Prorok je ohlasovateľ pokoja
Kresťanstvo chce byť ľudským a - nakoľko to je len možné - pravdivým uchopením života. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
Prvé čítanie 4. nedele v Cezročnom období je z Knihy Deuteronómium. Názov, ktorého sa lektori v kostoloch často boja, pochádza z gréčtiny a doslova znamená „zopakovanie zákona“. Autor knihy je, samozrejme, neznámy, no voláme ho rovnomenne – deuteronomista.
Táto kniha je zaujímavá už svojím zaradením: stojí na konci Pentateuchu a na začiatku historických kníh Starého zákona. Je tak spojivom dvoch skupín textov, ktoré sa začínajú pri stvorení sveta a končia sa babylonským zajatím.
Vlastný „príbeh“ Knihy Deuteronómium sa otvára odchodom Božieho ľudu z Horebu a jeho smerovaním do zasľúbenej zeme. Predtým si však ľud musí vypočuť Božie nariadenia v Mojžišovej reči: „Počuj, Izrael...“ (porov. Dt 6, 4 - 9).
Vyznanie viny
Kým ostatné knihy Pentateuchu vznikli z vyznania chvály a vďaky Bohu z úst vyslobodených, Kniha Deuteronómium vzniká ako vyznanie viny Izraela. Práve, keď Boží ľud vychádza z Babylona, autor sa pýta, ako sa vôbec také niečo mohlo stať, že Izrael napriek Božiemu prísľubu skončil tak úboho.
Deuteronomista odpovedá tvrdo: Vina je na strane Izraela, pretože sám porušil zmluvu s Bohom. Keby ju bol dodržal, mohol by žiť. A tak sa témou veľkolepého zobrazenia dejín spásy stáva vernosť a nevernosť Izraela Bohu a jeho zmluve.
Pripomína, že Boh stojí za svojím prisľúbením, no rovnako to musí robiť aj Izrael. Boh pošle svoju spásu, no žiada obrátenie. Avšak pri neustálom a opakovanom porušení zmluvy deuteronomista stráca istotu, či sa Boh ešte k zmluve vôbec vráti.
A práve z týchto úvah pochádza prvé čítanie 4. nedele v Cezročnom období. Presnejšie, z rečí Mojžiša o kňazoch a prorokoch.
Boh vždy pôsobil medzi svojím ľudom ako pedagóg. Vychovával Izrael k rozumnému náboženskému prejavu, ktorý by človeka neponižoval, ale dvíhal do partnerstva s Bohom.
Je pozoruhodné, že v prostredí rozličných idolatrií a polyteizmu má byť Izrael ostrovom pravej, jednoduchej zbožnosti, kde sa vyznáva jeden jediný Boh.
Božie nároky
Ak si uvedomíme, že tento text je starý 2600 – 2700 rokov, čiže posunie nás hlboko do čias čarodejníkov, zaklínačov, veštcov a hádačov, znie nárok Knihy Deuteronómium voči Božiemu ľudu až neuveriteľne.
V prostredí, kde sú spomínané praktiky bežnou záležitosťou náboženstiev a kultúr, zaznie zrazu tento hlas:
„Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, varuj sa napodobňovať ohavnosti tamojších národov! Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov, zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu.
Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí. Buď dokonalý a bezúhonný pred Pánom, svojím Bohom! Tie národy, ktorých krajinu zaujmeš, počúvajú čarodejníkov a hádačov, ale tebe to Pán, tvoj Boh, nedovolil“ (Dt 18, 9 - 14).
Odhliadnuc od archaického štýlu je obsah textu výslovne moderný. Pre vtedajšieho poslucháča akoby pochádzal z iného sveta. Izrael sa mal zrazu zaobísť bez všetkých vizionárov, veštcov či hádačov budúcnosti, zrieknuť sa akéhokoľvek idolatrického dopingu i podpory zo strany pracovníkov kultu a vyzliecť sa pred jedným, svojím a jediným Bohom, Bohom Izraela, do úplnej bezmoci, až na dreň.
Dať sa Bohu a iba Bohu napospas. Stáť pred ním nahý a v tejto odovzdanosti sa odraziť od dna ľudských limitov a uveriť, že všetko drží v rukách Boh – Jahve, Pán života a smrti, Pán neba i zeme, teda nie boh bôžikov a temných síl, ale Boh ľudských životov – Boh Abraháma, Izáka a Jakuba.
Prorok tlmočí Boží hlas
Reprezentantom Boha je síce jeho prorok, ale aj ten je jeho a iba jeho. Je Boží hlas. Prorok neohlasuje svoje koncepty a myšlienkové konštrukcie, ale hovorí iba v Božom mene. Nikdy však nehovorí to, čo mu Pán nekázal hovoriť.
Prorok je človek, ktorý počuje, čo iní nedokážu počuť. A iba to, čo počuje, podáva ďalej. Nesmie však povedať, čo nepočul. Jeho slová nepochádzajú z neho, ale sú to Božie slová. On je ich hlas, nie autor.
Prorok však prestáva byť prorokom, keď začne hlásať vlastné vytvorené dohady. Práve vo chvíli, keď cíti potrebu doplniť, „vylepšiť“ a skompletizovať to Božie, práve vtedy Božie potláča a dáva počuť to svoje.
Taký prorok prestáva byť prorokom. Je len veštec, zaklínač a hádač budúcnosti, nie však Boží muž. Deuteronomista si uvedomoval, aké je nebezpečné, keď Boh má síce veľa prorokov, no iba málo počuje jeho hlas, iba málo rozozná jeho slovo.
Paradox
V podobnej obave sa začína aj Markovo evanjelium. Perikopa 4. nedele pochádza z jeho prvej kapitoly. Je pozoruhodné, že jediný, kto na tomto mieste vyznáva, že Ježiš je Boží Syn, nie sú jeho učeníci, ale nečistý duch. „Viem, kto si: Boží Svätý“ (Mk 1, 24), kričal posadnutý v synagóge.
Nikto z tých, čo stáli okolo, si to nevšimol. Nikto z nich to nerozoznal. S identifikáciou Ježiša majú problémy mnohí, niekedy aj jeho najbližší. Ježiš, samozrejme, takémuto typu „proroka“ nedovoľuje ohlasovať svoju identitu. Prísne mu rozkázal, aby mlčal.
Nečistý duch to predsa s „ohlasovaním“ nemôže myslieť vážne. Z princípu nesvätý nemôže ohlasovať Svätého. Aj keď vieme, že Boh si často poslúži nehodným prorokom, predsa nikdy nie antagonistom, niekým, kto je rozporuplnosť sama v sebe. Je to niečo podobné, ako keby horlivý zástanca prolife týral doma manželku a deti.
Nehodnosť nie je prekážkou proroka, ale rozporuplnosť áno. Vráťme sa však k tým, ktorí stáli okolo. Všetci žasli, divili sa, pýtali sa, no ani jeden neuveril. V texte sa ani raz nenachádza slovo „viera“ či „uveriť“, a to napriek tomu, že Ježiš tam učil a urobil veľa zázrakov.
Všetci sa pýtajú, čo je to, obdivujú nové učenie s mocou, chýr o ňom sa nesie po celej galilejskej krajine, no ani jeden z nich Ježiša neidentifikoval ako Božieho Syna. Človek sa zvykne čudovať, rád sa dáva vtiahnuť do deja, kde sa odohráva niečo divotvorné, no nie je ochotný vyznať a uveriť.
Poslucháči cítia z Ježiša silu, lebo učil ako ten, čo má moc, ale k viere nedospeli.
Správne identifikovať Božiu vec
Akou myšlienkovou líniou by sa dali spojiť obavy deuteronomistu i evanjelistu Marka? Štvrtá nedeľa nás môže viesť aj takýmto interpretačným smerom: ako starozákonný deuteronomista, tak aj evanjelista Marek hľadá pravého proroka a učeníka, ktorý rozozná Pánovo slovo a správne identifikuje Božiu vec.
Ona sa môže ľahko prehliadnuť, pretože Boh nám ju často našepkáva ako holú rozumnosť bez prísad a príznakov podivuhodného. Proroci dneška – aj v období pandémie - majú úlohu byť ohlasovateľmi Božej harmónie, umu a pokoja.
Niekedy sú však premožení pokušením, že obyčajné nestačí. Že slovo a gesto všednosti sú málo. A pritom práve ony sú Božím. A tak sa stáva, že niektorí Pánovi proroci vytvárajú podivuhodné kultové formy a výpovede, niekedy zľahka pripomínajúce praktiky konkurencie deuteronomistu - čarodejníkov, zaklínačov a veštcov, aby ešte viac zviditeľnili vlastné konštrukcie a koncepty.
Tým však, isto nechtiac, veľmi ľahko urobia z náboženstva, ktoré už pred 2700 rokmi (vo svojich starozákonných prakoreňoch) dokázalo byť „súčasné a moderné“, mágiu. No kresťanstvo vo svojej podstate nie je kultovým supermarketom, kde si každý podľa potreby vyberie nejaký rituál útechy, potešenia či potvrdenia svojich rozhodnutí.
Prosba v kresťanstve nemá byť čarovaním, upozornenie na spoločenské nezhody a nedorozumenia nemá byť vyhrážkou a odkaz druhej strane pri legitímnej konfrontácii nemá byť zaklínaním. Kresťanstvo chce byť ľudským a - nakoľko je to len možné - pravdivým uchopením života. Chce rozumne hľadať odpovede na žitie i nežitie našej každodennosti.
Pánov prorok by mal byť reprezentantom takejto snahy. Nech sa celým bytím zapojí do radosti i utrpenia ľudí. Pri tom všetkom sa nesmie cítiť ako jediný a jedinečný hľadač odpovedí. Ale nech sa svojou mierou podieľa na spoluhľadaní.
Nech uznáva ostatných hľadajúcich, ktorí možno ani nie sú veriaci, no sú podobne hľadači najlepšieho možného človečenstva a sú presne takisto ako on dotknutí Božou stvoriteľskou rukou, lebo Lukášov rodokmeň až po „Adama“, „človeka od Boha“ (porov. Lk 3, 38), je adresovaný rovnako všetkým.
V súčasnej pandemickej situácii potrebujeme prorokov pokoja, samozrejme, toho od Boha, biblického pokoja šalóm, ktorý vlieva mier do všetkých údov stvorenstva. Ak vyznávame, že Boh je Stvoriteľom univerza, teda všetkého a všetkých, potom prajme spolu, hľadajme spolu, napĺňajme spolu a ohlasujme spolu Boží pokoj.