Strach nemá v našom živote miesto

Mnohí si to pamätajú veľmi živo. Otec alebo mama ťa priviedli k autobusu alebo k vlaku a poprosili sprievodcu, aby ťa zložil na určenej zástavke, lebo ideš sám a prvý raz. Zaplatili lístok a vyložili do dopravného prostriedku. So strachom, ale aj s nádejou, že máš niekoho, kto ti povie, kde máš vystúpiť, dostal si sa do mesta, kde ťa čakal niekto z príbuzných. Nieslo to čaro napätia, až strachu, ale aj dobrodružstva s možnosťou objavenia niečoho nového.

A funguje to aj v súčasnosti. Pri cestovaní do zahraničia vás asistenčná služba odprevadí na lietadlo alebo iný dopravný prostriedok, usadí vás na vaše miesto a v cieľovej stanici opäť čaká asistenčná služba, ktorá vás dovedie až na určené miesto. Nemusíte vedieť ani cudziu reč, ani sa dostávať do stresov, lebo o všetko sa postará ponúkaná služba. Okrem toho máte pri sebe aj mobil a môžete tak zavolať vašim odprevádzajúcim alebo očakávajúcim.
 
Asistencia Tešiteľa

Tieto skúsenosti sa v určitom zmysle slova môžu preniesť aj do kresťanského života. Ježiš sprevádzal a vovádzal svojich učeníkov v ich poslaní, dokonca ich nechal v malom misijnom poslaní urobiť z tejto skúsenosti test. Vrátili sa natešení z toho, ako to fungovalo. Prišiel čas, keď to mali robiť už bez jeho osobnej asistencie, ale s prisľúbeným Tešiteľom, ktorý ich má naučiť všetko: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám“(Jn 16, 13 - 14). S Duchom Svätým, týmto sprievodcom, mali ísť apoštoli do celého sveta a plniť svoje poslanie. 

„Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí“ (Sk 1, 9). Apoštolom sa musel ozvať hlas z neba, aby ich vrátil do reality života. „A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: ,Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať'.“ (Sk 1, 10 - 11) Aj na Vrchu premenenia im oblak zobral z očí Mojžiša a Eliáša a teraz im vzal ich učiteľa. Akoby na nich spadli z oblakov mrákavy neistoty, úzkosti, strachu. Rovnako, keď bol Pán Ježiš na kríži, na pravé poludnie od dvanástej do tretej hodiny nastala tma po celej zemi (porov. Lk 23, 44) a tento úkaz sa v neočakávaných situáciách denne prekvapivo ukazuje v živote každého človeka, v každom období dejín.

Všetko, čo sa následne udialo, po obdarovaní moci zhora, bolo v asistencii Ducha Svätého. Týmto Tešiteľom, Duchom pravdy, boli sprevádzaní apoštoli, aby šírili Božie kráľovstvo, ale aj všetci ich nástupcovia v poapoštolských časoch až do súčasnosti, ba až do konca vekov, pokiaľ Ježiš sám znova nepríde vo svojej sláve. 

 

Báť sa nemusíme

Napriek tomu, že sme naprogramovaní na život, kde by mali platiť pravidlá slušnosti, zákony, predpisy, nariadenia, etické priority a prikázania, je tu mnoho rôznych mrákav, hmiel, oblakov a temnôt aj za bieleho dňa. Populárny salezián z Česka Ladislav Heryán v glose o hlavnom probléme našej doby spomína stretnutie so svojím známym vo Viedni. Kamarát zvážnie a úplne nečakane sa spýta: „Hast du Angst?“- Či mám strach? „Z čoho?“, pýtam sa. „No proste strach!“

Strach? Nechávam v sebe rýchlo a intenzívne to zvláštne slovo prebehnúť. Nič vo mne nevyvoláva. „Strach nemám, vravím. Skôr by som povedal, že mám starosti, obavy. Napríklad z toho, že svojej starej, osamotenej osemdesiatročnej mamičke som zostal ako jediný syn, rehoľník, žijúci od nej tristo päťdesiat kilometrov, a že neviem, čo bude, až sa o seba nebude môcť postarať sama. Ja nič nemám, len počítač, gitaru, nejaké knihy, oblečenie a som vlastníkom pôdy v piatich kvetináčoch. No a Pána Boha, dodávam ešte. Čoho by som sa mal báť? Je fakt, že nemám rodinu, dom, byt ani žiadne úspory. „Ja sa najviac bojím toho, že stratím všetko, čo mám“, hovorí on, „čím viac máš, tým viac sa bojíš“. Ak je to tak, potom tomu snáď trochu rozumiem. „Nemožete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Mt 6, 24).

Je to akoby ste chceli ísť doľava a zároveň doprava. Môj kamarát určite neslúži mamone, je to proste veľkorysý a pracovitý človek. Ani ja nechcem veci robiť zadarmo, som rád, keď dostanem zaplatené, a peniaze mi väčšinou slúžia nato, aby som ich mohol rozdávať. Iste tým nechcem povedať, že sa nemáme o nič snažiť, ale skôr „na čo staviť“. Upozorniť na tento večný boj medzi hmotou a spiritualitou, medzi telom a dušou, ako to spieval Jaroslav Hutka. Som presvedčený, že tu zaznel hlavný problém našej civilizácie a všetkých jej konfliktov. Žijeme vo svete strachu. Strach má veľké oči. Zo strachu človek „stráca hlavu“. Pohltí človeka natoľko, že nevidí a nehľadá vznešenejšie veci. Pre skoro každého človeka je smrť posledný a najhorší priesmyk. Trasieme sa a bojíme slova na s. Ako tým všetkým prejsť? Človek je tvor zraniteľný. V živote sú však len dve veci, z ktorých by sme mali mať strach: Som zdravý? Som chorý? Keď si zdravý, nemáš sa čoho báť. Ak si chorý, obávaj sa len o dve veci: Vyzdraviem? Zomriem? Ak vyzdravieš, nemáš sa čoho báť. Ale ak zomrieš, obávaj sa iba o dve veci: Dostanem sa do neba? Dostanem sa do pekla? 

Preniknutí svetlom Ježišovej lásky

Pozíciu nielen kresťana, ale takmer každého človeka v súčasnej dobe, zameraného na zahmlievania, vystihuje August Strinberg slovami: Divadlo života je podivuhodná vec: režisér nechápe, čo chcel autor, herci nerozumejú, čo od nich chce režisér a diváci nevedia, čo sa deje na javisku. Ako sa vyznať v tejto manéži? Ako ňou prejsť? 

Čo k tomu Ježiš? Ježiš tiež zažil strach, ale neprišiel ho odstrániť. Povedal: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Od neho je ponuka asistencie Ducha Tešiteľa. On bol garantom všetkej činnosti apoštolov a v poapoštolských časoch všetkých, ktorí sa ním dali viesť a neprekážali mu v jeho pôsobnosti a činnosti. Nemôžeme ustrnúť od strachu, nemôžeme byť zahľadení do mrákav, ktoré nás zneisťujú, ale je potrebné sa nechať preniknúť svetlom Ježišovej lásky, Duchom Tešiteľom, preto nás Cirkev vyzýva: „Hore srdcia!“ Ak ich máme u Pána, ako odpovedáme na túto výzvu, on nás bude sprevádzať a prevedie nás aj cez mraky bolesti, utrpenia i smrti – isto k Otcovi. 

Eli Wiesel v jednej knihe napísal: Boh má svoje sídlo tam, kam mu dovolíme vstúpiť. Jeho najobľúbenejším sídlom nie je palác zo zlata alebo z mramoru, ale slabé, zraniteľné ľudské srdce; srdce, ktoré trpí bolesťami a narieka, alebo onemie. Srdce, ktoré miluje a je schopné to zároveň vykričať aj mlčať stráca nádej, ale aj dúfa; vie sa smiať i plakať, obávať sa Božej spravodlivosti aj Boha vzývať. To znamená poznávať, že Boh je zároveň prísny a milosrdný, blízky aj vzdialený, Otec i Sudca. Milovať ho a nemať bázeň pred ním, by znamenalo zredukovať ho na čosi všedné a obvyklé. Môžeme sa snažiť o vzájomné spojenie bázne a lásky, radosti i sĺz, kriku aj mlčania, a nesmieme mať bázeň pred Bohom, ale v Bohu.

Ako? Práve prostredníctvom Ducha Svätého. Veď skrze neho je Boh prítomný vo svete. Bez neho je Boh vzdialený, Kristus zostáva v minulosti, evanjelium je mŕtvou literou, Cirkev obyčajnou inštitúciou, autorita sa stane nástrojom na ovládanie ľudí, misie budú obyčajnou propagandou, liturgia spomienkovým rituálom a z kresťanstva nám zostane zotročujúca morálka.

Byť svetlom pre ľudí

Stmievalo sa. Jeden človek vzal maličkú sviečku a začal s ňou vystupovať po dlhom točitom schodisku.- Kam ideme? pýtala sa sviečka. - Hore na vežu, aby sme posvietili lodiam na cestu do prístavu. - Ani jediná loď v prístave predsa nemôže vidieť moje malé svetlo, namietala sviečka. - Aj keď tvoj plamienok nie je veľký, povedal človek, hor len ďalej tak jasno, ako dokážeš, a ostatné ponechaj na mňa. Za tohto hovoru došli až na vrchol schodiska, kde stál veľký lampáš. Za pomoci malej sviečky človek lampu zapálil a čoskoro veľké naleštené zrkadlá za ňou začali odrážať lúče z lampy a jej svetlo sa rozšírilo na míle ďaleko a široko po mori, svietilo na cestu lodiam i pútnikom.

Rovnako ako malá sviečka alebo samotná zápalka môžu zapáliť veľký oheň a ukázať cestu stovkám ľudí, tak aj malý plamienok tvojho duševného tepla a dobrého príkladu môže zásadne zmeniť život, pohľad na svet a osudy ľudí, dokonca aj keď ty sám si to ešte v plnej miere neuvedomuješ. Buď proste svetlom dňa pre ľudí okolo teba, ako ten malý maják, ktorý s radosťou privádzal lode do bezpečia prístavu.

Majáky nebehajú po celom ostrove a nehľadajú loď, ktorú by mohli zachrániť, jednoducho stoja a svietia. Netreba sa nám niekam hnať, buďme svetlom pre ľudí okolo seba. „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16). 

Ak sa necháme zapáliť ohňom Ducha Svätého, môžeme týmto ohňom poslúžiť aj druhým. Ako hovorí spisovateľ a kresťanský mysliteľ Gilbert Keith Chesterton: Kresťan sa nemusí zahľadieť do slnka, lebo by prišiel o zrak, ale môže všetko osvetlené jeho svetlom obdivovať - krásy a nádhery, ktoré ho volajú k oslave Boha. Veľká téma kazateľa Johna Pipera je Božia sláva, o ktorej hovorí, že zmyslom nášho života je osláviť Boha tým, že sa v ňom budeme večne radovať. Nech už v súčasnosti naša radosť vychádza z daru, z istoty večného života.