Radujte sa vždy v Pánovi

Tradícia slávenia Nedele Gaudete vznikla v čase, keď mal Advent typický pôstny charakter. Zdôrazňovala tak prestávku v pôste, ktorá bola jediným radostným vyzdvihnutím Adventu.

V súčasnosti, keď sa Advent slávi ako čas radostného očakávania, je skôr vrcholom tohto liturgického obdobia a výstižne vyjadruje jeho skutočnú identitu.

RADOSŤ Z OČAKÁVANEJ NÁVŠTEVY

Advent z latinského adventus znamená príchod. Pre starých Rimanov toto slovo označovalo oficiálny príchod cisára. Pre kresťanov je to radostný čas prípravy na príchod Pána. Preto Advent nie je ani tak časom pokánia, ako skôr časom zbožného a radostného očakávania.

Slová apoštola Pavla z Listu Filipanom čítané na Tretiu adventnú nedeľu: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4, 4) sú manifestáciou našej radosti z príchodu Ježiša.

Pre kresťana blížiaci sa príchod Ježiša Krista nie je nečakaná návšteva, ktorá prichádza nevhod, ale radostné stretnutie s milovanou osobou, po ktorej blízkosti už oddávna túžil.

MAŤ RADOSŤ ZO STRETNUTIA

Ešte si živo pamätáme pandemické obmedzenia, keď sme sa nemohli slobodne stretávať. V komunikačných prostriedkoch boli výzvy, aby sme sa vyhýbali návštevám starších a chorých ľudí, vytvárali spoločenské „bubliny“. Naši starí rodičia a príbuzní trpeli samotou, ktorá ich ničila.

Situácia bola pre nich až neúnosná. Jedinú potechu nachádzali pri súkromných návštevách chrámov a individuálnom vysluhovaní sviatosti zmierenia a Eucharistie.

Tieto chvíle, ako sme my kňazi často počuli, boli najradostnejšími okamihmi počas pochmúrneho lockdownu. Po takejto skúsenosti by pre naše postpandemické pokolenie mala byť fyzická blízkosť druhého človeka niečím vzácnym.

Dúfam, že historická pamäť na tieto zložité roky sa z nášho povedomia tak rýchlo nevytratí. Svätý Pavol Rimanom píše: „Lebo túžim vidieť vás“ (Rim 1, 11). Ľudia, ktorí sa majú radi, chcú prebývať spolu. Stretnutie vnímajú ako dar, lebo je príležitosťou na ich vzájomné obohacovanie.

NIELEN V ČASE „VIANOČNEJ IDYLKY“

Pri každom stretnutí nastáva vzájomná výmena darovania a prijatia. Obdobie vianočných sviatkov je čas rodinných a priateľských stretnutí. Je dôležité, aby sme pri nich nezabudli na slová „veselého darcu Boh miluje“ (2 Kor 9, 7).

Vďaka tejto vzájomnej otvorenosti sa sviatočné stretnutia stanú príležitosťou na radostné prežívanie chvíľ v kruhu najbližších. Žiaľ, pre niektorých kresťanov sa tradične čas Vianoc stáva jedinou príležitosťou počas roka, keď navštívia kostol a zúčastnia sa na bohoslužbe.

Majú túto potrebu zapísanú hlboko v srdci a napĺňa ich radosťou. No táto „vianočná idylka“ môže v našom živote pretrvať celých 365 dní, keď sa rozhodneme hľadať Božiu tvár (porov. Ž 27, 8).

BOH PREMIEŇA STRETNUTIA

Nedávno istý konzervatívny denník uverejnil článok: „Kamarátov nám čoraz viac ubúda. Žijeme recesiu priateľstiev. Autentické vzťahy chýbajú najmä mužom.“

Autorka článku v úvode píše: „Kupujeme si väčšie domy, väčšie stoly a končíme tak, že nemáme čas si domov nikoho pozvať. Rodiny žijú v dobe, keď sú rady, že zvládnu zladiť prácu, povinnosti okolo detí a širšiu rodinu. Ak sa k tomu pridá starostlivosť o starnúcich rodičov, je zrejmé, že čas na kamarátov sa zredukuje na minimum. Po tom, čo si založíme rodinu, z kamarátov sa stanú časom už len dobrí známi. Priateľstiev nám stúpajúcim vekom ubúda, vedci však upozorňujú, že tu nejde o bezvýznamný fenomén, ktorý by bol len dôsledkom zaneprázdneného života.“

V našom živote sú stretnutia náročné, stresujúce, dokonca nepríjemné. Boh je ten, ktorý jediný môže všetky naše stretnutia premeniť na radostné. Každé stretnutie, ktoré má byť ovocné (plodné) a naplniť nás radosťou, musí byť dielom Ducha Svätého. Pápež František hovorí, že radosť „je ovocím Ducha Svätého. Ten, kto spôsobuje v srdci radosť, je Duch Svätý“.

On je pôvodcom každého spoločenstva, lebo je Duchom jednoty. On pomáha prekonávať hranice a obmedzenia, oslobodzovať zo stereotypov a šablónovitosti a v druhom vidieť priateľa.

To on zapríčiňuje, že naše stretnutia nás naplnia tou radosťou, akú svätá Alžbeta a jej syn Ján zakúsili, keď ich navštívila Panna Mária. Radosť z prichádzajúceho, radosť z návštevy, radosť zo stretnutia, radosť z blízkosti Boha a druhého človeka (porov. Lk 1, 39 – 56).

FARBA RADOSTNÉHO ÚSVITU

Slovo gaudete, od ktorého je pomenovaná Tretia adventná nedeľa, pochádza z latinského slovesa gaudere a je výzvou na radosť: Radujte sa! Jej prameňom je vedomie, že Boh je nám blízko, že je s nami, že sa stal naším bratom, Emanuelom, Bohom s nami (porov. Mt 1, 23).

Tretia adventná nedeľa je jedným z dvoch dní v roku, keď môže kňaz sláviť liturgiu v ornáte ružovej farby. V Advente sú liturgické rúcha zvyčajne fialové, ktoré pod vplyvom jasného svetla prechádzajú do ružovej. Výber farby vychádza z asociácie pohľadu na oblohu za úsvitu.

Predstavuje lesk prichádzajúceho Ježiša Krista v tajomstve Vianoc. Prichádzajúci Spasiteľ je pre nás svetlom tak ako vychádzajúce slnko.

Práve takéto porovnanie nachádzame v Zachariášovom chválospeve: „Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti, a naše kroky upriami na cestu pokoja“ (Lk 1, 78 – 79).

KRESŤAN JE ČLOVEK RADOSTI

V poslednom čase naša spoločnosť prežila a ešte stále okusuje smutné chvíle. Kresťan je ten, kto dúfa napriek neistote. Snaží sa tešiť z každého dňa a v ľuďoch vidieť dobro. No svet ani pred dvetisíc rokmi nebol lepší a napriek tomu Ježiš nezaváhal vstúpiť do jeho dejín.

Práve to by nás malo napĺňať radosťou. Ešte viac sa radujeme, keď objavíme pravdu, že Kristus k nám prichádza stále, stojí pri dverách nášho srdca a klope. Otvorme mu dvere srdca dokorán a prežijeme opäť radosť betlehemskej noci, lebo to najdôležitejšie sa vždy odohráva práve v nás.

To naše srdce sa môže a má stať betlehemom, kde prebýva Emanuel – Boh s nami. Pápež Pavol VI. v roku 1975 napísal v apoštolskej exhortácii Gaudete in Domino: „Je potrebné rozvíjať v sebe schopnosť radovať sa, tešiť sa, užívať si rozmanité ľudské radosti, ktoré nám Boh Stvoriteľ ponúka na túto časnú púť.“

Užívať, ale nepripútavať k nim srdce. Tak ako sv. Pavol, ktorý vedel oplývať hojnosťou aj núdzu trieť, byť sýty aj hladovať (porov. Flp 4, 12). Kresťan je ten, kto sa vie tešiť zo sveta, ale zároveň túži po večnosti, lebo Ježiš neprišiel na svet, aby ho odsúdil, ale spasil (porov. Jn 12, 47).

Vedieť sa tešiť z toho, čo mi nadelila Božia prozreteľnosť, je prejav kresťanskej zrelosti. Príkladom ostáva spravodlivý Jób, ktorý nezlorečil Bohu za nešťastie, čo ho stretlo, ale pokorne svojim odporcom povedal: „Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?“ (Jób 2, 10).

NEBO JE PRE TÝCH, ČO SA VEDIA RADOVAŤ

Pápež František v istej homílii povedal: „Kresťan, to je muž či žena radosti, muž či žena s radosťou v srdci. Nieto kresťana bez radosti! ,Ale, otče, ja som videl mnoho takých.‘ Nie sú kresťanmi! Hovoria, že sú, ale nie sú! Niečo im chýba! Občiansky preukaz kresťana je radosť, radosť evanjelia, radosť byť vyvolenými Ježišom, zachránení Ježišom, obnovení Ježišom. Radosť nádeje, že Ježiš nás očakáva; radosť, ktorá sa aj v krížoch a v utrpení tohto života prejavuje inakším spôsobom: pokojom v istote, že Ježiš nás sprevádza, že je s nami.“

Svätý Ján XXIII. vyslovil, že nebo neprijíma pochmúrnych ľudí, ale len tých, ktorí sa vedia radovať. Nech sa neukáže, že nie sme vhodní pre nebo, pretože sa nevieme radovať.

Pretože sme zabudli, ako sa to robí, lebo sme príliš často režiséri čiernych scenárov. Počujme výzvu, ktorú nám na Tretiu adventnú nedeľu ponúka Cirkev: Buďte radostní! Radujte sa! Neuzatvárajte sa do samoty a smútku. Ježiš je s vami.