Svätí Andrej Svorad a Beňadik nám majú i dnes čo povedať
Svätí Andrej Svorad a Beňadik žili na Skalke v tichu a samote, nie aby ušli pred svetom, ale aby sa naučili poznať a rozumieť sebe a ešte väčšmi Pánu Bohu. Ilustračná snímka: profimedia.sk
Keď sa po roku 1989 otvorili hranice nášho štátu a dostali sme možnosť cestovať, veľmi rýchlo sa rozvinul pútnický turizmus smerom do zahraničia. Tisíce veriacich s túžbou a radosťou smerovali do známych pútnických miest Európy či do Svätej zeme.
Mohli sme navštíviť nielen Svätého Otca v Ríme, ale aj miesta spojené s viac alebo menej známymi svätcami. Sme vďační Pánu Bohu, že to tak mohlo byť, lebo aj toto putovanie vplývalo na rast viery našich veriacich.
Mám však dojem, že sme pritom pozabudli na mnohé vzácne miesta u nás doma, v našej vlasti, spojené s kresťanstvom. Vďaka Bohu, dnes už týmto našim skvostom kresťanského, kultúrneho či historického dedičstva venujeme oveľa väčšiu pozornosť.
Popri Šaštíne, Levoči, Marianke, Gaboltove či Starých Horách patrí k nim aj starobylá Skalka pri Trenčíne, ktorú nielen naši, ale aj zahraniční pútnici objavujú v čoraz väčšom počte.
Slová blahoslaveného Maurusa
Skalka patrí medzi tie pútnické miesta, ktoré sú späté so životom svätcov. Takých miest u nás nie je veľa, lebo nemáme mnoho národných svätých. Skalka je spätá so životom sv. Andreja Svorada a Beňadika, benediktínskych mníchov, pustovníkov, ktorí patria k našim najstarším svätcom a ktorí tu niekoľko rokov žili.
Spoľahlivé správy o svätých pustovníkoch máme z legendy Život svätých pustovníkov Svorada, vyznávača, a Beňadika, mučeníka, ktorú napísal ich súčasník, päťkostolný biskup blahoslavený Maurus v rokoch 1064 až 1070.
Ako sám Maurus píše, osobne sa stretol so sv. Beňadikom, a tak správy, zachytené v tejto legende, môžeme považovať za spoľahlivé. Tento spis slúžil ako podklad na ich kanonizáciu. Maurusova legenda je najstaršou legendou Uhorského kráľovstva.
Ale nechajme už prehovoriť samotného bl. Maurusa: „V tom čase, keď sa pod vládou najkresťanskejšieho kráľa Štefana Božie meno a kresťanské náboženstvo v Panónii ešte len ťažko ujímali, začujúc o ňom povesť dobrého vládcu, k nemu ako k otcovi sa utiekali kňazi a mnísi z iných krajín, nie donútení vonkajšími príčinami, ale aby v združení sa naplnili novou radosťou zo svätého spoločenstva.
Medzi nimi jeden, ktorý pochádzal zo sedliackeho rodu ako ruža z tŕnia, menom Svorad, z vnuknutia Ducha Svätého prišiel do tejto vlasti z poľskej krajiny a od opáta Filipa, ktorého kláštor zvaný Zobor ležal na nitrianskom území na počesť svätého Hipolyta, mučeníka, prijmúc rúcho a meno Andrej, rozhodol sa viesť pustovnícky život.
Akou skrúšenosťou srdca a trýznením tela tu seba trápil, ako som to počul z rozprávania jeho učeníka blahoslaveného Beňadika, ktorý pri ňom žil, rozhodol som sa niekoľkými slovami rozpovedať.“
Ďalej bl. Maurus spomína: „Tieto veci dozvedel som sa od spomenutého učeníka jeho, Beňadika, ktorý po smrti otca Andreja rozhodol sa tiež bývať na tom istom mieste. Keď podľa príkladu svojho učiteľa tri roky žil v tejto prísnosti, napadli ho zbojníci a v nádeji, že má veľa peňazí, priviedli ho na breh Váhu, zaškrtili a hodili do vody.
Kým jeho telo dlho hľadali a nenachádzali, po celý rok vídali orla sedávať na brehu Váhu ako nejakého pozorovateľa. Ním upozornení na telo, dali sa jednému človeku ponoriť do vody, a tak našli ho neporušené, ako by bol práve umrel.“ Miestom týchto udalostí sa myslí Skalka.
Už v stredoveku prichádzali pútnici
Legenda o sv. Svoradovi a sv. Beňadikovi nie je dlhá, stojí za to si ju prečítať. V 14. – 15. storočí sa stala známou v celej Európe. Opisy legendy sa zachovali vo významných historických knižniciach Európy. Nielen legenda sa stala známou. Známou sa stala aj samotná Skalka.
Ľudia aj po smrti pustovníkov prichádzali na Skalku ako pútnici. Nitriansky biskup Jakub v roku 1224 založil na mieste ich pustovne – jaskyne benediktínsky kláštor – opátstvo. Odkaz a úctu k našim svätcom tak rozvíjali najskôr benediktínski mnísi a neskôr jezuitskí rehoľníci až do konca 18. storočia, keď Skalka začala upadať.
Vráťme sa ale k samotným svätcom. Aj keď žili v dávnej minulosti, aj keď žili špecifickým štýlom života, stále nám majú čo povedať. Ich odkaz je aktuálny aj v dnešnej dobe.
Oni nám pripomínajú, aké je dôležité hľadať rovnováhu medzi prácou a modlitbou, ako potrebujeme aj priestor ticha a samoty, aby sme vyvažovali množstvo impulzov, ktoré k nám v priebehu dňa prichádzajú zo všetkých strán, aby sme hľadali priestor a čas na to, žeby sme zosúladili svoj život s Božím poriadkom, aby náš život nebol jedným veľkým chaosom, ale aby mal svoje pravidlá.
Jednotlivé odkazy ich posolstva by sme mohli pomenovať pojmami práca, modlitba, ticho, samota.
Podceňovanie modlitby
Pápež František veľmi často poukazuje na hodnotu práce, a to nielen pre život jednotlivca, ale aj v jeho starostlivosti o svet: „Už od historickej encykliky Rerum novarum pápeža Leva XIII. sociálna náuka Cirkvi postavila prácu do centra otázok týkajúcich sa spoločnosti.
Veď práca je v srdci samotného povolania zvereného človeku Bohom, aby pokračoval v jeho stvoriteľskej činnosti a panoval prostredníctvom svojej slobodnej iniciatívy a svojho úsudku nad ďalšími stvoreniami, čo v praxi neznamená ich despotické zotročovanie, ale zachovávanie harmónie a úcty.“
Každý má mať teda právo na prácu, lebo to patrí k jeho ľudskej dôstojnosti. V súčasnosti sme často svedkami toho, ako sa práca stáva priam zotročujúcim nástrojom na získavanie modly peňazí: „Boh chcel, aby stredobodom sveta nebola modla, ale človek, muž a žena, ktorí budú svet udržiavať svojou prácou.
No teraz, v tomto systéme bez etiky, stojí v centre modla a svet sa stal uctievačom tohto ,bôžika peňazí‘. Stredobodom musí byť muž a žena, ako to chce Boh, a nie peniaze!“
Keď sú v centre peniaze, tak potom rodičia pracujú od nevidím do nevidím, nemajú dostatok času na svoju rodinu, dostatok síl na výchovu svojich detí, tie potom vychováva televízia a internet a celé je to zlé. Práca je dôležitá, ale nie najdôležitejšia. Práca má stáť v službe rodiny, tá je najdôležitejšia.
Na druhej strane pozorujeme v našich rodinách podceňovanie modlitby, vytrácanie sa modlitby zo života mladých kresťanských rodín. Svoju kňazskú službu som začal pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Vtedy bolo raritou, ak sa nejaké dieťa v škole na náboženstve nevedelo prežehnať alebo pomodliť.
Dnes je raritou, ak sa nejaké dieťa vie prežehnať či pomodliť. Lebo rodičia sa doma s deťmi nemodlia. Nerozumiem tomu, lebo ako a čím potom rodičia odovzdávajú vieru svojim deťom, ako sa zaviazali pri sviatosti krstu, ak sa s nimi nemodlia?
A tak nám svätí pustovníci ukazujú aj na modlitbu ako na neoddeliteľnú súčasť života kresťana. Ak sa nebudeme modliť, ako si chceme zachovať vieru? Modli sa a pracuj! Alebo pracuj a modli sa!
Potrebné ticho
Svätí Andrej Svorad a Beňadik žili na Skalke v tichu a samote, nie aby ušli pred svetom, ale aby sa naučili poznať a rozumieť sebe a ešte väčšmi Pánu Bohu. Neviem, ako sa teraz z neba pozerajú na nás uponáhľaných, vystresovaných ľudí, v rukách stále držiacich mobily.
Stali sme sa otrokmi času a prostredníctvom mobilných zariadení a sociálnych sietí aj otrokmi druhých. Už sa dávame zotročovať nielen prácou, ale aj týmito prostriedkami. Prečo by sme museli vstávať od spoločného obeda, aby sme zodvihli vyzváňajúci telefón?
Prečo dokonca musíme vyjsť z kostola z bohoslužby, keď nám niekto volá? V prvom prípade opúšťame našich milovaných pre neznámych, v druhom prípade opúšťame Boha pre človeka! Zachovajme si osobnú slobodu, dôstojnosť a úctu.
Ak ich necháme čakať, kým sa skončí rodinný obed, svätá omša či iné, nestane sa žiadna tragédia, svet sa nezrúti, len my si vyberieme v tej chvíli ten lepší podiel. A to som ešte nespomenul stále vyhrávajúce rádio, televízor, slúchadlá na ušiach... Stále len slová, hurhaj, impulzy, vnemy...
A my máme množstvo informácií a naše vnútro je vyprahnuté, lebo nemáme chvíľu ticha a samoty, v ktorej by sme sa mohli stretnúť s Bohom či so sebou samým. Okrem toho nám svätí pustovníci pripomínajú, že v Cirkvi existuje aj život zasvätený Bohu, veď oni sami boli Bohu zasvätení.
Zasvätenie sa Bohu je jedno zo životných povolaní. Zasvätení zviditeľňujú dnešnému svetu priblíženie sa Božieho kráľovstva. Oni sa môžu s nerozdeleným srdcom darovať nielen Bohu, ale aj službe Cirkvi a svetu.
Načerpať duchovnej radosti
Uvedomme si aj to, že títo svätci žili z viery v Boha, z viery v zmŕtvychvstalého Krista. Možno nás predstava pustovníka odlúčeného od všetkých radostí sveta, ako ich my poznáme, vedie k obrazu vážneho, smutného človeka. To ale vôbec nemusí byť tak. Myslím si, že to boli ľudia plní radosti.
Svätý Ján Pavol II. kedysi povedal, že sme veľkonočný ľud a aleluja je naša pieseň. Z toho vyplýva, že veľkonočné „aleluja“ nám kresťanom nikdy nesmie chýbať. Uvedomme si, že evanjelium, ktoré hlásame a žijeme, je radostná zvesť! Preto radosť je podstatnou vlastnosťou kresťana.
Evanjelium sa nedá šíriť so zachmúrenou tvárou. A keď to robíme so zachmúrenou tvárou, tak neohlasujeme evanjelium, ale niečo iné. Áno, v Ježišovom živote boli aj vážne a smutné chvíle, ale tie nemôžu prevážiť to celkové posolstvo evanjelia, ktoré je radostné, veď ono hovorí o tom, že nás všetkých Boh miluje.
To nie je na plač, to je na radosť. Žil som sedem rokov na Skalke v spoločnosti našich svätých pustovníkov. Okrem toho, že som spravoval toto pútnické miesto, snažil som sa niečo od nich naučiť. Netvrdím, že som si všetko dokonale osvojil, ale utvrdil som sa v tom, že to, čo žili oni pred desiatimi storočiami, je osožné aj pre život moderného kresťana 21. storočia.
Ráno v deň svojej biskupskej vysviacky som si vyšiel na kláštor pomodliť sa, nadýchať sa atmosféry ich svätosti a tajomnej prítomnosti a poprosiť o ich mocné orodovanie do mojej biskupskej služby. Verím, že budú stáť pri mne. Svätí Andrej Svorad a Beňadik, orodujte za nás.