So svätou Teréziou z Lisieux môžeme prežívať misionársky aj všedné okamihy

Patronát svätej Terézie z Lisieux nad jednou zo základných úloh Cirkvi – misijným poslaním – odhaľuje podstatu, ako i možnosti účasti na nej pre mnohých členov Božieho ľudu, ktorí nevycestujú na misie ad gentes, teda k iným národom, fyzicky.

Totiž, ako pripomenul pápež František pred dvoma rokmi, keď sme slávili sté výročie encykliky Maximum illud o činnosti misionárov vo svete, misia vyplýva z nášho krstu: „Misijné poslanie sa nás osobne dotýka: ja som vždy misiou, ty si vždy misiou; každý pokrstený a pokrstená je misiou“ (Posolstvo na Svetový deň misií 2019). Akým spôsobom teda malá Terézia uskutočňovala svoje misionárske povolanie?

Misionárske srdce

Misia nespočíva na prvom mieste v tom, čo robíme, ale kým sme, netýka sa prejdených kilometrov, ale postoja srdca. Terézia mala nadšené misionárske srdce. Významným míľnikom v jeho prebudení sa stala milosť, ktorú pocítila v „osvietenú noc svetla“, ako ju sama nazýva, na Vianoce 1886, keď mala takmer štrnásť rokov.

Opisuje ju takto: „Pocítila som veľkú túžbu pracovať na obrátení hriešnikov; túžbu, akú som nikdy predtým nepocítila tak živo... Slovom, pocítila som, že do môjho srdca vstupuje láska k blížnemu, potreba zabúdať na seba, aby som robila radosť iným, a odvtedy som bola šťastná“ (Rkp. A, 45v).

Z Ježišovho smädu po spáse každého človeka, ktorý si osvojila, pramenila jej horlivosť v preukazovaní lásky k blížnemu. Práve láska k Bohu a k blížnemu stojí pri koreni misijného poslania. Jej prvou „misiou“ bol duchovný zápas a obeta za záchranu duše odsúdeného zločinca Pranziniho.

Keď sa po jeho poprave dočítala, že muž v poslednej chvíli uchopil kríž s Ukrižovaným, ktorý mu podal kňaz, a pobozkal ho, vnímala to ako znamenie úspechu misie.

Patriť úplne Kristovi

Už ako rehoľníčka na Karmeli mala Terézia túžbu ísť na misie. Snívala o pôsobení v kláštore v cudzine, konkrétne v Hanoji. Píše: „Pre život v Karmeli v cudzine treba mať celkom osobitné povolanie.“ Terézia bola presvedčená, že ho má.

A keď odhaľuje motív svojej túžby, dodáva: „Ježiš mi nedal srdce necitlivé a práve preto, že je schopné trpieť, túžim, aby dalo Ježišovi všetko, čo mu môže dať. Tu som milovaná (má na mysli svoj kláštor) a to je mi veľmi príjemné. Preto snívam o kláštore, kde by som bola neznáma, kde by som musela trpieť chudobou, nedostatkom lásky a potom prázdnotou srdca.

Mojím jediným cieľom by bolo teda plniť Božiu vôľu, obetovať sa pre neho tak, aby sa mu to páčilo“ (Rkp. C, 10r-v). Misijné poslanie chápe ako úplné odovzdanie sa Kristovi, ako najväčší prejav lásky k nemu, rovnajúci sa mučeníctvu.

V jednom z listov dokonca píše, že podľa nej „všetci misionári sú mučeníci túžbou a vôľou“ (TL 226), pretože obetujú všetko pre Ježiša: svoju rodinu i vlasť a sú pripravení obetovať i život. Podnetnou inšpiráciou v tom pre ňu bol životopis Théophana Vénarda, mladého misionára umučeného v Tonkine, ktorému Terézia venovala i báseň (porov. TB 47).

Túžba po misiách sa v nej spájala s túžbou po mučeníctve. Pre zdravotné problémy však sen odísť na misie nemohla uskutočniť. Lepšie povedané, nemohla ho uskutočniť vonkajším spôsobom. O to viac sa usilovala o vnútornú odovzdanosť Kristovi.

Svätá Terézia z Lisieux nás povzbudzuje prežívať misionársky i obyčajné chvíle života, či už v modlitbe, alebo prostredníctvom drobných obiet. Snímka: profimedia.sk

Každodenná obeta pre misie

Zasvätený život nadobudol pre Teréziu svoj plný zmysel v perspektíve misie. O dni svojich rehoľných sľubov sa v jednom zo svojich listov vyjadrila o sebe v tretej osobe slovami: „Keď povedala svetu naveky zbohom, jej jediným cieľom bolo zachraňovať duše, najmä duše apoštolov“ (TL 201), pričom pod „apoštolmi“ mala na mysli misionárov ohlasujúcich Božie slovo v iných krajinách.

A na inom mieste priamo poznamenáva: „Keďže nemôžem byť činnou misionárkou, chcela by som ňou byť prostredníctvom lásky a pokánia ako svätá Terézia, moja nebeská Matka...“ (TL 189). Patriť naplno Kristovi sa v nej snúbi s túžbou konať všetko pre šírenie jeho evanjelia.

Naoko detský jazyk odhaľuje priamočiarosť a praktickosť Terézie, ktorá pri priblížení svojho povolania byť láskou v srdci Cirkvi vo svojej autobiografii odkazuje na dieťa, ktoré „vie iba jedno, milovať teba, Ježišu. Veľkorysé činy má zakázané, nemôže hlásať evanjelium, prelievať svoju krv.

A ako prejaví svoju lásku, ktorá sa predsa dokazuje skutkami? Nuž, malé dieťa bude sypať kvety“. Vzápätí dodáva, adresujúc svoje slová Ježišovi: „Nemám iný prostriedok, ako by som ti dokázala svoju lásku, len sypať kvety, čiže nedám si ujsť nijakú malú obetu, nijaký pohľad, nijaké slovo, budem využívať každú maličkosť a robiť ju z lásky.

Chcem sa tešiť z lásky a z lásky aj trpieť a takto budem sypať kvety pred tvoj trón“ (Rkp. B, 4r-v). Cez „povolanie malého Dieťaťa“ (TL 194 – 195) v drobných obetách všedných dní nachádza cestu naplnenia túžby po evanjelizovaní i mučeníctve.

Vedomie jednoty celého Kristovho tela

Popri ceste prinášania obety Terézia nezabúda ani na nástroj modlitby: „Ako by som mohla neprosiť za duše, ktoré zachránia (misionári) na svojich ďalekých misiách utrpením a kázaním?“ (Rkp. C, 35v). Azda najlepšie si možno urobiť obraz o jej zanietenosti pre misijné dielo pri pohľade na jednu z modlitieb za otca Maurica Bellièra.

Zložila ju za misionára, ktorého jej zverila jej predstavená, matka Agnesa. Ďakuje v nej za milosť pracovať zvláštnym spôsobom na posväcovaní kňaza misionára prostredníctvom svojich modlitieb a obiet ako rehoľníčka, ktorá túži byť úplne zapálená láskou k Ježišovi.

Ohlasovanie evanjelia chápe ako boj, na ktorom chce mať účasť svojou modlitbou. Používa pritom nepriamy odkaz na zápas Izraela pod vedením Jozueho na púšti, ktorý podopieral modlitbou Mojžiš na vrchu (porov. Ex 17, 9 – 13).

Opakovane predkladá Ježišovi svoju túžbu, aby ho ľudia poznali a milovali. V jednom zo svojich posledných rozhovorov (júl 1897) sa svojej sestre zverila s presvedčením, že „Cirkvi môžeme byť užitočné len modlitbou a obetou“.

Terézia prežíva mimoriadne intenzívne vedomie spoločenstva Cirkvi ako skutočne živého Kristovho tela, v ktorom sú jednotlivé časti medzi sebou navzájom úzko prepojené. Hoci sú fyzicky vzdialené, spolupracujú na rovnakom poslaní – na misii záchrany duší, ako o tom s obľubou hovorieva jazykom svojej doby.

Tak o tom píše i apoštol Pavol veriacim do Korintu, že nie všetci môžu robiť to isté, ale napĺňaním osobného poslania zohráva každý jeden z nich nezastupiteľnú úlohu na poslaní celého mystického Kristovho tela (porov. 1 Kor 12).

Duchovné puto s misionármi

Mimoriadne výrazne vystupuje do popredia i Teréziino duchovné puto s dvoma misionármi, ktorých duchovné záujmy si na podnet svojej predstavenej vzala na starosť. Najprv to bol otec Adolphe Roulland, ktorý odišiel do čínskeho Sečuanu, neskôr aj už spomenutý kňaz Maurice Bellière.

S oboma udržiavala pravidelnú korešpondenciu, z ktorej dýcha dôvernosť, obdiv, vzájomné povzbudenie i uistenie o duchovnej účasti na poslaní misionárov. Terézia misionárov nazýva svojimi bratmi a prežíva radosť z toho, že môže byť cez svoje obety a modlitby po ich boku, byť ich „malou sestrou“.

V jednom z listov sa pritom vo vzťahu k sebe pohráva s obrazom nuly. „Sama nula nemá nijakú hodnotu, ale stáva sa mocnou, keď sa umiestni pri jednotke, pravdaže, ak je na správnej strane, čiže za ňou, nie pred ňou!

Tam ma umiestnil Ježiš a dúfam, že tam zostanem navždy a budem vás (píše otcovi Roullandovi) zďaleka sledovať modlitbou a obetou“ (TL 226). Ku koncu svojho života v jednom z rozhovorov v auguste 1897 vysvetľuje: „Keď sa modlím za svojich bratov misionárov, neobetujem svoje utrpenia, ale celkom jednoducho poviem: Bože môj, daj im všetko, čo si žiadam pre seba.“

Opakovane spomína, že zostane ich sestrou „aj tam hore“ (TL 220), pretože jej túžba zachraňovať duše presahuje hranice pozemskej existencie. V misijne ladenej básni, adresovanej Panne Márii Víťaznej, Kráľovnej panien, apoštolov a mučeníkov, pod ktorou je podpísaná ako „Malá sestra Misionára“ vyznáva: „Po vyhnanstve tohto žitia, v ten večer boj slávneho, tešiť sa budem vo vlasti z apoštolátu večného“ (TB 35, 11).

Misia bez hraníc

Vskutku, jej misijné pôsobenie neprestalo ani po jej smrti. I sama v posledných mesiacoch života intenzívne spomína svoju túžbu pomáhať misionárom naďalej: „Myslím na to všetko dobro, ktoré by som chcela robiť po smrti: dávať krstiť malé deti, pomáhať kňazom, misionárom, celej Cirkvi“ (júl 1897).

Pritom jej túžba dozrievala už oveľa skôr. Vo svojich zápiskoch píše: „Hoci som taká maličká, chcela by som osvecovať duše ako proroci, učitelia Cirkvi, mám povolanie byť apoštolom.

Chcela by som prejsť po celej zemi, hlásať tvoje meno, lenže jedno misijné pole by mi nestačilo; chcela by som súčasne hlásať evanjelium na všetkých piatich svetadieloch, ba aj na najvzdialenejších ostrovoch.

Chcela by som byť misionárkou nielen niekoľko rokov, ale chcela by som ňou byť už od stvorenia sveta až do skončenia vekov“ (Rkp. B, 3r). Možno povedať, že Terézia z Lisieux sa takou misionárkou stala.

Jej relikvie prešli všetky kontinenty a zo svedectiev niet pochýb, že svojím príhovorom vdýchla život nemálo misijným miestam a podnietila mnohých prijať Krista ako zmysel svojho života.

Niet divu, že dva roky po jej svätorečení ju na radosť mnohých apoštolských vikárov po celom svete pápež Pius XI. vyhlásil za patrónku misií. Terézia nás môže povzbudiť prežívať misionársky všedné okamihy života: v modlitbe, cez drobné obety a úprimný záujem o prácu misionárov, v túžbe opätovať lásku Krista k nám.