Radosť Vianoc znamená, že spása je blízko
Spása je blízko, lebo je to viera v Božiu lásku. Snímka: Erika Litváková
Od koho alebo od čoho človek očakáva šťastie? Čo by to muselo byť, aby to naplnilo ľudskú prázdnotu? Lebo určitú osamelosť prežíva každý. Pravdepodobne najviac očakávaní spájaných so šťastím súvisí so vzťahmi medzi mužom a ženou, deťmi a rodičmi. Každý túži mať blízkeho človeka.
Potom ľudské túžby smerujú k zdraviu, k vhodnému, príjemnému štýlu života. Najmä vzhľadom na všadeprítomné zdražovanie sa očakávania ohľadom šťastia vzťahujú aj na peniaze. Medzi existenčné túžby patrí tiež sebarealizácia, možnosť mať zaujímavú prácu a vyhnúť sa nezamestnanosti.
NÁBOŽENSKÁ VIERA SA NEDÁ NAHRADIŤ
Všetky tieto túžby sú motorom života. Podnecujú nás do plánovitosti, koncepčnosti. Lenže aj po naplnení všetkých spomínaných túžob zostávajú v platnosti slová sv. Augustína: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Pane.“
Rovnováha v živote prichádza až potom, čo človek vytvorí priestor pre Boha, dopraje si čas na ticho, modlitbu, rozjímanie, liturgiu. Jeho spiritualita a religiozita sú rovnako dôležité ako spomínané materiálne záležitosti.
Pokusy nahradiť náboženskú vieru inou vierou nedopadajú dobre. Ani novovekej viere v pokrok, vedu a revolúciu sa náboženskú vieru nahradiť nepodarilo. Ani iným „vieram“ sa to nepodarilo.
Vývoj, naopak, dokázal, že ľudia sa mýlili. Dokazuje to napríklad aj súčasný zápas o ochranu životného prostredia – ekologické aktivity, ktoré opravujú „minulé viery“.
Adventné obdobie sa tichým, nenápadným spôsobom dotýka nášho všedného života. Pozýva nás k zamysleniam i biblickým odpovediam, ktoré nám nedovoľujú zostať na povrchu. Smerujú od nášho pôvodu až k budúcnosti každého z nás a týkajú sa radostnej naplnenosti ľudského bytia.
ZMENA VNÍMANIA RODOKMEŇA
Aj Jozef a Mária mali svoje očakávania a túžby, predstavu o budúcnosti. Ale boli vnímaví na Božie pôsobenie, ktoré ich viedlo a umocnilo ich naplnenie života. Evanjelista Matúš píše o Jozefovi, Márii a o narodení Ježiša Krista (porov. Mt 1, 18 – 24) a pár riadkov predtým je uvedený jeho rodokmeň.
Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu, Júda Faresa, Fares Ezroma, Ezrom Arama, Aram Aminadaba... a tak evanjelista vymenúva 39-krát rôzne mená (porov. Mt 1, 1 – 17).
Svätý Matúš však spomína len mužské mená. Prečo? Lebo v židovskej kultúre tých čias neexistovalo slovo rodičia. Bol tam otec, ktorý plodí. Matka iba porodí.
Podľa presvedčenia tej doby pri zrode nového života otec a matka neprispeli rovnakým dielom. Matku považovali za akýsi inkubátor, do ktorého muž vloží semeno – a po určitom čase príde na svet dieťa.
Ale všetko je mužovo, čiže je to muž, ktorý rodí. On je rodič. Preto celý rodokmeň Ježiša Krista, generácia za generáciou, je o samých mužoch.
Keď pri čítaní prídeme na verš číslo 16, evanjelista Matúš vyjadrí pointu: Jakub, dedko Ježiša, zrodil Jozefa. Čakali by sme po štyridsiaty raz napísané, že Jozef zrodil Ježiša. Namiesto toho sa rodokmeň pretne: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus“ (Mt 1, 16).
NOVÉ STVORENIE, NOVÉ NAPLNENIE
Je to niečo nové, neuveriteľné. V celom rodokmeni je prvýkrát žene Márii pripisované slovo zrodiť. Pričom 39-krát to bolo pripísané len mužom. Čo tým chcel evanjelista povedať?
Jozefom a Máriou sa končí určitá ľudská, židovská tradícia. Keď otec a mama zrodia syna, neodovzdávajú mu len fyzický, biologický život, ale aj celú duchovnosť svojho ľudu.
Vzácny kapitál dejín sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie. No pri Jozefovi sa tento proces zastaví, lebo Ježišom sa začína nové stvorenie (porov. Castillo Sánchez, La religión de Jesús. Comentario al evangelio diario).
Ježiš teda predstavuje nové stvorenie, nové naplnenie života, niečo neslýchané, niečo, čo sa ešte nikdy nestalo. Tak ako bolo stvorenie na začiatku z ničoho, čiže Božím darom a Božím dielom, tak pri Ježišovi je nové stvorenie, je to Boží dar.
Prejavuje sa tá istá stvoriteľská Božia sila, ktorá bola na začiatku sveta. Za pôvodom sveta je absolútna inteligencia, Božia nepredstaviteľná sila sa prejavuje v súvislosti s hľadaním odpovede na otázku, aký je pôvod Ježiša Krista.
Tým je zároveň povedané, aký význam má ideál Ježiša Krista v procese ľudského hľadania a očakávania.
ADVENTNÁ NOVINA
Na novosť, že Mária bude mať syna a otcom nebude Jozef, nie je jednoduché správne reagovať. Jozef bol človek spravodlivý, teda verný Božiemu zákonu.
Zachovať zákon pre neho znamenalo manželku, ktorá čakala dieťa od cudzieho muža, nevernú, vydať súdu, ktorý rozhodne o ukameňovaní.
Jozef sa ocitá v dileme: Ak ukryjem jej chybu, postavím sa proti Pánovmu zákonu. Preto stojí pred drámou a zamýšľa ju potajomky prepustiť, čo znamená rozlukový list.
Všetko sa končí tým, že Jozef pochopí Božie posolstvo vo sne: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1, 20).
Ona ťa nezradila, neurobila nič zlé a tvoja spravodlivosť musí ísť nad zákon, nad rámec tradičných požiadaviek. Aj vďaka nedodržaniu zákona môže Duch Svätý tvoriť nový Ježišov život. To je adventná novina.
Čo z tejto exegézy môže byť osožné pre dnešného človeka, ktorý už nemá veľa očakávaní od biblického posolstva, tým menej od Cirkvi a viac sa orientuje na každodenné udalosti?
Ak je Ježiš nové stvorenie, každého z nás robí novým stvorením. Staré stvorenie spočíva v uznaní, že Boh je Pán. Nové je v uverení, že Boh je Láska. To prináša inú kvalitu naplnenia života.
PROTOTYP NOVÉHO STVORENIA
Ježiš z Nazareta prezentoval nové stvorenie v troch oblastiach: po prvé staral sa o zdravie chorých, po druhé o jedlo pre chudobných a po tretie o ľudské vzťahy.
Veľa hovoril s nebeským Otcom aj o Otcovi, chodieval do synagógy, do chrámu, obrady a náboženstvo boli studňou, z ktorej bol živený, a potom sa to prejavovalo v každodennom živote. Toto je nové stvorenie. K tomu je však pozvaný každý človek.
Spása, čiže šťastný, vydarený život, prichádza prostredníctvom starostlivosti: o zdravie, o podelenie sa o jedlo a po tretie o vzťahy. Je to jednoduché, ale ide aj o veľkú výzvu.
Ako nové stvorenie sa snažíme v Ježišovom duchu a štýle ísť dopredu. Staré stvorenie – bez Krista – znamená prežívať iba všednosť: vianočné trhy v meste, biznis, varené víno či vianočné koledy. To všetko sú ľudské zvyky.
Ale byť novým stvorením znamená všímať si Božiu náklonnosť, láskavú starostlivosť, ktorou prekonáva jednotlivé úskalia, ľudské zvyky i zlozvyky.
Preto si želáme, aby sme aj vianočné sviatky prežili ako nové stvorenie. K tomu má prispieť sviatosť zmierenia, spoločná modlitba v rodine aj všetky úkony, ktoré konáme.
SPÁSA JE BLÍZKO
Benediktín Anselm Grün v Knihe otázok a odpovedí výstižne píše: „Spása, to je niečo konkrétne. Keď viem, že niekto ma bezvýhradne miluje, zbavujem sa tlaku, ktorý ma núti stále dokazovať svoju hodnotu prostredníctvom výkonu. V mojom vnútri sa často skrýva nemilosrdný sudca, ktorý ma zrazí k zemi vždy, keď urobím chybu. Spása znamená vyslobodiť sa od tohto vnútorného sudcu. Prijať sám seba, pretože som zakúsil Božie odpustenie. Spása pre mňa znamená oslobodiť sa od akejkoľvek degradácie vlastnej osoby s ohľadom na toho, ktorý za mňa zomrel na kríži. Mám svoju cenu. Môžem sa oslobodiť od egocentrického krúženia okolo seba. Cítim, že v Ježišovi sa stala viditeľnou láska, ktorá aj mňa oslobodzuje a robí ma teraz schopným milovať. Spása teda premieňa môj život tu a teraz.“
Tým je daná odpoveď na otázku: Aké sú moje očakávania? Je spása blízko? Otec si denne brával malého synčeka na kolená a rozprával mu rozprávky. Ale jedného dňa mu priniesol počítač s rozprávkami.
Keď sa o niekoľko dní chlapca opýtal, či sa mu páčia, odpovedal: „Vôbec nie! Počítaču si nemôžem sadnúť na kolená!“ (porov. Mozaika radosti).
Otec sa delí o čas. Daruje sa a táto služba je nenahraditeľná. To je nové stvorenie. Zároveň je to plán, ako prežiť vianočné sviatky. Pôvod Ježiša Krista odkrýva aj našu budúcnosť. Spása je blízko, lebo je to viera v Božiu lásku.