Projekt svätosť je tu pre všetkých
Projekt svätosť je projekt pre všetkých. Neodvádza od každodenného života, ale ho obohacuje a napĺňa. Osvojil si ho aj Carlo Acutis. Snímka: profimedia.sk
Hit z nedávnej minulosti obsahoval aj slová: „My nie sme svätí, svet sa mení, hráme džez.“ Dnešnému človeku kedysi frekventované hodnoty z rôznych príčin znejú cudzo, alebo sa im dokonca bráni. Nemožno poprieť, že medzi ne patrí aj „svätosť“.
Pri vyslovení tohto pojmu cítime pachuť stredoveku, pochmúrne múry kláštora, muzeálnu záležitosť alebo sa nám v lepšom prípade vynorí asketická postava oblečená do vrecoviny, opásaná reťazou, žijúca ďaleko od civilizácie. Iste, dokonalosť si môžeme predstaviť rôzne.
Mohli by sme rozprávať o tom, ako vyzerá dokonalý džentlmen, pravá dáma alebo ako znie dokonalé podanie symfónie. Ale ako má vyzerať dokonalý kresťan?
Svätosť pochádza z Boha a je darom
Pozrime sa spoločne, čím nás oslovuje hodnota, ktorá – dovoľujem si tvrdiť - má svoje miesto aj v dnešnom svete.
Svätý (hebr. kadoš, gréc. hagios, lat. sanctus) sa v náboženských textoch vyskytuje ako jeden z najdôležitejších atribútov, ktorým sa označuje Boh. Boh je svätý v najvyššej miere, čiže absolútne. Sväté písmo zdôrazňuje Božiu svätosť veľmi často v súvislosti s Božou všemohúcnosťou a spravodlivosťou.
V Starom zákone vyjadruje, že Boh je iný - rozdielny od všetkého stvorenia, nepochopiteľný: „Kto je rovný tebe medzi bohmi, Pane, kto je rovný tebe, čo vynikáš svätosťou? (Ex 15, 11). Jeho meno je sväté (porov. Ž 33, 21), ktoré nemá byť zneuctené (porov. Am 2, 7 - 8).
Aj tu už zaznieva naliehavá výzva, ktorú nachádzame ďalej na stránkach Svätého písma v tejto alebo pozmenenej podobe: „Lebo ja, Pán, som váš Boh! Preto dokážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11, 44). Boh si „privlastňuje“ ľud, posväcuje ho.
Už na púšti ho vychováva a vytvára z neho „mikra kodeš“ – svätý ľud (porov. Ex 12, 16; 19, 6; Lv 20, 26; Nm 28, 25). Božia svätosť napriek narušenému vzťahu medzi Bohom a človekom sa prejavuje ako láska a odpustenie: „Veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba“ (Oz 11, 9).
Zmyslom celého Zákona, ktorý mal byť „vychováteľom pre Krista“ (porov. Gal 3, 24), je posvätenie – život bez hriechu. Izrael má slobodne odpovedať na Božie vyvolenie a má sa usilovať o posvätenie, aby sa tak chránil každej nečistoty a pripodobnil sa Bohu (porov. Ex 19, 10 - 15).
No až v evanjeliách túžba po dokonalosti nachádza svoj výrazný orientačný bod. V reči na vrchu Kristus potvrdzuje celý mravný zákon, ktorého stredobodom je Dekalóg, ale zároveň dáva prikázaniam nový evanjeliový význam.
Všetko sa sústreďuje okolo lásky, a to nielen ako prikázania, ale aj ako daru: „Lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).
Ježišova svätosť
V prvých kresťanských časoch sa oslovovali „svätí“ tí, ktorí sa hlásili ku Kristovi. Najskôr len v malom spoločenstve v Jeruzaleme, potom sa pomenovanie rozšírilo na kresťanov v Júdsku a konečne na všetkých kresťanov (porov. 1 Kor 1, 2; 3, 17; Ef 2, 21; 5, 25 - 27).
Veriaci v Krista tvoria opravdivý „svätý národ“ a „kráľovské kňazstvo“ - ako o tom hovorí apoštol Peter (porov. 1 Pt 2, 2 - 9). Kristova svätosť je zásadným spôsobom spojená s jeho Božím synovstvom a prítomnosťou Ducha Svätého v ňom.
Jeho život od zvestovania cez účinkovanie je cestou svätosti a posväcovania iných. Svojimi skutkami a zázrakmi, celým svojím životom zjavuje svoju svätosť (porov. Mk 1, 24; 3, 11; Lk 4, 1; 5, 8). Jeho smrť a zmŕtvychvstanie priniesli všetkým ospravedlnenie a posvätenie (porov. Hebr 9, 9 - 15).
Ježiš sám ukazuje cestu, ktorá vedie k dokonalému životu, a teda aj k Otcovi: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). Kresťania majú podiel na živote zmŕtvychvstalého Krista vierou a krstom, ktorý im dáva účasť na „posvätení a vykúpení“ (porov. 1 Kor 1, 30; Ef 5, 26; 1 Jn 2, 20).
Preto sú „svätými“ (porov. 1 Kor 1, 2; Flp 1, 1) a „chrámom Ducha Svätého“ (porov. 1 Kor 3, 16; Ef 2, 21). Toto povolanie k svätosti spočíva v konaní dobrého, ako hovorí jednoznačne sv. Ján, apoštol: „Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako žil on“ (1 Jn 2, 6).
Pôvod sviatku
Cirkev si už v začiatkoch uctievala ľudí, ktorí sa životom alebo smrťou osvedčili vo vernosti Bohu. Boli to predovšetkým mučeníci – martýri, ktorí svojou smrťou svedčili o Kristovi a jeho náuke.
Cirkev vždy verila, že apoštoli a Kristovi mučeníci, ktorí preliatím vlastnej krvi podali najvyššie svedectvo viery a lásky, sú s nami užšie spojení v Kristovi. A preto ich zvlášť vrúcne uctievala spolu s blahoslavenou Pannou Máriou i svätými anjelmi a nábožne vzývala pomoc ich orodovania.
K nim sa čoskoro pridružovali ďalší, ktorí vernejšie nasledovali Krista v panenstve a chudobe, a napokon aj iní pre vynikajúce kresťanské čnosti a božské charizmy – vyznávači – confessores.
Samotný sviatok Všetkých svätých pochádza z východnej časti Rímskej ríše, kde sa už vo 4. storočí slávila v okruhu Veľkej noci pamiatka všetkých mučeníkov (v byzantskom obrade je to tak dodnes v nedeľu po Turíciach).
V Ríme určili tento deň na 13. máj, keď bol pohanský Panteón zmenený na Baziliku Panny Márie a Všetkých mučeníkov. Sviatok Všetkých svätých (1. novembra) sa slávil najskôr v 8. storočí v Anglicku a Írsku. Ďalšie cirkevné spoločenstvá v Európe ho prevzali v 9. storočí.
Vedomie vlastnej nedokonalosti
Keď Cirkev svätorečí, čiže slávnostne vyhlasuje, že veriaci hrdinsky praktizovali čnosti a vo svojom živote boli verní Božej milosti, uznáva moc ducha svätosti, ktorý je v nej, a udržiava nádej veriacich tým, že im ich dáva za vzor a orodovníkov.
Človek sa nemôže uspokojiť s priemernosťou. Veď ide o plnú a hlbokú opravdivosť ľudského bytia a rozvoja ľudskej osobnosti. Boh sa totiž pozerá s láskou na každého človeka.
Keď chceme zistiť, odkiaľ vychádza tento pohľad, bolo by dobré vrátiť sa ku Knihe Genezis, keď Boh po stvorení človeka muža a ženy videl, že „bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31). Ježiš Kristus potvrdil a spečatil toto stanovisko výkupnou obetou na kríži, pretože práve obetou dosiahol jeho pohľad mimoriadnu hĺbku lásky.
V ňom je obsiahnuté potvrdenie veľkosti človeka a ľudstva, akého je schopný len on, Kristus – Boží Syn. Jedine on vie, čo je v každom človeku (porov. Jn 2, 25). Pozná jeho slabosť, ale pozná predovšetkým jeho dôstojnosť.
Nech nás neznechucuje, že azda mnohí svätí majú začadené tváre od sviečok, ktoré ľudia pred nimi zapaľovali, takže sa nedá jasne rozoznať ich pravá tvár. Svätci vedeli o vlastnej ohraničenosti, biede, bezmocnosti, krehkosti, rozpoltenosti a hriešnosti oveľa lepšie ako ktokoľvek iný.
Boli si vždy vedomí, že nič ľudské im nie je cudzie. Preto ani jeden opravdivý svätec nehovoril: mne by sa to nemohlo stať. Ak sa napríklad sv. František z Assisi pokladal za najväčšieho hriešnika, nebolo to prázdne slovo, ale osobné presvedčenie.
Alebo keď sv. Terézia z Lisieux povedala, že by bola spadla na každom kameni, ktorý by jej Boh nebol odstránil zo životnej cesty, úplne vedomá svojej slabosti.
Vedomie vlastnej nedostatočnosti je jedna zo základných charakterových čŕt v živote svätých. Vždy vedeli uznať svoju slabosť a bez ohľadu na nedostatky, ktorých je dosť v ľudskej spoločnosti, aj v Cirkvi, slúžili druhým s vernosťou, láskou a oddanosťou.
Hlásali evanjelium menej slovami, ale viac životom. Keďže pokoj bol stredobodom ich života, mohli ho dávať aj svojmu okoliu.
Svätci boli a sú vždy prameňom a počiatkom obnovy aj v najťažších chvíľach dejín Cirkvi. Veď svätosť Cirkvi je tajomným žriedlom i spoľahlivým kritériom jej apoštolskej činnosti a misionárskeho zápalu.
Nech sa ľudia akokoľvek zvysoka alebo s úsmevom vyjadrujú o svätosti, len pozitívne hodnoty – teda náboženskou terminológiou úsilie o svätosť – zachránili človeka i národy.
Ak sa niekto pohoršuje nad chybami Cirkvi, ktorá nosí vo svojom lone hriešnikov, a preto sama koná a ohlasuje pokánie, má možnosť vidieť i jej krásu, ktorá žiari v jej svätých. Svätci, ako typ človeka usilujúceho sa o dobro v pravom zmysle slova, sú najkrajším ovocím evanjelia a úsilia o dokonalosť.
Pedagóg Jozef Bohuslav Foerster vo svojom diele Ewiges Licht und menschliche Finsternis pri opise malieb, ktoré znázorňujú veľkých svätcov v štrasburskom dóme, hovorí: „Zmocňuje sa nás otázka: Nie je to, čo sa tu vraví, a nie sú všetky tie utrpenia a víťazstvá svätých pravými a skutočnými dejinami sveta?
Nie je to jediný pokrok, ktorý kedy existoval a na ktorý má nadviazať ďalší pravý pokrok? Nie sú tie výrazné, až na smrť dôsledné a vytrvalé osoby tisíckrát skutočnejšie než beztvárni ľudia našich čias? Nie sú ich činy a pokyny neporovnateľne aktuálnejšie než všetky naše aktuality?“
Nemožno poprieť, že viera a svätosť sú cez Kristov kríž a jeho vzkriesenie vecou tejto zeme a sú požehnaním pre svet. Úsilie o tieto hodnoty zachráni ľudstvo i v budúcnosti.
Svätí sú ľuďmi a ľudia aj svätcami
Kto by bol veril, že učiteľom Cirkvi sa stane človek, ktorý sa zaujímal o rôzne náuky, zatiaľ čo kresťanstvo odmietal a chodil po hriešnych cestách sveta? Alebo že sa na oltár dostane žena typu Márie Magdalény?! A čo príbeh sv. Františka z Assisi, rozmaznaného synka, ktorý svojim rodičom robil hanbu?!
Určite viac nám imponujú svätci, ktorí sa nimi nenarodili, ale dokonalými sa stali v spolupráci s Božou milosťou, hoci museli prekonávať mnohé ťažkosti a chyby. Kritériá svätosti, svätého života, evanjeliová duchovnosť ako norma svätosti, sa vyvíjali. Podstata však ostáva nemenná.
Kresťania, ktorí túžili po svätosti, pokladali púšť za ideálne miesto na život pokánia a spojenia s Bohom. Mnohí sa stali pustovníkmi. Neskôr dávali prednosť kláštoru pred púšťou, aby sa v komunitnom živote mohli lepšie cvičiť láske.
Aj keď ani v súčasnosti tieto miesta na získanie svätosti nemožno pokladať za odpísané, predsa namiesto rady otcov z púšte či kláštora „Uteč, mlč“ dnes nastupuje: „Zostaň, hovor!“ Zostaň vo svete a hovor o Bohu.
Zostaň medzi svojimi bratmi, všímaj si ich bolesti, buď ochotný chápať ich úzkostlivé prosby, zmierňovať a hojiť ich rany. Zostaň medzi ľuďmi, aby si mohol dokázať, že možno žiť v zamestnaní, v starostiach moderného života a pritom sa nevzdialiť od Boha, ba že možno žiť podľa jeho prikázaní a rád.
Typ dobrého človeka formovaného evanjeliom potrebuje aj dnešná doba. Svätci svedčia, že existuje pre nás záchrana, večný život, ku ktorému sme všetci povolaní. A Boh má moc a dobrotivosť, aby nás tam priviedol.
Projekt svätosti je projekt pre všetkých. Neodvádza od každodenného života človeka a kresťana, ale ho obohacuje a napĺňa. Má priestor pre všetko ľudské.
Aktuálne to dokazuje nedávno blahorečený Carlo Acutis. Narodil sa v Londýne v roku 1991, neskôr vyrastal v talianskom Miláne, odkiaľ pochádza rodina. Mal „slnečnú povahu“, ako hovorí množstvo jeho kamarátov. Už v ranom detstve rodičia pochopili, že Carlo má výnimočnú inteligenciu.
Pracoval s počítačovými programami, strihal videá, tvoril vlastné programy, webové stránky a algoritmy. Jeho vzťah s Bohom bol veľmi intenzívny. Od prvého svätého prijímania chodil denne na svätú omšu, modlieval sa pravidelne svätý ruženec a meditoval pred Oltárnou sviatosťou.
Hovorieval: „Eucharistia je moja diaľnica do neba.“ Internet považoval za nástroj novej evanjelizácie. Ako dobrovoľník sa aktivizoval medzi ľuďmi na okraji spoločnosti. Zomrel na následky akútnej leukémie vo veku 15 rokov.
Svätosť teda nie je útek od života, od povinností, nie je to zaznávanie krásy sveta a radosti ani opovrhovanie ľuďmi. Je to hodnota, ktorá nám patrí. A preto môžeme byť svätí, aj keď svet sa mení - a môžeme hrať hoci aj džez...