Smrť je koniec a zároveň začiatok

Poobede, po slávnostnej svätej omši zo Všetkých svätých, odchádzame na cintorín a začíname oktávu modlitieb za duše v očistci. Hľadíme na hroby svojich blízkych, modlíme sa a spomíname. Mierne svetlo sviečok odporuje prichádzajúcej tme a do nášho srdca vstupuje krása tancujúceho svetla.

Vnáša otázky, ktoré sa týkajú tých, za ktorých sa modlíme: duší v očistci. S nimi prichádzajú tematicky ďalšie otázky, ktoré spája jedno slovo: smrť. Pretože ňou sa začína to ďalšie, čo nás čaká. Život po smrti, osobný súd, večná odmena či zatratenie, posledný súd a kráľovstvo nebeské.

Súhrnne sa nimi zaoberá časť kresťanskej teológie – eschatológia. Z gréckeho eshatos, teda posledný, a logos, v tomto prípade náuka, ktorá sa zaoberá poslednými vecami človeka. Preto sa bližšie pozrieme na prvú udalosť, ktorá nás do eschatologických udalostí vovádza a svojím spôsobom je predelom medzi dvoma svetmi: pozemským a tým druhým.

SESTRA SMRŤ

Ako je možné, že niekoho myšlienka na smrť vystraší a iní sa na smrť tešia, ba čakajú na ňu? Prečo ju sv. František volal sestra? V čom tkvie rozdiel?

V pohľade na konečnosť, ktorá smrť symbolizuje. Lebo konečnosť je záver, ukončenie, finalita, zavŕšenie – dokonané je. Smrť sa chápe ako záver, skončenie čohosi a zároveň začiatok niečoho iného. Ak však niekto považuje ľudský život iba za pozemský, potom sa mu smrť javí ako zdrvujúci, nezmyselný koniec. Gradáciou úzkosti je veta z Listu Hebrejom: „Všetci ľudia zomrú“ (9, 27).

Keď všetci, tak aj ja. Iba človek, jediný zo stvoreného sveta, si svoju konečnosť uvedomuje. Púpavy a motýle nie. To je jeden pohľad na konečnosť, ktorou smrť je. Druhý pohľad ju však opisuje ako bránu do života po nej. Lenže čo je to, čo zabezpečí pokračovanie života aj po smrti? Prechod zaistí vzťah!

Pekne to vidíme pri pohreboch. Končí sa tam láska pozostalých k zosnulému? Už ho nemilujú, lebo je mŕtvy? Nie. Aj keď je smrť milovanej osoby pre milujúceho najväčšia strata, láska k milovanému sa nekončí nikdy. Čo myslíte, je to preto, že láska sa nikdy neskončí (porov. 1 Kor 13, 8)? Jasné, že hej. I keď...

UMIERANIE S KRISTOM

Prečo jedni smútia a iní sa tešia? Možno preto, že smutní nevedia to, čo učí o smrti Cirkev: – smrť je ukončenie každého ľudského života (okrem Panny Márie, ktorá „usnula“);
– smrť je dôsledok prvotného hriechu;
– smrť je najťažšia skúška viery;
– smrť možno prekonať silou viery v Ježiša Krista, lebo on zomrel za ľudí a večná smrť už nad nimi nemá moc;
– smrť bude zničená na konci času ako posledný nepriateľ. Z uvedeného plynie pre veriaceho posila. Tu rozjímanie o smrti obnovuje vieru v každodennom živote: je pravda, že umierame sami. Áno, ako človek, ktorý celý život nasledoval Krista a teraz ho nasleduje v umieraní. Spolu s ním kresťan umiera, teda nie je osamotený, absolvuje s ním jeho cestu. Ukončuje smrťou pozemské putovanie, aby vzápätí vstal s ním z mŕtvych.

Nebojme sa smrti, lebo iba tak sa môžeme vrátiť domov k Otcovi. Samozrejme, smrť je najťažšia skúška viery. A život nie je? Nasledovanie Krista vyžaduje námahu, ale tá má dospieť k stanovisku: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1, 23) a „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21), ako píše sv. Pavol v Liste Filipanom.

Smrť je udalosť v našom živote, ktorá nie je iba koncom, ona je zavŕšením pozemského života. I keď je to možné len a len kvôli vzťahu, ktorý má Otec k svojim deťom, za ktoré obetoval svojho Syna. Boh je láska a tá nám otvára cestu do Božieho kráľovstva.