Stanú sa správcami Božích tajomstiev

Veriaci z rozličných farností to dobre poznajú, že pri stretnutiach sa nezriedka obráti reč na tému kňaz a jeho služba.

„My máme takého kňaza...“ Alebo: „V našej farnosti je zase kňaz, ktorý dokáže...“ Doplniť možno všeličo, dobré, viac i menej pozitívne, niekedy však i nepríjemné či dokonca negatívne.

ZASADOL PO PRAVICI OTCA

Autor Listu Hebrejom adresuje nasledovné slová nám všetkým: „Máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek. Lebo každý veľkňaz je ustanovený nato, aby prinášal dary a obety“ (Hebr 8, 1 – 3).

Pán Ježiš Kristus, Najvyšší a večný kňaz, zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach hneď po tom, ako uskutočnil dielo vykúpenia svojou smrťou a zmŕtvychvstaním a vystúpil do neba.

V Apoštolskom vyznaní viery to vyznávame slovami: Sedí po pravici Otca. Dobre si všimnime pokračovanie textu v Liste Hebrejom: Sedí po pravici Otca „ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek“ (Hebr 8, 2).

Teda zasadol po pravici trónu Velebnosti ako služobník! O akom stánku tu uvažuje svätopisec? Pravý stánok, ktorý postavil Pán, a nie človek, je vlastne Cirkev, Kristovo mystické telo.

Jeho súčasťou sa stáva každý, kto uverí a dá sa pokrstiť: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy“ (1 Kor 3, 16 – 17).

VEĽKŇAZ PRINÁŠA DARY

Mnohí v dejinách sa snažili zničiť Cirkev, túto Božiu svätyňu, tento živý chrám Ducha Svätého, ktorý prebýva celý v celej Cirkvi a celý v jej údoch a posväcuje všetko. Nepodarilo sa.

Podľa slov Ježiša Krista sa ani do skončenia sveta Cirkev zlikvidovať nepodarí. Aj preto, že ju nevybudoval človek. Zlý duch však akoby nechcel prijať tento fakt. Ustavične hľadá nový spôsob deštrukcie.

V našej súčasnosti prostredníctvom útoku na samotnú prirodzenosť človeka: spochybňovaním prirodzenosti človeka stvoreného na Boží obraz ako muža a ženu.

Zlý duch robí všetko proti Bohu, a teda ak nás Boží Syn prišiel učiť láske, a učí nás to prostredníctvom sebadarovania a sebaobetovania, tak diabol to robí presne naopak: cez egoizmus a konzumovanie pôžitku za každú cenu robí nás neschopnými milovať.

Lebo každý veľkňaz je ustanovený nato, aby prinášal dary a obety“ (Hebr 8, 3). Skôr ako Ježiš daroval seba v obete kríža, zdôraznil sebadarovanie a obetovanie pri Poslednej večeri. On nám prikázal: „Toto robte na moju pamiatku!“ (Lk 22, 19).

Preto pri slávení svätej omše sa po bohoslužbe slova prinášajú dary na obetu, ktoré sú znamením nášho darovania a sebaobetovania.

KŇAZSKÁ SLUŽBA JE OBETA

Kňaza charakterizuje obeta. Každý, kto chce obetovať seba samého Bohu v Kristovom stánku, ktorým je Cirkev, musí sa okúpať v posvätnom prameni a potom si obliecť nové šaty čností, ako je napísané: „Tvoji kňazi nech sa odejú do spravodlivosti“ (Ž 132, 9) (Z Rečí svätého biskupa Petra Damianiho).

Podľa slov apoštola Pavla byť kňazom znamená byť správcom Božích tajomstiev (porov. 1 Kor 4, 1). Správca však nie je majiteľ, ale ten, komu majiteľ zveril svoj majetok, aby ho spravodlivo spravoval.

Práve tak dostáva kňaz od Krista Veľkňaza dobrá večnej spásy, aby ich rozdeľoval medzi ľudí, a to v každej dobe a v každom sociálnom prostredí, v ktorom ľudia žijú.

V tejto súvislosti možno vnímať službu každého kňaza ako dar. Na jednej strane je to Boží dar pre ľudí, na druhej strane je to zároveň darovanie kňaza Bohu i ľuďom.

Kňazská spiritualita je postavená na vzťahoch priateľstva, je darovaním v spojení s láskou Dobrého pastiera, je spojená s cirkevným spoločenstvom, je to spiritualita služby, je misionárska...

Je stále preniknutá postojom eucharistického ďakovania toho, kto sa cíti milovaný Pánom, a preto ho chce milovať nadovšetko a priviesť všetkých k tomu, aby ho milovali.

V tomto zmysle je celý náš život zameraný na Eucharistiu ako na veľkonočné tajomstvo, ktoré sa ohlasuje, slávi, žije a odovzdáva ďalším.

Preto „ak je Eucharistia vrcholom a centrom života Cirkvi, podobne je ním aj v kňazskej službe“ (Ecclesia de Eucharistia).

PRÍNOS PRE SPOLOČNOSŤ

Čím viac sa poslanie Cirkvi obracia na človeka, teda čím viac sa stáva antropocentrickým (považuje za stred svojej činnosti človeka), tým viac sa musí upevniť a zdokonaliť v teocentrickom zmysle (považuje za svoj základ a stred Boha).

Hoci sa vyskytli rozličné ľudské mienky a smery tak v minulosti, ako aj v novších časoch, ba i teraz sú snahy, ktoré chcú rozdeliť alebo priam uviesť do protikladu teocentrizmus a antropocentrizmus, Cirkev sa v dejinách ľudstva usiluje podľa Kristovho príkladu spojiť ich do vnútornej a súladnej jednoty.

Ide o jednu zo základných myšlienok, azda práve tú najzávažnejšiu v učení posledného koncilu (porov. Dives in misericordia).

Kňaz teda službou slova, službou sviatostí i službou lásky môže byť veľkým prínosom pre spoločnosť.

A to nielen v oblasti duchovnej – že privádza ľudí k Bohu, ale i v oblasti svetskej: keď napomáha dialógu človeka s iným človekom či spoločenstvom; keď zveľaďuje nielen kultúru ducha, ale dbá aj na uchovávanie a odovzdávanie dedičstva našich otcov; keď buduje civilizáciu lásky – aj v tomto svete, ale aj pre Božie kráľovstvo, v ktorom nájde civilizácia lásky svoje zavŕšenie.

Lebo je podobne ako Ježiš Kristus prínosom pre celé ľudské spoločenstvo – aj službou slova, aj milosťami, aj službou lásky; je prínosom aj služba každého kňaza, ktorý je alter Christus (druhý Kristus), darovaný Bohom pre dobro spoločenstva ako svätý dar (sacerdos).

PONÚKLI SA PRE SPÁSU VŠETKÝCH

Kto si nezatvára oči pred objektívnou pravdou, ten vidí, že popri zlyhaniach niektorých kňazov, ktoré sú v dnešnej dobe intenzívne medializované, je väčšina tých, ktorí sú pre spoločnosť prínosom.

Pre veriacich sú kňazi dar od Boha; pre všetkých sa dávajú do služby, aby naplnili základnú požiadavku Krista: ponúknuť jeho spásu adresovanú všetkým.

Tak môžeme vidieť kňazov, ktorí sa venujú starostlivosti dušiam v oblasti kultúry, práce, utrpenia; všade, kde žije človek a kde hľadá Boha aj vtedy, keď o tom nevie.

Sú kňazi, ktorí vysluhovaním sviatostí, zvlášť Eucharistie, a každodenným slávením Božieho ofícia sa stávajú hlasom Cirkvi a celého stvorenia.

Medzi kňazmi nájdeme aj takých, ktorí na svojom tele nesú znaky Kristovho utrpenia a utrpenia Cirkvi a sú pre nás ustavičnou výzvou dbať na podstatu pravej lásky: oddať život pre Kristovo dielo.

Kňazi misionári zase prinášajú spásu až do končín zeme a až na samé hranice ľudského srdca.

Aj kontemplatívni kňazi, ktorí dávajú tĺcť srdcu sveta vo svojich kláštoroch, sú prínosom pre tento svet – nielen rozmerom viery, ale aj duchovným a kultúrnym dedičstvom predošlých generácií. Mladí dušpastieri svojím áno ponúkli Kristovi a Cirkvi svoj mladý život.

VĎAKA VÁM

Drahí novokňazi, kiežby sa naša horlivosť zo dňa na deň a vo všetkých okolnostiach nášho života obnovovala.

Ďakujem vám, starší alebo chorí kňazi, ktorí napriek ubúdaniu síl naplno prežívate svoju službu v nových situáciách bytia.

Ďakujem vám, kňazi, ktorí vedení sociálnym učením Cirkvi a v spoločenstve s ňou vydávate svedectvo zvláštnym úsilím za spravodlivosť na prospech chudobných, na prospech chorých, trpiacich a ľudí bez domoviny i všetkých odlúčených.

Ďakujem vám, kňazi, ktorí v časoch vyznačujúcich sa kultúrou smrti odvážne vyzdvihujete a bránite kultúru a cenu života od jeho počatia až po prirodzený koniec.

Ďakujem vám, kňazi, ktorí „s radosťou slúžite Pánovi“. Ako hovorí svätý Augustín: U Pána je služba slobodnou; slobodná služba je tam, kde sa neslúži z nevyhnutnosti, ale z lásky.

Služobníkmi nech nás spraví láska, pretože slobodnými nás už urobila pravda. Si súčasne sluha i slobodný: sluhom si preto, lebo si sa ním stal; slobodným si preto, lebo si milovaný Bohom, ktorý ťa stvoril: ba čo viac, slobodným si aj preto, lebo sám miluješ toho, ktorý ťa stvoril (Veritatis splendor).