Prosme o dary Ducha Svätého

Prejavy Ducha Svätého sa dajú prirovnať k stromu: dary Ducha Svätého sú ako korene – nimi sme zakorenení v Bohu a zabezpečujú to najpotrebnejšie pre zdravý vývin nášho duchovného organizmu. Charizmy, teda mimoriadne dary Ducha Svätého, sú ako lístie: niekedy nimi oplývame, inokedy prežijeme aj bez nich, ba dokonca ich nepotrebujeme ani k svätosti.

Prejavom duchovnej zrelosti je až ovocie Ducha. Keď svätý Dominik putoval spolu s bratom Bertrandom do Paríža, pripojila sa k nim skupina nemeckých pútnikov. Keď už štyri dni zdieľali pohostinnosť Nemcov, svätý Dominik povedal svojmu spoločníkovi: „mrzí ma, že od týchto ľudí prijímame telesný pokrm a nemôžeme im poskytnúť pokrm Božieho slova, nakoľko ani jeden z nás neovláda ich jazyk.“ Obaja sa teda modlili a dostali mimoriadny dar zrozumiteľne kázať spolupútnikom v ich reči. Túto charizmu dostali pre dobro iných, aby s nimi mohli budovať spoločenstvo viery. Keď sa ich cesty rozišli, Dominik zakázal Bertrandovi o tejto udalosti hovoriť: „keby sa o tomto zázraku, ktorý s nami učinil Pán, dozvedeli iní, pokladali by nás za svätých, no pritom sme len obyčajní hriešnici.“

Ovocie Ducha

Nie charizmy, ale ovocie Ducha je prejavom, že skutočne žijeme pod vplyvom Ducha Svätého. Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi „Ovocím Ducha sú dokonalosti, ktoré v nás Duch Svätý utvára ako prvotiny večnej slávy“ (KKC 1832). V ovocí Ducha teda už teraz môžeme zakúsiť niečo z budúcej slávy, ktorú budeme v plnosti požívať až na Baránkovej svadobnej hostine.

Svätý Pavol menuje devätoraké ovocie Ducha: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (porov. Gal 5, 22 - 23). Niektorí teológovia ho rozčleňujú do troch trojíc: prvú trojicu dávajú do vzťahu s Bohom, druhú do vzťahu k blížnym a tretiu do vzťahu človeka k sebe samému. Hoci svätý Pavol menuje deväť druhov ovocia, tradícia ich pozná až dvanásť. K spomínaným deviatim pripočítava ešte ďalšie tri: „vľúdnosť, skromnosť a čistotu.“ Ovocie Ducha prinášame, keď sme napojení na Krista: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“ (Jn 15, 5) a prúdi v nás jeho životodarná miazga – Duch Svätý.

Skutočná svätosť nikdy nie je hraná a prejavuje sa nielen v časoch pohody, ale i v napätých situáciách. Posledná etapa života svätej Edity Steinovej sa odohrávala v koncentračnom tábore, avšak aj v tomto neľudskom prostredí dokázala prinášať bohaté ovocie, ako to vyjadril jeden z jej spoluväzňov: „pôsobila medzi ženami ako anjel utešiteľ, potešujúc jedny, ošetrujúc iné.“

Iba sedem?

Darov Ducha Svätého je nesmierne veľa. Ich nevyčerpateľnú bohatosť vyjadruje číslo sedem, ktoré symbolizuje ich úplnosť, a rôznorodosť. Postupom vekov však symbolická sedmička nadobudla konkrétnu podobu a biblický základ: „Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti; a naplní ho bázeň pred Pánom“ (Iz 11, 1 - 3).

Nik tak neoplýval darmi Ducha ako Ježiš: „V celej svojej plnosti patria Ježišovi Kristovi“ (KKC 1831). Nik tak neoplýval týmito darmi, ako Ježiš. Kresťan by nimi mal tiež oplývať. Katechizmus Katolíckej cirkvi poskytuje ich základnú definíciu a význam: „Sú to stále dispozície, ktoré robia človeka ochotným riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého... Dopĺňajú a privádzajú k dokonalosti čnosti tých, ktorí ich prijímajú. Spôsobujú, že veriaci sú ochotní pohotovo poslúchať Božie vnuknutia“ (porov. KKC 1830 - 1831).

Citlivosť na Božie vnuknutia sa dobre prejavuje v bezradných situáciách. Duch Svätý vie vždy dobre poradiť a vnuknúť správnu myšlienku. Spomeňte si ako šikovne si poradil Ježiš, plný Ducha Svätého, keď k nemu priviedli ženu prichytenú pri cudzoložstve alebo ho chceli podchytiť v reči otázkou, či treba platiť daň cisárovi.

Na Štvrtú adventnú nedeľu v roku 1511 Duch Svätý vnukol istému dominikánovi, aby známy adventný motív Izaiášovho textu aplikoval na situáciu, s ktorou sa konfrontoval od okamihu, keď priplával do Ameriky. Antonio de Montesinos vtedy začal svoju kázeň slovami: „Som hlasom volajúcim na púšti tohto ostrova (Hispaniola),“ na ktorom sa dnes nachádzajú štáty Haiti a Dominikánska republika. Jeho kázeň vyvolala obrovský rozruch, pretože Antonio vtedy poukázal na dôležitú vec, pred ktorou si mnohí radi zatvárali oči, že Indiáni sú tiež ľudské bytosti so svojimi právami. Španielskych dobyvateľov vyzýval na pokánie, aby pretrhli putá nespravodlivosti a k domorodcom sa správali ako ľudia.

Dobyvatelia sa však nedali presvedčiť. Pre väčšinu z nich boli Antoniove slová drzosťou a žiadali, aby bol potrestaný. Antoniovi spolubratia v Santo Domingu sa ocitli v bezradnej situácii: zastať sa ho, alebo dať od neho ruky preč? Mohli sa od Antonia dištancovať a všetku zodpovednosť zvaliť iba na neho, no Duch Svätý im radil, aby stáli za ním, a tak sa ho jeho predstavený v mene celej komunity zastal slovami, že keď káže jeden brat, káže celá komunita. Výsledok? Zakázali kázať celej komunite.

Opäť sa ocitli v bezradnej situácii. Nebolo by múdrejšie ustúpiť a vzdať sa? Duch Svätý im však otvoril novú cestu a vnukol im dômyselné riešenie. Hoci im zakázali kázať, nezakázali im písať. A písali usilovne: pápežovi do Ríma, kráľovi do Španielska, na univerzity. Prvé ovocie sa dostavilo o rok, keď kráľ Ferdinand II. Aragónsky vydal Burgoské zákony, ktoré pohli veci ďalej; i keď úplnú slobodu to ešte pre pôvodných obyvateľov neznamenalo, bol to síce malý, ale predsa dôležitý krok na ceste k uznaniu Indiánov za plnoprávne ľudské bytosti.

 Zvláštnym ovocím Antoniovej kázne je Bartolomé de Las Casas, ktorý prišiel do Ameriky ako každý iný dobyvateľ a tak sa aj správal, ale Antoniove slová ho pohli k pokániu a dnes je známy ako najväčší bojovník za práva Indiánov. Antonio a jeho spolubratia boli citliví na vnuknutia Ducha Svätého. Na situáciu vôkol seba sa vedeli pozrieť v Božom svetle. Duch Svätý im poradil, čo majú urobiť, a dal im aj silu, aby to urobili.

Dar rady a sily sú dvojčence; vlastne všetky dary Ducha Svätého sú navzájom späté a dajú sa prirovnať k plachtám na plachetnici: pomáhajú chytiť správny smer a ísť vpred pod vánkom Ducha.

Charizmy

Antoniova kázeň bola zároveň niečím prorockým. Svätý Pavol spomína proroctvo medzi charizmami. Dar proroctva nie je veštením z kryštálovej gule, ale schopnosť prehovoriť v Božom mene do konkrétnej situácie. Tak to bolo aj u starozákonných prorokov. To sme už vstúpili na pôdu mimoriadnych darov Ducha Svätého – chariziem, ktorým svätý Pavol venuje špeciálnu pozornosť (porov. 1 Kor 12 – 14).

Mnohí Korinťania boli hrdí na svoje charizmy, ktoré niektorí zneužívali na to, aby sa predvádzali, miesto toho, aby nimi slúžili. Charizmy sú „na všeobecný úžitok“ (porov. 1 Kor 12, 7). Nik ich nedostáva pre seba, ale pre iných. „Znamenajú priazeň, nezaslúžený dar, dobrodenie. Nech je ich povaha akákoľvek, niekedy aj mimoriadna, ako je to pri dare zázrakov alebo jazykov, charizmy sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi“ (KKC 2003).

Pavol chce Korinťanov vyviesť z ich pokriveného chápania chariziem a upriamiť ich správnym smerom, preto im píše: „Ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem“ (1 Kor 12, 31). Týmito slovami uvádza Hymnus na lásku (porov. 1 Kor 13), ktorý je ústrednou časťou bloku o charizmách (porov. 1 Kor 12 - 14). Graficky sa to dá znázorniť nasledovne:
A: charizmy,
B: hymnus na lásku,
A‘: charizmy.

Aj týmto literárnym spôsobom chce svätý Pavol vyjadriť, že láska je omnoho vznešenejšia než akákoľvek charizma. V prvej časti hymnu na lásku zdôrazňuje, že bez lásky všetko stráca na hodnote; aj charizmy: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.“ (1 Kor 13, 1 - 3)

V závere apoštol Pavol na troch charizmách ilustruje ich dočasnosť: „Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie“ (1 Kor 13, 8). Rozdiel medzi láskou a charizmami vyjadruje aj prostredníctvom viacerých protikladov (čiastočné – dokonalé; dieťa – muž; nejasne – zoči - voči; dočasnosť – večnosť). Protikladmi poukazuje na dočasnosť, čiastočnosť a nedokonalosť chariziem, kým pre lásku platí pravý opak: „láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13, 8).

Láska nikdy nie je čiastočná. Nemôžeme niekoho milovať len spolovice alebo z jednej tretiny. Buď milujeme, alebo nie. Láska znamená úplnosť, dokonalosť. Iba prostredníctvom lásky môžeme dosiahnuť úplnosť, celistvosť a zrelosť, jednoducho: svätosť. Láska je božská i zbožstvujúca. Láska je cesta k plnosti. Podľa Apoštola národov láska je najvznešenejšia cesta.

Výraz „cesta“ by sa v modernom jazyku dal preložiť aj ako spôsob života alebo životný štýl. Láska nie je charizma, je skôr životným štýlom, ktorý nám umožňuje už tu a teraz žiť naplno a plnohodnotne. Dnešným trendom je žiť naplno, len si pod tým predstavujeme všeličo. Hymnus na lásku nám pripomína, že plnosť života je v láske. Bez lásky nežijeme naplno. Žijeme len čiastočne, nedokonalo, neúplne. Nie naše charizmy, dary nás naplnia, ale to, že my sami sa staneme darom. V láske sa nielen darujeme, ale láska nás robí charizmatickými bytosťami. Lebo ona je tým najväčším darom, ktorý sme dostali, a zároveň je aj tým najväčším darom, ktorý môžeme darovať.