Svätý Jozef bol muž na pravom mieste

V čom sú postojové hodnoty svätého Jozefa pre dnešných mužov a otcov unikátne? To je východisková otázka pre pochopenie životného príbehu muža na pravom mieste.

Mužský princíp: samota a mlčanie  

Pamätám si z minulosti, ako som v svojom telefóne s množstvom telefónnych čísiel na sviatok svätého Jozefa našiel 48 nositeľov tohto mena. Vybral som si siedmich a 19. marca som im napísal meninovú esemesku približne tohto znenia: „Uveriť Bohu a jeho slovu ako svätý Jozef. Keď vedel, že je v Božích rukách, nemal strach. Boh jeho vieru a dôveru mohol použiť, aby chránil zverené poklady: Máriu s Dieťaťom pri úteku do Egypta. A nielen tam. V celej Biblii nenájdeme Jozefovo jediné slovo, iba jeho skutky, činy. Zo srdca Ti prajem takéto napojenie, rozhodnutie, ochranu.“ Jedna z odpovedí ma dostala. Bývalý študent stručne zareagoval: „Ďakujem, nemám slov.“

O svätom Jozefovi Sväté písmo veľa nehovorí. S istotou vieme, že bol remeselník, tesár, pracujúci v Nazarete, manžel Márie, Ježišovej matky. Jeho mužský a charakterný prístup k veciam i životu je však veľmi prenikavý. Jozef mal vieru v Boha. Hlbokú vieru, ktorá mu umožnila nebrať sen len ako sen. Naplno dôveroval. Od tej chvíle už nemal žiadnu pochybnosť. Uveril Slovu raz a navždy. Urobil rozhodnutie. To nám mužom občas chýba. Modlitba za posilnenie hlbokej viery zároveň formuje našu maskulinitu. Splnením príkazu svätý Jozef zároveň navonok potvrdil a uznal Božiu autoritu.

Vystihuje ho veľkosť lásky. Napriek tomu, že mohol Máriu pokladať za cudzoložnicu, rozhodol sa radšej ju potajomky prepustiť, aby sa vyhla potupe. Objavuje sa tu mužská čnosť chrániť česť a dobré meno ženy a nemyslieť pritom na seba. Väčšiu obavu ako o seba mal Jozef o Máriu. Myslel na ňu. Hľadal spôsob, ako jej čo najmenej ublížiť, ako sa za ňu postaviť a pomôcť jej. Neriešil, čo sa bude hovoriť o ňom. Mária nehovorila s Jozefom o tom, čo sa jej stalo. Radšej navštívila príbuznú, aby sa mohli zdieľať ako ženy, do života ktorých mimoradnym spôsobom vstúpil Boh. Jozef mlčal. Mlčali obaja. Nebol ešte čas pochopiť Božie veci v dejinách. Toto ticho, rozpačité mlčanie a obety s ním spojené pripravili cestu Mesiášovi.
 

Boh je silnejší ako ty

Jozef naplno rozvinul mužský princíp – život v samote. Dokázal uvažovať a premýšľať nad tým, čo urobí, bez toho, aby to niekto vedel. Mal hlboký vzťah s Bohom. A pred rozhodnutím premýšľal aj o Božích veciach. Nekonal impulzívne, ale snažil sa nájsť najvhodnejšie riešenie. Boli situácie a momenty, keď celý príbeh dejín spásy závisel práve od toho, ako sa zachová.

Biskup Pavel Konzbul pri pohľade na mužskú vieru cez postavu tohto svätca okrem Jozefovho vzťahu k Bohu označuje ďalšie väzby: Pre muža je vždy dôležité vnímať Božiu veľkosť oveľa viac ako jeho blízkosť. Boh môže byť pre nás mužov niekedy v istom zmysle súper, s ktorým zápasíme. Podobne prebiehal zápas v Jozefovej mysli, keď sa rozhodoval, čo v ťažkej, na prvý pohľad patovej situácii urobí.

Duchovný život tiež môže mať formu zápasu a možno v ňom aj prehrať. Čím viac sa u mužov vytráca rozmer skutočného boja, tým významnejší sa pre nich môže stať boj vo forme intrigánstva, ktoré je od evanjelia veľmi vzdialené. Ak človek urobí niečo hodnotné, viac si váži svoje vynaložené úsilie. Základným akcentom silnej vôle je nevzdávať sa, prekonať únavu, bolesť, pot, nepohodlie a stále ísť vpred. Nevzdávať sa, keď dochádzajú možnosti. Nevešať hlavu, ak človek niečo rieši, vyčerpá všetky alternatívy a prestáva sa mu dariť.

Byť stále otvorený pre nové príležitosti, hľadať a vymýšľať do poslednej chvíle cesty, ktorými sa problém dá vyriešiť. Pamätať napriek hustej hmle alebo tme, že všetko je v Božích rukách a v lepších to už nemôže byť. Dôležitou charakteristikou mužskej viery je rytierstvo. Rytier je muž, ktorý sa nezrieka boja, ale bojuje podľa jasných pravidiel, bojuje čestne a je ochotný stáť na strane slabšieho. Presne to je jadro Jozefovho rozhodnutia - zostať stáť na strane slabšieho. Rozhodol sa, že Máriu s Dieťaťom neopustí. Vďaka tomu sa pre neho stala Mária nielen Ježišovou matkou, ale tiež Madonou, „Mia donna“ znamená moja pani, žena, pre ktorú stojí za to zápasiť. 
 

Patrón otcov i adoptívnych rodičov

Každý otec pri narodení svojho dieťaťa je v istom zmysle konfrontovaný prijatím ho za svoje. A nie každý takéto bezvýhradné prijatie aj urobí alebo neskôr dodrží. Ísť novou cestou, novým spoločenským statusom. V súvislosti so zraneným otcovstvom alebo s ťažkým detstvom by som rád spomenul aspekt náhradnej mužskej roly. Znamená to, že ak som nemal otca, v jeho úlohe by ho mal zastúpiť nejaký druhý muž. Nenahraditeľnosť náhradnej mužskej roly spočíva v tom, že do istej miery môže materiálnu rovinu prevziať matka, ale symbolickú nie.

Pre tých, ktorí nemali dobrého otca, môžu byť iní muži istým ťahom dopredu. Náhradná rola otca sa v niektorých prípadoch javí ako nevyhnutná. Môže reálne naplniť aj chýbajúcu iniciáciu a uvedenie do dospelého života. Sprevádza syna v iniciačných modeloch a momentoch, aby sa stal dospelým mužom. Vo všeobecnosti to platí o rodičovstve, otcovstve, materstve a vzťahuje sa aj na otcovstvo duchovné. Ten, kto privádza druhého k aktu života, napríklad k dobrému konaniu, k poznaniu, vôli,  láske, si zaslúži byť nazývaný otcom. Každá starostlivosť  o druhého je obohacujúcim darom aj pre toho, kto otca nahrádza. Krstný alebo birmovný otec, kaplán, saleziánsky asistent alebo tréner, dobrý katechéta, učiteľ či vychovávateľ môže byť dobrý pre tých, ktorí nemali dobré otcovstvo. Ťahom dopredu.

Druhýkrát do školy 

Svoju vlastnú mužskosť získavame tým, že ju ako učiaci a vychovávajúci sprostredkovávame mužom a ženám, ktorí blízkosť slušného muža nezažili a ani nevedia, čo vlastne znamená. Veľkú hodnotu to má aj pre tých, ktorí nezažili blízkosť rodiča. Ak rodina, v ktorej som žil, mi nič nehovorí, cítim sa vzdialený, osamelý a bojím sa prijať zodpovednosť.

Ďalšia vec je, že hoci detstvo bolo nejasné, príbeh bolestivý, práve to posvätné sa dá napriek bolesti a smútku znovu prežiť. Všetko, čo som si neuvedomil, môžem nanovo prežiť s manželkou. Vysvetlenia mnohých vecí zo svojho detstva môžem prežiť z nového uhla pohľadu so svojimi deťmi. V inej optike budem vnímať moje školské časy, keď začne do školy chodiť moje dieťa. A ak sa napríklad vtedy otec o mňa vôbec nezaujímal, ja sa o svoje dieťa v tejto situácii zaujímať budem.

Znamená to nebáť sa urobiť tento krok a prijať zodpovednosť. Vo Svätom písme vidíme množstvo skokov do neznáma a neistôt, nevynímajúc svätého Jozefa. Nebáť sa písať dejiny Starého a Nového zákona v svojom živote, neustále sa nezdráhať. Je našou povinnosťou hovoriť o Božej vernosti. Otec bude synom rozprávať o Božej vernosti (porov. Dt 6, 3 - 7). Je naša povinnosť komunikovať svojim potomkom Božiu lásku. Každá obeta prináša nový život. Hovoriť nielen verbálne, ale aj prirodzeným záujmom. Byť otcom - gavalierom, od ktorého dievča od útleho detstva cíti prijatie a úctu. Syn si vďaka nemu začína veriť a vie si dobre predstaviť milujúceho Boha. Formovať a informovať deti, že Boh má ľudstvo rád. A aj v ich živote sa stáva Bohom, ktorý plní prisľúbenia. 
 

Autenticita

Férové chlapské priateľstvá sú autentické. Ak sa muži – autority – dokážu k mladším a slabším priblížiť „zboku“, pretože dnes sa v dôsledku krízy autority už ani iným spôsobom nedá, môžu dosiahnuť veľmi veľa. Nesmú sa vo vzťahu na nič hrať, báť sa byť férovými a jedinečnými. Znamená to neuhnúť a slúžiť pravde, aby sme mohli v druhých stretnúť Krista. Tieto kritériá sú základom pre priateľstvá na celý život.

V zmysle vlastností stredovekého rytiera a jeho formácie môžeme povedať, že v svojom vnútri rytierom túži byť každý muž. Len sa to niekedy bojí urobiť, lebo nepozná cestu. Dobrý vodca mu tú cestu ukáže. Pravdivé a férové konanie zvyšuje jeho sebahodnotu. Z oblasti sebaovládania spomeňme ešte citovú zrelosť vo vzťahu k druhým. Ide o sebaovládanie vo vyhrotených situáciách a emóciách. Ovládať sa. Neurážať nikoho. Vedieť prijať porážku, priznať si chybu, no nepoddávať sa. Stále mať hlavu hore, byť optimista, nechať si poradiť, počúvať i vedieť rozprávať.

Ak má byť proces vedenia a odovzdávania kvalitný, mal by byť i autentický. Atribútom, ktorý preukázateľne vedie, vychováva a formuje, je autenticita. Byť sám sebou, snaha a ochota vedieť sa vnútorne oddať a počúvať druhého, i keď to človeka až natoľko nezaujíma. Nielen naoko, v pretvárke, ale vnútorne disponovaný vzbudiť si úmysel druhého človeka skutočne počúvať, venovať sa mu. Nereagovať, ale sám konať. Nebyť bábkou, nástrojom druhých. Byť pritom otvorený na podnety druhých, pripustiť si, že nie som neomylný, že som nedokonalý, s chybami.

Netrápiť sa, keď človek urobí chybu, ale uvedomiť si ju, poučiť sa z nej, a tým rásť. Stres je veľakrát iba v nás a v tom, čo si sami vsugerujeme, niekedy vyplýva z nášho detstva a našej výchovy. Kľúčovým je úsilie žiť naplno a nebáť sa využiť možnosti, ktoré sa naskytujú. Nebáť sa dvihnúť ruku a dať o sebe vedieť. Ak človek cíti, že niečo, nejaký problém, nezhody alebo chyby nie sú riešené alebo doriešené, nebáť sa to otvoriť. Vedieť otvoriť problém.

Predstavme si vodu v rieke. Je kalná, keď je naspodu bahno. Keď tam nie je, nezakalí sa. Zakalenie je dôkazom, že to treba rozmiešať znovu, aby sa to prečistilo. Pokiaľ človek cíti, že by mohol pomôcť prečistiť vodu, treba ísť v pokore a v pravde pod vedením vyššej moci. Otvoriť nepríjemnú vec, aj keď je mu to ťažké. Nech nás v tom príhovor, sila príkladu a mužská svätosť svätého Jozefa povzbudzuje a nech nám pomáha.