Sväté písmo uchováva Božie slovo

Slovo je typickým prvkom komunikácie. Hebrejský výraz pre „slovo“ (dabar) však obsahuje celý rad významov, ktoré neodkazujú len na slovo, reč alebo vyhlásenie, ale vzťahujú sa aj na vec, udalosť alebo dôvod. 
 

Dynamika Božej komunikácie
 

Podľa tohto chápania slova dogmatická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Dei verbum (DV) pripomína, že Božia komunikácia – alebo zjavenie – sa nemá chápať v prvom rade ako jednoduchá informácia o určitých pravdách, ale ako cesta Božieho vlastného sebaodhalenia, a to či už prostredníctvom slov alebo konania.

V exhortácii Verbum Domini emeritného pápeža Benedikta XVI. v podobnom duchu čítame: „Boh sa nám dáva poznať v dialógu, ktorý túži s nami viesť“ (VD 6). Boh túži vytvoriť si osobný vzťah s ľuďmi a robí tak prostredníctvom svojho slova.

Jeho slovo teda nemá za cieľ na prvom mieste informovať, ale usiluje sa uskutočňovať premenu v ľuďoch a cez ľudí. Sväté písmo svedčí o tejto Božej komunikácii a je súčasne „miestom“ stretnutia sa s Bohom, ktorý sa „v svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou“ (DV 2). 

Božia komunikácia s človekom však existovala už predtým, ako bolo napísané Písmo, a pokračuje dodnes. Takže možno povedať, že Sväté písmo ako súbor inšpirovaných kníh „obsahuje jedinečným spôsobom Božie slovo“, no súčasne „Božie slovo predchádza a presahuje Sväté písmo“ (VD 17). Pokúsme sa na to však pozrieť bližšie.

Jediné Slovo
 

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1). Známe vyjadrenie zo začiatku prológu Evanjelia podľa Jána nám odhaľuje, že Slovo (Logos) sa v svojom pôvodnom a vlastnom význame vzťahuje na „večné Slovo, totiž jednorodeného Syna, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, ktorý je s ním jednej podstaty“ (VD 7). Slovo v svojom prvotnom význame označuje druhú osobu Najsvätejšej Trojice - Syna.

V plnosti času (porov. Gal 4, 4) sa Slovo stalo telom (porov. Jn 1, 14), teda jedným z nás, človekom. „Stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2, 7). Vtelenie Božieho Syna a jeho prebývanie uprostred nás znamená, že neviditeľné večné Slovo Otca sa stáva viditeľným.

V osobe Ježiša tak naplno Slovo kontemplujeme. „Preto je Ježiš Kristus, narodený z Panny Márie, skutočne Slovom a zároveň je jednej podstaty s nami. Výrazom Slovo tu teda označujeme osobu Ježiša Krista, večného Otcovho Syna, ktorý sa stal človekom“ (VD 7).

Celý Ježišov pozemský príbeh k nám „hovorí“. Nie je ťažké si všimnúť, že evanjeliá, ktoré nám ho sprostredkúvajú, neuchovávajú len Ježišove výroky, ale i jeho skutky, to, čo konal a čím jednoducho bol.

Ide o komunikáciu, ktorá nachádza svoju plnosť v Ježišovej smrti – i keď tam Boh hovorí najmä svojím mlčaním (porov. VD 21) – a v jeho zmŕtvychvstaní, ktoré stoja v jadre ohlasovania prvotnej Cirkvi. Apoštol Pavol napríklad nespomína skoro žiaden citát Ježiša a vôbec nič z jeho pozemského života;

ako kľúčové slovo vníma slovo kríža a zmŕtvychvstania. Ak sa pritom odvoláva na slová Písma, tak len vo vzťahu k Ježišovi Kristovi. Možno teda právom tvrdiť, že „Boh všetkými slovami Svätého písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi 102).

Slovo – s veľkým S – sa vzťahuje na Božieho Syna, ktorý má tvár Ježiša Krista a podobu jeho životného príbehu zavŕšeného obetou života na kríži a ožiareného svetlom vzkriesenia.
 

Cez mnohé slová 
 

„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov“ (Hebr 1, 1). Začiatok Listu Hebrejom nás zas odkazuje na širokú paletu Božej komunikácie v dejinách spásy. Umožňujú nám ju sledovať jednotlivé knihy Svätého písma. 

Rozprávanie o stvorení učí, že všetko, čo jestvuje, vďačí za svoju existenciu Božiemu slovu. Výraz „Boh povedal“ je typickým refrénom prvej kapitoly Knihy Genezis a zakaždým nachádza odozvu v uskutočnení Bohom vysloveného slova.

Celý vesmír, každá bytosť a v najplnšej miere človek stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1, 27) uchováva Božie slovo, bez ktorého by jednoducho nebolo ničoho (porov. Jn 1, 3). Dokonca svätý Bonaventúra tvrdí doslova, že „každé stvorenie je Božím slovom, lebo hlása Boha“. Božie slovo v tomto zmysle „čítame“ v súzvuku stvoreného sveta, najmä v knihe prírody (liber naturae).

Následne sú to celé dejiny spásy, tak ako nám ich rad-radom predstavujú stránky Svätého písma, kde Boh hovorí - k patriarchom, neskôr k prorokom a iným charizmatickým postavám, ktoré ukazujú vyvolenému národu Božiu cestu.

Plnosťou týchto dejín je, ako sme už spomenuli, Kristus, „vtelené, ukrižované a vzkriesené Slovo“ (VD 12), o ktorom po jeho nanebovstúpení apoštoli a ďalšie generácie učeníkov vydávajú svedectvo (porov. Mk 16, 15 - 20). Božie slovo sa tak naďalej odovzdáva v živej Tradícii Cirkvi. Skrze ňu sa dostáva až k nám.

Na synode o Božom slove (2008) sa ujal obraz „o symfónii Slova, jediného Slova, ktoré sa vyjadruje rôznym spôsobom: viachlasným spevom“ (VD 7). Božie slovo – s malým s – má mnohoraké formy, ktoré však vytvárajú súzvuk, sú melódiou večného Slova. 


 

Sväté písmo
 

Z uvedeného možno vytušiť, akú úlohu v tom všetkom zohráva Sväté písmo. Ono uchováva jedinečným spôsobom Božie slovo, cezeň máme prístup k samotnému Slovu. Dalo by sa prirovnať k akejsi bráne či portálu, ktorý vovádza do skúsenosti so živým Slovom.

Cez slová Svätého písma poznávame rozmanitosť Božej komunikácie a máme možnosť kontemplovať samotné vtelené Slovo, Ježiša Krista, ako nám ho predstavujú evanjeliá i ostatné spisy, a to nielen Nového zákona. 

Vo Svätom písme sa „Božie slovo vyjadruje ľudskými slovami vďaka pôsobeniu Ducha Svätého“ (VD 15). On hovoril skrze prorokov a vedie Cirkev v jej poslaní ďalej odovzdávať a ohlasovať Božie slovo.

Z jeho inšpirácie vznikli jednotlivé spisy Svätého písma. Bez neho teda nie je možné im správne rozumieť. „Ako k nám Božie slovo prichádza v Kristovom tele, v eucharistickom tele a v tele Písma pôsobením Ducha Svätého, tak ho možno prijať a opravdivo pochopiť len milosťou toho istého Ducha“ (VD 16).

Svätý Hieronym bol presvedčený, že „nemožno dôjsť k poznaniu Písma bez pomoci Ducha Svätého, ktorý ho inšpiroval“.

Cirkev, keď nabáda živiť sa slovami Svätého písma, povzbudzuje tak robiť v modlitbe a v otvorenosti voči tomu Duchu, ktorý je prvotným autorom jeho slov. Bez jeho pomoci nie sme schopní správne chápať Sväté písmo ako Božie slovo (porov. Jn 16, 13). Bez Ducha Svätého stránky Knihy kníh zostávajú mŕtvou literou.
 

Spoločenstvo Cirkvi
 

Napokon nezanedbateľnú úlohu v dynamike Božej komunikácie k nám zohráva spoločenstvo Cirkvi. Boh k nám dnes hovorí prostredníctvom ľudských slov, ktoré uchovávajú knihy Svätého písma, a prostredníctvom živého spoločenstva Cirkvi.

Bez nej človek riskuje prekrútenie a prispôsobenie si posolstva Písma. Pravdepodobne tomu čelila už prvotná Cirkev, keď Druhý Petrov list pripomína: „Nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad“ (2 Pt 1, 20).

Nemožno si osobovať vládu nad Božím slovom. Ono je darom, ku ktorému máme prístup v Cirkvi, ktorú synodálni otcovia nazvali „domom Slova“ (VD 52). 

Samotná tvár Cirkvi „sa črtá ako skutočnosť definovaná prijatím Božieho slova“ (VD 50). Ona „je spoločenstvom, ktoré počúva Božie slovo a hlása ho“ (VD 51).

Ona „nežije zo seba samej“ – ako pripomenul pápež Benedikt XVI. – „ale z evanjelia a z evanjelia vždy a nanovo čerpá smer svojho putovania“ (Príhovor na medzinárodnom kongrese Sväté písmo v živote Cirkvi, 16. septembra 2005).

Ak by sme to zjednodušili, mohli by sme povedať, že bez Božieho slova Cirkev stráca svetlo a zmysel vlastnej existencie, ktorým je jeho ohlasovanie všetkým.
Predovšetkým liturgia Cirkvi sa stáva privilegovaným priestorom osobnej skúsenosti s Božím slovom, s prítomnosťou Boha medzi ľuďmi.

Ona privádza nielen k počúvaniu, ale i sláveniu a nabáda k transformácii skrze Písmo, totiž, aby sme naň dávali odpoveď vlastným životom.

Lebo v konečnom dôsledku vlastným cieľom Roka Božieho slova je upriamiť pozornosť na dôležitosť stretnutia so Slovom, s osobou Ježiša Krista, najmä prostredníctvom slov zachytených v ľudskom jazyku vo Svätom písme, ktoré sa naozaj stávajú Božím slovom pre nás, keď ich počúvame a čítame spolu s Cirkvou a v otvorenosti voči Duchu ich uvádzame do života.

Práve v skúsenosti s Božím slovom sa odohráva podstatný aspekt našej viery, ako čítame v exhortácii Verbum Domini – onedlho si pripomenieme desať rokov od jej publikácie (30. septembra 2010) – v slovách, ktoré pochádzajú od sv. Bernarda z Clairvaux: „Kresťanská viera nie je ,náboženstvom Knihy': kresťanstvo je ,náboženstvom Božieho slova', nie ,napísaného a nemého slova, ale vteleného a živého Slova'“ (VD 7). Knihy Svätého písma sú cestami k osobnému stretnutiu s Bohom.