhranením sa voči niekomu alebo niečomu.

Vynára sa tu pokušenie zhlukovať sa okolo vlastnej skupinky, alergickej na akékoľvek primiešanie sa druhého. A od takéhoto „hniezdočka“ je len krok k sekte, keď si začneme namýšľať, že my jediní sme strážcami pravdy, a preto máme právo druhých kritizovať.

Avšak kritizovať Cirkev znamená pranierovať tiež seba samých. Svätý František z Assisi sa vyhýbal akejkoľvek kritike. Usudzoval totiž, že ak je obklopený zlom, najskôr sa musí obrátiť on, a nie iní. Ak sa vzmáha toľký prepych a nemravnosť, najskôr sa on musí stať radikálne chudobným a čistým, lebo on je tomu na vine.

Zatiaľ čo heretici a sektári chcú obracať iných, svätci zameriavajú ostrie každej kritiky na seba; aby svet bol lepší, usilujú sa obracať seba samých. Čím viac sv. František pozoroval okolo seba pohoršenia, skazenosť a škandály, tým viac sa túžil pripodobniť Kristovi chudobnému, pokornému a čistému.

Európa sa začala dvíhať z úpadku. Splnil sa sen pápeža Inocenta III., v ktorom videl, ako postava podobná svätcovi podopiera rúcajúce sa múry Lateránskej baziliky, nazývanej matkou a hlavou všetkých kostolov (symbol celej Cirkvi), a zachráni ju.  

Kto žije podľa Ducha Svätého, prináša pokoj tam, kde sú nezhody; lásku tam, kde panuje nenávisť; odpustenie, kde sa množia urážky, a jednotu, kde vládne nesvornosť. Duchovný človek reaguje na aroganciu miernosťou, na zlobu dobrotou, na hrmenie tichom, na klebety modlitbou, na pesimizmus úsmevom.

Ducha Svätého nevidno, ale vidno mladíka, ktorý zanechá závideniahodné bohatstvo a stane sa chudobným. Koľkí kedysi krútili hlavou nad Františkom z Assisi!

A jeho svedectvo sa dodnes prihovára ľudským srdciam. Ducha Svätého dnes nevidno, ale vidno rodinu, ktorá sa modlí, pracuje, odpúšťa, vypočítavo nešpekuluje, ale pomáha blížnemu; to vidno a núti nás to premýšľať. Také čosi môže prísť len zhora – od Boha, tak ako ohnivé jazyky na Turíce.

Len v ohni lásky môže zhorieť každá zatrpknutosť. Dozaista, táto láska môže byť náročná, ale – ako poznamenáva Edita Steinová – „láska pôsobí na toho, kto miluje, ako stimulujúca schopnosť, ktorá mu dodáva omnoho viac sily v porovnaní s energiou potrebnou na prežívanie lásky“. 

 

Nové srdce

 

Aby učeníci boli schopní vytvárať spoločenstvo Cirkvi, najprv bolo potrebné premeniť ich srdcia. Len človek vnútorne slobodný je totiž schopný tvoriť Boží ľud. A skutočne slobodný je iba ten, kto plní Božiu vôľu. Boh síce napísal pre každého z nás jedinečnú a neopakovateľnú históriu, ale dal nám slobodu, aby sme napísali jej koniec.

Preto Duch Svätý učeníkov premieňa zvnútra, umožňuje im, aby Ježiš žil v nich. Bez Ducha by Ježiš aj v ich životoch zostal iba postavou z minulosti. Učeníkom nepostačovalo vidieť vzkrieseného Pána, bolo potrebné prijať ho do svojho srdca.

Preto večer na Veľkonočnú nedeľu Ježiš prichádza k nim a opakovane ich pozdraví: „Pokoj vám!“ (Jn 20, 21). A obdarúva ich: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22 - 23).   

Skutočný pokoj si my sami nemôžeme dať. My si nanajvýš dokážeme urobiť pohodu: sadnúť do kresla, dať si kávu. Ale ten skutočný pokoj je darom, ktorý nám Pán neraz dáva až vtedy, keď nás poriadne znepokojí, keď nás vyvedie z našej pohody.

Boh svojich učeníkov veru nešetrí od strastí a prenasledovania. Pokoj nespočíva v odstránení problémov zvonku, ale v prijatí Ducha. Pán nás neoslobodzuje od problémov, ktoré tak či tak v živote chýbať nikdy nebudú. On nás robí slobodnými uprostred problémov.

Naše srdce sa stáva podobným moru, ktoré je v hĺbke stále pokojné, aj keď hladinou zmietajú vlny.  

Ako Boh uštedrí človekovi taký hlboký pokoj? Robí to skrze odpustenie, ktoré je prejavom tej najväčšej lásky. Ježiš neodsudzuje svojich, ktorí ho počas jeho umučenia opustili a zapreli, ale dáva im Ducha odpustenia.

To je prvý dar Zmŕtvychvstalého. Všimnime si počiatky Cirkvi: tým cementom, ktorý spája jednotlivé živé kamene, je odpustenie. Skutočnosť, že mi bolo odpustené, že som omilosteným hriešnikom, ma robí slobodným, aby som aj ja dokázal odpúšťať.

Odpustiť totiž neznamená len tak zabudnúť, že nám niekto čosi urobil alebo neurobil. Nie je to ani povrchné mávnutie rukou, že sa nič nestalo. Nepomôže nahovárať si, že čas všetko vylieči.

Sú totiž aj také situácie, keď nás niekto tak hlboko zranil, že sa nedá ísť len tak ďalej. A keď toho človeka stretneme, je nám rovnako zle ako pred rokmi. Sami zo seba odpustiť nedokážeme, je to nad naše sily – hlavne ak nám niekto hlboko šliapol do nášho života.

Bez pôsobenia Ducha Svätého mu nedokážeme želať dobro, udeliť mu amnestiu v svojom srdci.

Keď druhému odpúšťam, vtedy akoby som ho vystavil Božej láske a zľutovaniu. Ak premárnim milosť odpustenia, nakoniec spútavam seba samého, stávam sa neslobodným. Veď ten, kto nechce odpustiť, ničí most, po ktorom mal on sám prejsť.

Boží Duch, ktorý tvorí veci nové, je schopný premeniť srdce človeka, najhlbšie vnútro našej osoby. A táto premena sa neraz stáva viditeľnou aj navonok, keď tvár človeka začne zrazu akoby žiariť.

Duch Svätý chce zmeniť naše vnútorné napätie na slobodu, náš nepokoj na upokojujúce ticho, ustarostenosť na pokojnú dôveru, strach na neochvejnú vieru, temnotu našich sŕdc na jemné svetlo a našu ľahostajnosť na srdečnú žičlivosť. Dovoľme mu to.