Priviedla ma tam fotografia

Rozkvitli snehové kvety. Na stromoch bez lístia i na lúke bez života. Strieborné mašle ovinuli holé konáre a perleťové konfety zasypali holú zem. Farebné sa stáva čiernobiele alebo skôr biele, keď prichádza zima.
Pod nohami mi pukajú zamrznuté kvapky ako lentilky. Vzduch je štipľavý ako v zadymenej miestnosti. Pália ma pery i nos. Čiapku mám stiahnutú až pod obočím a šál vytiahnutý nad pery. Kráčam pomaly. Obzerám sa na strany, či neuzriem nejakú zatúlanú zver. Praskot pod nohami ma však prezrádza na míle ďaleko. A plaché, hoci divoké, sa vyplaší skôr, než by som ho prekvapil.
Z úbočia sa znesie vietor. Ľadové konfety zo stromov ma bičujú do tváre. Zatváram oči. Skláňam hlavu a krčím ramená, akoby ma tento úskok mohol zahriať. Šálom si utriem tvár a hoc mám nutkanie oblízať si pery, neurobím tak. 

Sen o betleheme

Pod nohami zbadám holú zem. Nezamrznutý kúsok machu. Zelený ako na jar, keď sa slnko posadí do trávy, aby po zime opäť kvitli kvety. A uprostred toho neobieleného lístia sa na mňa díva kúsok zožltnutej fotografie. Skloním sa a beriem ju do rúk. Je teplá, akoby práve vyrástla zo zeme. Fotografia a na nej betlehem. Ježiško, Jozef a Mária, pastieri i mudrci, anjel a v kúte malej jaskyne, hneď vedľa somára sa krčím ja. Pretriem palcom fotografiu, možno iba zle vidím. Priblížim si ju k tvári. Naozaj, v kúte betlehemskej jaskyne sa krčím ja.

„Ja a betlehem?“ zamyslím sa nahlas.
Nohy sa mi podlomia, akoby som vyslovil želanie. Na chvíľu sa mi zaiskrí pred očami, akoby som neopatrne narazil do stromu. Zvalím sa na zem ako podťatý. Nadýchnem sa zhlboka. A potom ešte raz. Otvorím zlepené viečka a som v jaskyni. V kúte betlehemskej jaskyne sa krčím hneď vedľa somára, ktorý si dlhým jazykom práve oblízal špinavé zuby a zastrihal ušami. Nevyplašil som ho. Určite nie tak ako on mňa.
Posadím sa ihneď na päty ako pred monštranciou v kostole.

Dieťa v kolíske sa pomrvilo a naklonilo hlavu smerom ku mne. Nie, nedomýšľam si, že o mne vie. Aj keď som si to naozaj želal. 
Mária sa sklonila k jasličkám a pohladila dieťa po líci. Takto vyzerá Boh. Viem. Dosiaľ ho nikto nevidel. A teraz sa všetko zmení. Boh má tvár. Srdce, ktorého pokojný tlkot sa odráža od stien jaskyne. Ba aj meno, ktoré vyjadruje všetko, v čo človek kedy potreboval dúfať. Ježiš, Boh prichádza.
Dvaja pastieri, vo veku mojich birmovancov, si čosi šepkali. Usmievali sa. To je dobre, veď z usmievavých perí zväčša vychádzajú slová požehnania. 
Starší pastieri za nimi mali v očiach bázeň a zmätenosť. Boh prichádza ako dieťa, bezbranné a odovzdané do rúk krehkej dievčiny. Takto o Bohu dosiaľ nepočuli. Takto ho dosiaľ nevideli. Boh má tvár dieťaťa. Neuveriteľná správa.

Traja statní chlapi v čudne vyzdobených rúchach sa na dieťa v jasliach dívajú s rovnakým rozčarovaním. Putovali z ďaleka, aby videli, čo nik pred nimi nemohol. Mudrci z východu. Prezrádzal ich odev, ktorý oproti tomu, čo mali na sebe ostatní, vyzeral, akoby ich niekto narýchlo vytiahol z karnevalu v materskej škôlke.
Všimol som si dary, ktoré priniesli. Ležali pod jasličkami. Zamrzelo ma, že som neprišiel skôr, aby som na vlastné oči videl, ako sa pred maličkým skláňajú veľkí a múdri tohto sveta.

Vystúpiť z tieňa

Už to bola chvíľa, čo sa v kúte krčím ako zlodej, a tak som sa rozhodol vystúpiť z tieňa jaskyne. Ak ma uvidia, azda ma neodoženú. Ak nie, obzriem si betlehem zblízka.
Staviam sa nečujne na nohy a intuitívne si oprášim kolená. Urobím krok dopredu. Somár vedľa mňa sa ani nepohol, ani nezahíkal na poplach. Dodáva mi to odvahu.
Obchádzam voly a pristúpim bližšie k pastierom. Nik sa ani nepohne. Urobím ďalší krok, ale nik sa za mnou ani neobzrie, ani ma nepokarhá pohľadom, že ruším túto vzácnu chvíľu. Nevidia ma, uľaví sa mi. 

„Kľakni si ku mne,“ osloví ma chlapčenský hlas a ja nepochybujem, že patrí pastierikovi, ktorý mi je najbližšie. Ani sa na mňa nedíva, ani neukazuje rukou, kam presne si mám kľaknúť.
„Ty ma vidíš?“ pýtam sa zvedavo.
„Záleží na tom?“ odpovedá protiotázkou. „Pozval som ťa k sebe, tak nešpekuluj a kľakni si ku mne, porozprávame sa, viem, že si zvedavý.“
Poslúchol som ho. Betlehem mi nemôže ublížiť. Betlehem ochraňuje.
„Odkiaľ si?“ opýta sa ma, hoci pery sa mu ani nepohli.
„Zďaleka,“ odpovedám tajomne.
„A máte tam, ďaleko, rozprávky?“
„Máme,“ súhlasím.
„Máš nejakú obľúbenú?“
„Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas,“ poviem bez rozmýšľania.
„Prečo práve túto?“
„Hovorí o nádeji,“zamyslím sa nahlas, „že každý, kto má dobré srdce, dostane spoločníka na cestu, s ktorým sa môže stať hrdinom…“
„Chcel by si byť hrdinom?“ opýta sa ma pastierik zvedavo.
„Ako dieťa som ním chcel byť,“ spomínam si na meče, luky a brnenia, ktoré sme si ako deti vyrábali v pivnici, „ako všetky deti, ktoré čítali rozprávky o odvážnych princoch a nebojácnych princeznách…“
„Aj ja chcem byť hrdinom,“ priznáva sa pastierik a rozhovorí sa o starom otcovi, ktorý mu často rozprával príbehy o vymyslených hrdinoch.

V betleheme je možné všetko

Dívam sa do jasieľ, kým pastierik rozpráva. Zazdalo sa mi, akoby sa dieťa na mňa pozrelo a žmurklo. Jasné, že batoľatá tak vedome nerobia. Ale toto bolo iné batoľa. 
Možno žmurklo. Chcelo povedať, že betlehem je miesto, kde sa tie detské túžby stali skutočnosťou. Miesto, kde sa všetky známe i neznáme rozprávky stali aspoň raz ozajstnými. Narodil sa spoločník na cestu. Narodil sa ten, ktorý vie ako na dobro obrátiť každé zlo v živote človeka. Ako v rozprávkach, vďaka ktorým sme sa naučili dúfať, že dobro nakoniec zlo porazí.
„On je ten spoločník,“ poviem nahlas.
„Ja viem,“ súhlasí so mnou pastierik veselo. „Ten, ktorý dobré srdcia sprevádza, ktorý dobré srdcia vytvára a ktorý sa narodil, aby sme mohli byť hrdinovia spolu s ním…“

Betlehem je miesto, kde sa rozprávky raz stali skutočnosťou. To, čo sme si dosiaľ vymýšľali, v čo sme dúfali, o čom nám rozprávali starí otcovia, sa raz stalo skutočným. Všetka nádej rozprávok a dávnych príbehov ožila v skutočnom dieťati v Betleheme.    
Ježiš v betleheme robí z každého človeka hrdinu. Ako ten, vďaka ktorému môžem povedať, že aj keby som šiel tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo Pán je so mnou.

Pastierik sa odmlčí. Obaja sme dostali to, čo sme potrebovali. 
Postavím sa na nohy a priblížim sa k jasliam. Tak rád by som sa ho dotkol. Mám strach alebo skôr bázeň, že nie som hoden poláskať Boha po tvári. A tak sa zadívam do očí matky. Hľadám v nich požehnanie pre svoju odvážnu túžbu. Lenže Mária sa na mňa nedíva, nevie, že som tam. A tak o krok ustúpim. Byť v betleheme neznamená dostať vždy všetko, čo chceme. Nie som naivný.

Kto nás sem priviedol?

Prechádzam okolo pastierov, ktorí ma nevidia, a dívam sa na mudrcov pri stene jaskyne. Jeden z nich sa na mňa pozrie. Vie, že som tu. 
„Volám sa Baltazár,“ povie. Díva sa mi najskôr do očí. A potom na moju pletenú čapicu, šál a vetrovku, ktorá mu musí pripadať rovnako čudná ako mne jeho ozdobené šaty. 
„Poď bližšie,“ pozýva ma k sebe. Nezaváham. Sadám si na pokrivenú drevenú lavicu pri stene. Napadne mi, že mu podám ruku a že sa mu predstavím. Neviem ale, či by ho moje podanie ruky neurazilo. Možno bude stačiť, keď mu poviem svoje meno, a tak mu ho poviem.
„Ako si sa sem dostal?“ opýta sa ma, akoby vedel, že som zďaleka.
„Dieťa ma pozvalo,“ poviem s bázňou, keď si uvedomím, že to tak naozaj bolo.
„Ako nás hviezda,“ usmieva sa na mňa mudrc, „teba sem priviedla tiež?“
„Nie, mňa sem priviedla fotografia…“
„Nepoznám,“ zadiví sa Baltazár, „ale na tom nezáleží, hlavné je, že si ho našiel. Betlehem.“

Z miesta, kde sedím, vidím Jozefa v lepšom svetle. Stojí tam ako majestátna socha, ktorú niekto z lásky k novonarodenému dieťaťu vytesal do čierneho mramora nad jasličky. Požehnaný. Prvé slovo, ktoré mi napadne, keď ho vidím. Obdarovaný. A milovaný. Ja viem, že on nie je skutočným otcom tohto dieťaťa. A tiež, že ho najskôr nič pekné nečaká. Bude utekať. Bude strádať. A nedožije sa dní, v ktorých by mohol byť hrdý na svojho syna. Rovnako ako dní, v ktorých by mohol svojho syna brániť pred osočovaním a pohŕdaním. A predsa je požehnaný.
„Tam, odkiaľ prichádzam ja,“ rozhovorí sa Baltazár, „už stáročia počúvame legendy o treťom spasiteľovi, ktorý sa volal Sošans. Ako dieťa som tie príbehy miloval. Bojoval proti všetkým mýtickým netvorom a zloduchom, aby ich všetkých zahnal do temnoty a obnovil život na zemi. Definitívne a navždy. Môj ľud verí, že to urobil. A dodnes som tomu veril aj ja…“

Spomenul som si na pastierika. Na jeho starého otca a príbehy, v ktorých sme si museli vymýšľať hrdinov, aby sme mali nádej. Hrdinov, ktorým by sme mohli ďakovať za svetlo, za ochranu či za dobrý rok a úrodné polia. Oddnes si už vymýšľať nemusíme.
„Ani som nedúfal, že je možné,“ pokračuje mudrc, „aby som raz na vlastné oči videl to, o čom sme dosiaľ počuli iba z legiend či rozprávok našich predkov.“
„Betlehem je miesto, kde sa rozprávky raz stali skutočnosťou,“ poviem do ticha.
„Pekne povedané,“ usmeje sa Baltazár, „a pravdivé.“
Poklepe ma po pleci, akoby sme boli odjakživa priateľmi.

Niesť si ho so sebou

Opäť sa zadívam k jasliam. Vyzerajú, akoby horeli. Oranžovo červený plameň nad dieťaťom mi pripomína domov. Kachľovú pec, v ktorej praská suché drevo. Postavím sa. To nehoria jasle, ale v kúte vedľa somára za nimi sa ako fatamorgána zjavujú obrazy z môjho reálneho života. 
Obídem najskôr pastierov, potom Máriu i jasličky. Pod somárikom na zemi leží zožltnutá fotografia. Natiahnem sa k nej, ale predtým sa ešte zadívam na dieťa na slame. V duchu sa poďakujem za betlehem. To, čo som dosiaľ poznal iba z rozprávok sa teraz stalo naozaj. 

Vezmem do rúk fotografiu. Je to tá istá fotografia, ktorú som našiel v lese. Lenže kút vedľa somárika je prázdny. Nie som tam. Privriem viečka. Nohy sa mi podlomia a zvalím sa na zem ako podťatý. Nadýchnem sa zhlboka. A potom ešte raz. Mrazivého vzduchu lesa, ktorý mi slzy z očí vytlačí na líce.