Radosť v pôste nie je paradox

Pôstne obdobie a radosť - ide to dohromady? V pôstnej piesni spievame: „Presmutný je svet celý, len hriešnik je veselý.“ Môže sa teda kresťan v Pôstnom období radovať? Zdá sa to protirečením.

Štefan Vícen 31.03.2019
Radosť v pôste nie je paradox

Máme radosť prameniacu z nádeje večného života: Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Mnohí si pôst spájajú s tichom a potláčaním svetských radovánok a určite by sa našli kresťania, ktorí by sa nad radujúcim sa človekom vtedy, keď má byť smutný, pohoršovali. Radosť je však niečo úplne iné ako zábava či vytváranie príjemnej nálady, atmosféry. 

Pôst nebýva vždy správne pochopený a prijatý

V období môjho dospievania sa mladí ľudia na Pôstne obdobie netešili. Znamenalo to obdobie takmer päťdesiatich dní, keď sa nesmelo chodiť na zábavy a diskotéky, dokonca ani hudba z rádia či magnetofónu sa nepúšťala nahlas. Predstavitelia komunistického režimu si z pôstu ťažkú hlavu nerobili. Práve naopak, často sa stávalo, že práve v tomto období podporovali organizovanie zábav a diskoték, aby tak demonštrovali neochotu rešpektovať cirkevné prikázania a robili napriek.

Už vtedy sa zrodilo to, čo dnes niektorí tak radi pripisujú skazenej západnej civilizácii: My mladých ľudí neobmedzujeme, doprajeme im, aby sa zabavili do sýtosti kedykoľvek. Mladý kresťan mal dve možnosti. Buď sa podriadiť tradícii a vzdať sa obľúbených radovánok, alebo sa vzoprieť a nechať sa nainfikovať myšlienkou, že Cirkev je zlá a spiatočnícka. Človeku odopiera všetko pekné a príjemné a núti ho žiť v ustavičnom odriekaní.

Naši predkovia, ktorí vytvárali tzv. roľnícku kultúru života, boli oveľa užšie prepojení s liturgickým kalendárom. Jednotlivé obdobia roka však neprežívali vždy len v zmysle ekleziologického a duchovného významu, často ich prepájali s rodinným a pracovným životom. Pôstne obdobie sa tak mohlo zdať obdobím smútku, čo bolo možné vidieť napríklad v ich oblečení pri návšteve kostola, ktoré bolo tmavé, čierne, zvlášť u starších ľudí, najmä žien.

V Pôstnom období, najmä v jeho záverečnej fáze, sa zdôrazňuje Kristova smrť. Jednoduchý človek aj túto dôležitú pravdu nášho vykúpenia prežíva tak, ako je zvyknutý prežívať smrť svojich blízkych. Oblečie sa do čierneho, smúti, nemá chuť  radovať sa a zabávať. Pôst bol kedysi obdobím žialenia a oplakávania Pána Ježiša a jeho utrpenia.

Anekdota hovorí o kňazovi, ktorý sa na Veľký piatok rozhodol navštíviť svojich farníkov aj na najodľahlejších kopaniciach. V jednom dome našiel starú ženu, ktorá si pochutnávala na pečenej kačici. Zhrozený kňaz jej dohovára, či nevie, aký je deň a že sa treba postiť, lebo Pán Ježiš za nás zomrel. Babička celá nešťastná odpovedá: „Vidíte, pán farár, my tu na kopaniciach sme úplne odpísaní, nám tu nikto nič nepovie. Keby som bola vedela, aj na pohreb by som išla.“

Oplakávať utrpenie a smrť je prirodzené správanie každého človeka. Ježiša na krížovej ceste oplakávajú ženy. „Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali“ (Lk 23, 27). Veď nakoniec sám Spasiteľ zaplakal, keď sa dozvedel o smrti priateľa Lazára (porov. Jn 11, 35). Ježišova smrť je však pre kresťana dôvodom k vďačnosti a duchovnej radosti. Pokiaľ naši predkovia prežívali Pôstne obdobie ako obdobie ticha a smútku, neznamená to, že sa vôbec neradovali. Radosť bola uprostred niekedy veľmi ťažkého života vždy prítomná. To, čo sa v pôste zakazovalo, boli zábavy, nie radosť. Aj vtedy, keď prídeme o milovanú osobu, napriek bolesti a slzám prežívame radosť prameniacu z nádeje večného života. 


Lacné náhrady pravú duchovnú radosť nespôsobia

Pôstne obdobie vonkoncom nie je obdobím smútku, ale je skôr obdobím duchovnej radosti. Pomáha nám zamerať sa na pravú radosť, ktorá sa nenadobúda krátkodobým potešením pri plytkej zábave ani záľubou v niečom alebo v niekom, ale prežívame ju v Pánovi. Aj pri dobrej vôli sa pôst môže stať len povrchnou, vonkajšou záležitosťou, bez hlbšieho prežívania.

Ak sa chceme pokúsiť o úprimné prežívanie pôstnej doby, tak pochopíme, aké to bolo užitočné vynechať zo života zábavu. Je totiž veľký rozdiel medzi zábavou a radosťou. Ak v pôste vynecháme rozličné zábavy, a treba povedať, že v súčasnosti sú veľmi plytké a povrchné, pomôže nám to uvedomiť si, že sú to často náhrady skutočnej radosti, ktorá sa nedá umelo navodiť diskotékou, zábavným programom či koncertom.

Túto skutočnosť pripomína aj Svätý Otec František hneď v úvode encykliky Evangelii gaudium: „Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodou a vtieravou ponukou konzumizmu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia. Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesto pre druhých, chudobní tam už nemajú priestor, Boží hlas nepočuť, ustane sladká radosť z jeho lásky, vyhasne entuziazmus pre konanie dobra. Aj veriacim hrozí vážne a trvalé riziko. Mnohí mu prepadnú a premenia sa na hnevlivých, nespokojných ľudí bez života. Toto nie je cesta plného a hodnotného života; toto nie je Božia vôľa pre nás; toto nie je život v Duchu, ktorý vyviera zo Srdca vzkrieseného Krista“(EG 2). 

 

Vidíš, vraj akú radosť má matka, keď sa na ňu jej dieťatko prvý raz usmeje, takú istú radosť má Boh zakaždým, keď z neba vidí hriešnika, ako sa k nemu z celého svojho srdca modlí.
Fjodor Michajlovič Dostojevskij 

 

V nebi je veľká radosť

Pôst nás nechce obrať o rozličné menšie či väčšie potešenia, chce skôr poukázať na niečo oveľa hodnotnejšie. V stredoveku sa v Pôstnom období v kostoloch zakrývali celé oltáre. Zmyslom bolo pripomenúť veriacim, že nádhera umeleckého diela, aj keby bolo akokoľvek krásne a hodnotné, nemôže zatieniť a už vôbec nie nahradiť to podstatné, kvôli čomu sa v kostole zhromažďujú – Krista, ktorý nám svojou smrťou a zmŕtvychvstaním získal večný život. On je tým skutočným dôvodom radosti.

Žiaden človek, vec, ani žiadne pozemské potešenie nám nemôže zabezpečiť večnú radosť v nebi. Skutočná radosť je odrazom Božej radosti; tej, ktorú má pre nás pripravenú v nebi. Pán Ježiš pripomína radosť ako niečo, čo je podstatou neba, Boha samého. „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15, 7). Božie milosrdenstvo nie je nič iné ako obrovská Božia radosť, ktorá naplno prepukne vtedy, keď sa hriešnik rozhodne zmeniť svoj život a obráti sa k svojmu milujúcemu Otcovi.

V podobenstve o márnotratnom synovi je obdivuhodné, ako milujúci otec čaká na svojho syna. Akoby celý čas odvtedy, čo odišiel z domu, nerobil nič iné, len stál pri okne a vyzeral, kedy ho uvidí vracajúceho sa ísť naspäť, aby sa bez váhania rozbehol naproti nemu a mohla tak uňho prepuknúť obrovská radosť. „Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie. S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť“ (EG 1). 

Pravá radosť je trvalá

Ten, kto je priveľmi zaľúbený do svojej modly, odlúčenie od nej bude vnímať ako utrpenie, ktoré treba len vydržať. Poznal som muža alkoholika, ktorý každý rok od Popolcovej stredy až do Veľkej noci nevypil ani kvapku alkoholu. Na Veľkú noc sa však vždy do nemoty opil a v holdovaní alkoholu pokračoval. Odriekol si svoje „božstvo“ len preto, aby z neho mal po pôste o niečo väčšie potešenie. Radosť, ktorú zažil, tak trvala veľmi krátko. Čoskoro sa opäť dostavili výčitky svedomia, depresie, smútok.

Niečo podobné sa stane aj tomu, kto sa rozhodne schudnúť. Zmobilizuje posledné zvyšky pevnej vôle a vydá sa na cestu trápenia v podobe namáhavého cvičenia a diét. Motivácia u neho však nie je obrátenie, čiže radikálna zmena životného štýlu, ale len dosiahnutie méty v podobe vytúženej hodnoty na osobnej váhe. Akonáhle vysnívanú hmotnosť dosiahne, má radosť, že to dokázal. Teší sa, že sa dopracoval k momentu, keď sa už nemusí trápiť diétami ani cvičením. Vráti sa k starému spôsobu života a kilogramy pribúdajú naspäť.

Mladí muži aj u nás na Slovensku sa odhodlali vstúpiť do projektu Exodus 90. Je to deväťdesiatdňový program intenzívneho duchovného života, telesného cvičenia, asketického odriekania a obmedzovania takých aktivít, ktoré nás oberajú o čas. Nerobia to preto, aby si dokázali, akú majú pevnú vôľu, alebo aby ukázali ostatným, čo dokážu. Robia to preto, aby nastúpili na takú životnú cestu, ktorá vedie k Pánovi. Potom môžu zažívať radosť z toho, že sa oslobodia od všetkého, čo prekáža priamemu a úprimnému vzťahu k Bohu. 

Ak budeme v Pôstnom období prežívať duchovnú radosť, prinesie to svoje ovocie. Nepodobajme sa staršiemu bratovi z evanjelia, ktorý prežíval svoj vzťah k Otcovi tak, že sa už ani nevedel radovať z návratu vlastného brata, rozhodnutého nastúpiť cestu pokánia. Otec mu musel pripomenúť: „Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk  15, 32). Pán Ježiš chce aj nám pripomenúť, aby sme mali úprimnú radosť z každého, kto sa z Božej milosti obráti na cestu života, a aby sme sa aj sami s podporou jeho milosti na túto cestu s odvahou vydávali a prežívali tak skutočnú kresťanskú radosť.