Spoločne pozerajme na Krista

Sviatok obrátenia svätého apoštola Pavla sa tradične spája s Týždňom modlitieb za jednotu kresťanov. Aj dnes má k tejto téme čo povedať. Celkom samozrejme, nielen k nej. Najzásadnejšia zmena v živote svätého Pavla nestratila nič na svojej aktuálnosti. Možno sa ňou inšpirovať pre ekuménu, ale aj pre osobný a spoločenský život.
Martin Kramara 26.01.2020
Spoločne pozerajme na Krista

Bartolomé Esteban Murillo (1618 - 1682) Obrátenie svätého Pavla. Ilustračná snímka: wikimedia commons

Z prenasledovateľa sa stal ohlasovateľ. Neskôr dokonca sám prenasledovaný. Tento mimoriadne talentovaný človek svoje životné úsilie investoval do niečoho, o čom nadobudol pevné presvedčenie, že je potrebné a správne.

Chcel očistiť náboženstvo od prívržencov „Cesty“, od nasledovníkov Ježiša Krista, ktorí - z pohľadu jeho súčasníkov - rozvracali poriadok a ohrozovali základné piliere spoločnosti. A robil to veľmi rozhodne.

Bol presvedčený, až kým neprišiel zlom

Všetko mu bolo jasné. A v prostredí, v ktorom sa pohyboval, mu dávali za pravdu. Nemýli sa, veď je vzdelaný, druhých prevyšuje v nadaní, má energie na rozdávanie a v jeho zámeroch sa mu darí. Mnoho nasvedčovalo tomu, že prvých kresťanov prenasledoval priam s Božím požehnaním. A potom prišiel zlom.

Liturgické čítania 25. januára nám pripomínajú jeho cestu do Damasku, kam cestoval s jediným úmyslom - pozatvárať kresťanov. Stratil však zrak, ostal odkázaný na pomoc druhých a zrazu bolo zrejmé, že je všetko inak. Vôbec nič nebolo tak, ako sa domnieval. 

Šavol sa ocitol v úplnej tme. Teofánia, v ktorej sa stretol s Kristom, keď počul jeho hlas a ožiarilo ho veľké svetlo, spôsobila nielen to, že nemohol pokračovať v svojich zámeroch. Zostal neschopný aj pre čokoľvek iné. Ktovie, čo bolo pre neho ťažšie. To, že prišiel o zrak, čo jeho fyzický život obrátilo naruby, alebo to, že sa mu rozsypal koncept presvedčení, čo zasa vykoľajilo jeho duchovný život.

Z jasného pohľadu totálna tma. V okamihu naňho doľahlo fyzické aj duševné utrpenie - jedno zničujúcejšie než druhé. A predsa. Práve skrze toto všetko sa zrodil nový človek. Pavol. Svätý apoštol Pavol. 

Boh dokáže použiť akékoľvek okolnosti. Je pozoruhodné, ako formuje človeka. Utrpenie, ktoré sám Šavol najskôr druhým spôsoboval, naraz z Božieho dopustenia vstúpilo do jeho vlastného života. A stálo pri zrode nového povolania.

Na vlastnej koži a vo vlastnom vnútri zakúsil bolesť. Nebolo to ľahké, avšak liečivé. Až to ho prinútilo zastaviť sa a uvažovať. Neurobil by to, ak by mal inú možnosť. Lenže po udalosti pri Damasku mu vlastne nič iné neostávalo. Šavol práve v tichu získal príležitosť počuť a vo tme vidieť. Aj to, čo predtým jeho sluchu a zraku zostávalo skryté. 


Niekedy je potrebné riskovať

Silný bol naraz slabý. Aby mohol načerpať skutočnú silu. Ten, čo videl, bol zrazu slepý. Aby vo vnútri zbadal, čo mu tak dlho ostávalo skryté. To, o čom si myslel, že je schopný poňať, sa mu celkom vymklo.

Dostal však pozvanie, aby sa sám nechal poňať. Pravda, o ktorej bol presvedčený, že ju vlastní, zrazu nadobudla jeho. Kristus, večná Pravda, ovládol celé Šavlovo bytie a urobil ho novým človekom. 

Keď pomyslím na situáciu nášho duchovného i spoločenského života, v mnohom pripomína príbeh svätého Pavla. Aj my dokážeme byť presvedčení o vlastnej, jasnej pravde. Vieme vyvrátiť všetky protirečenia, znemožniť oponentov.

Radi počúvame tých, ktorí naše názory chvália, a poučujeme tých, ktorí im protirečia. Ba vieme si „podať“ toho, kto náš spôsob uvažovania, systém a poriadok ohrozuje. Vyhraňujeme sa a nálepkujeme, odmietame a potláčame. Pechoríme sa nastoliť poriadok.

Neraz to trvá, ale potom príde chvíľa, keď narazíme. Naše istoty sa rozsypú, sebavedomie klesne, zostaneme bezradne stáť. A začneme potrebovať pomoc iných. Možno práve tých, ktorých sme označovali za nepriateľov.

Toto je neľahký, ale veľmi cenný okamih. Šavol musel prijať pomoc od Ananiáša. A Ananiáš mu ju zasa musel poskytnúť. Ani jednému sa do toho nechcelo. Ananiáš dokonca polemizoval s Pánom a snažil sa mu pripomenúť, aby si uvedomil, že Šavol je jeho nepriateľ. Lenže Pán neustúpil. A pre Ananiáša aj pre Pavla to bola najväčšia lekcia života.

Riskovať a pomôcť protivníkovi. Riskovať a prijať pomoc od protivníka. Obaja, Šavol aj Ananiáš, trpeli vnútornými obavami. Rozličnými formami obáv. Šavol mal strach o židovské náboženstvo, a kdesi hlbšie sám o seba, Ananiáš mal strach o kresťanských veriacich, a kdesi hlbšie sám o seba (porov. Sk 9, 1 – 19).


Božia logika

Kristus im ponúkol liek. Celkom iný, ako obaja očakávali. Chceš sa prestať báť? Riskuj. Vystav sa nebezpečenstvu. Väčšiemu, než ťa sužovalo doteraz. Poď, a možno prídeš úplne o všetko! Alebo, získaš, o čom sa ti nesnívalo. Urob dobre svojmu nepriateľovi. Prijmi od svojho nepriateľa pomoc.

Akoby Boh hovoril: „Vy zo seba robíte protivníkov. Ale ja vás chcem oboch!“ Iste, museli samých seba prekonať, priam samých seba sa vzdať, aby na to pristúpili. Našťastie, dokázali to. Lebo bez tejto premeny by celá udalosť dávno upadla do zabudnutia. Šavol aj Ananiáš riskovali všetko. Neprehliadnime však, že aj Boh do tejto udalosti vložil veľmi veľa.

Stačí si uvedomiť, že Kristus sa po svojom vzkriesení nezjavoval svojim odporcom. Nikde nečítame, že by šiel do veľrady, k Herodesovi alebo Pilátovi. Prenasledovatelia si vybrali svoje miesto a samých seba odsúdili na to, že v rozhodujúcej chvíli dejín premárnili neopakovateľnú príležitosť spoznať a prijať Mesiáša.

Šavol, hoci odporca a prenasledovateľ, dostal milosť stretnutia so vzkrieseným Ježišom. A práve tento dar, jedinečný a bezprecedentný, ho úplne zmenil. Šavol si správne uvedomil a pochopil, že sa mu dostalo nesmiernej milosti.

A jeho nasledujúci život, listy, uvažovanie i teológia sú hlboko preniknuté konceptom Božej milosti, nezaslúženého daru, ktorý človek dostal vďaka Božej láske. 

Pavol i Ananiáš pochopili. Zriekli sa strachu. I nepriateľstva. Otvorili sa pre skúsenosť, že jeden od druhého môžu získať. Prišli na to, že ak svoj vlastný život nechajú poňať Kristom, ak budú jeho počúvať a na neho hľadieť, v ňom a preňho žiť, ak sa pre neho vystavia zraneniam a s ním budú trpieť, nielenže sa oslobodia a zachránia, ale objavia aj skutočný liek na rany sveta.


Nasledujme príklad

Pripomeňme si to pri sporoch, hádkach a konfliktoch, do ktorých sa dostávame v našej súčasnosti. Ak nás niekto presviedča, že riešenie spočíva v ich eskalácii, v porážke, či pošliapaní druhého, dajme pozor. Tak v osobnom, ako aj v spoločenskom živote. Nedajme sa strhnúť tými, ktorí nás huckajú proti sebe.

Či je to v otázkach, ktoré súvisia s náboženstvom, či s kultúrou, alebo s politikou. Ako príklad si zoberme len kontext tej prvej oblasti: dlho sme zápasili s prijatím kľúča, podľa ktorého si treba všímať to, čo nás spája. A učiť sa jedni od druhých. Dlhé obdobia sa robil presný opak. Zdôrazňovali a prehlbovali sa vzájomné rozdiely.

Publikovali sa zoznamy dôvodov, pre ktoré sa musíme od seba dištancovať. Jednotliví predstavitelia si nezostali nič dlžní, keď prišlo k vzájomným stretom. A tieto strety sa s obľubou vyhľadávali. Len veľmi pomaly sa tento spôsob na medzinárodnej úrovni začal v posledných desaťročiach meniť. A pozitívne ovocie tejto zmeny je viac ako zrejmé.

Na miestnych úrovniach však stále neutíchli hlasy, ktorým sa viac než snaha o spoluprácu páči kritika a útok. I v našom mediálnom priestore sa radi ukazujú teológovia, ktorí celú svoju agendu orientujú proti. Nejdem konkretizovať. Celkom postačí si všimnúť, že niektorí stále neprijali nový kľúč, kľúč spolupráce.

Pohodlnejšie sa im narába s tým starým. S kľúčom konfliktu, útočenia, budovania vlastného imidžu na kritizovaní toho, čo iné cirkvi, alebo aj iní predstavitelia vlastnej cirkvi robia zle. V každom vyjadrení niekoho napadnú, niekomu za niečo vynadajú. Nevynechajú príležitosť, aby sa týmto spôsobom zviditeľnili. Hoci možno z opačnej strany na ich adresu takéto vyjadrenia neprichádzajú. 

Teda, ak prichádzajú, nie je to dobrý znak. Odolajme pokušeniu robiť to isté. Brať do rúk tento „pohodlný kľúč“. Lebo len posilníme podhubie, ktoré nás vracia späť. Samozrejme, je oveľa náročnejšie aj riskantnejšie opustiť tribalizmus.

Nezbierať body z konfliktu, snažiť sa vidieť v druhom najskôr čosi dobré, a prípadne si z toho dobrého dokonca vziať príklad. Nadobudnúť schopnosť to dobré oceniť. Lebo práve to je v skutočnosti pokrokové. Žiaľ, neraz práve duchovní predstavitelia, ktorí sa za pokrokových pokladajú, postupujú úplne spiatočnícky. Neštítia sa žiť a ťažiť z konfliktu. 

Spoločne hľadieť na Ježiša

Ak toto neprekonáme, nepokročíme. Práve naopak. Avšak zrelosť uschopňuje ku skutočnej odvahe. Nie k odvahe útočiť. K odvahe nevracať škrabance a nejatriť rany. Všetci robíme chyby. Jednotu však nezískame tým, že si ich budeme navzájom vykrikovať a zhadzovať sa. Že budeme prilievať do sváru, hoci v mene pravdy.

Teda najmä tej svojej, vlastnej, zdanlivo jasnej pravdy. Samozrejme, nejde to ani tak, že by sme pravdu opustili, zriekli sa jej, či skúšali ju rozriediť, aby vyhovovala každému. Nie.

Jednotu získame jedine tak, že sa budeme usilovať spoločne hľadieť na Krista. Že sa ním dáme poňať. Že svoj život, zmýšľanie i správanie čo najviac orientujeme na neho, do neho sa ponoríme, ním necháme preniknúť.

Lebo v ňom niet nenávisti, sporu ani konfliktu. Bohočlovek, ktorý v sebe spojil z ľudského pohľadu nespojiteľné, je jedinou skutočnou odpoveďou na naše rozdelenia.

Osobné, a v konečnom dôsledku aj spoločenské. Duchovné, a napokon aj politické. 

„A jeho milosť nebola vo mne márna“ (1 Kor 15, 10). Tak píše svätý Pavol v závere Prvého listu Korinťanom, mnoho rokov po svojom obrátení. S pokorou vraví, že je najmenší z apoštolov. „Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev“  (1 Kor 15, 10).

Ale stretnutie s Kristom a prijatie Božej milosti, všetko zmenilo. Táto milosť neprestáva účinkovať ani dnes. I dnes dokáže všetko zmeniť. Nebojme sa preto riskovať. Nebojme sa prijať utrpenie. Vzdať sa seba a otvoriť sa pre Božiu milosť. Ani v našich životoch, celkom určite, nebude márna. Urobí nás novými ľuďmi.