Svätý Mikuláš ponúkol výzvu – chcieť sa podeliť

V médiách či v našich rozhovoroch si môžeme okrem iných vyjadrení vypočuť aj konštatovania typu: Ježiš Kristus žil veľmi dávno a patrí do minulosti; evanjelium, kresťanstvo i Cirkev pochádzajú zo starých čias a sú už zastarané, prekonané, nemoderné a tak ďalej.

Ako odpovedať na tieto názory? Nuž, napríklad i pšenica pochádza z „hlbín minulosti“, a predsa nie je zastaraná, aj v súčasnosti je naším každodenným pokrmom. Ježiš Kristus, evanjelium, kresťanstvo i Cirkev sú aj pre dnešok, veď sú neustále živé a aktuálne.

Ako v minulosti, tak i v našich časoch dokážu privádzať k Bohu cez dar „každodenne prežívanej viery“, ktorá má v sebe potenciu stať sa najvzácnejšou hodnotou aj pre moderného človeka 21. storočia.

Túto skutočnosť hlboko precítil a jadrne vyjadril kardinál Ján Chryzostom Korec v knihe Experiment bez viery, keď napísal: „Viera v Boha a v duchovné hodnoty nás robí bytosťami hlbokej ľudskosti, ktoré dokážu pohotovo a nezištne pomáhať druhým.

Ak má človek vieru v Boha, má všetko. Ak človek stratil vieru v Boha, stratil všetko.“ Krásu a hodnotu každodenne prežívanej viery, prejavujúcej sa v skutkoch, je možné vidieť v živote mnohých svätých mužov a žien minulosti aj súčasnosti.

Prežívame Advent a čoskoro budeme liturgicky sláviť spomienku svätého Mikuláša. U neho takpovediac nemôžeme nevidieť živú, činnú vieru, ktorá učí umeniu ľudskej zrelosti, a to chcieť sa podeliť.

Príchod na svet

Tento známy svätec sa narodil okolo roku 270 v Patare (Malá Ázia, dnešné Turecko). Rodičia Theophanes a Nonna priviedli na svet jediné dieťa a zasvätili ho Bohu.

Obaja boli veľmi bohatí nielen v materiálnom zmysle slova, ale aj – a predovšetkým – v tom duchovnom a svojho potomka vychovávali tak, aby sa usiloval milovať Ježiša Krista a nebál sa byť čo najlepší k ľuďom.

Mikuláš si uvedomoval, že všetko, čo má, je Boží dar, a túžil sa o to deliť s ostatnými. Keď mal dvanásť rokov, nastala v kraji, kde žil so svojimi rodičmi, náhla a veľmi nákazlivá epidémia.

Všade okolo neho bolo možné „nahmatať“ utrpenie, beznádej, smrť, zúfalstvo. V snahe pomôcť chorým sa otec i matka nakazili a zomreli. Napriek mnohým nebezpečenstvám ich syn neochorel a zdedil bohatstvo i postavenie svojich rodičov.

„Poď za mnou!“

Hoci ním táto náhla strata jeho najbližších a najmilovanejších hlboko otriasla, usiloval sa napredovať vo svojej osobnej viere v Boha a s pomocou svojho strýka, ktorý bol biskupom, usilovne študoval a skúmal učenie Ježiša Krista.

Pri čítaní evanjelií narazil na príbeh iného bohatého mladíka. Ten sa pýtal Ježiša, čo má robiť, aby dosiahol večný život. On mu odpovedal, že je potrebné milovať Boha a zachovávať prikázania. „Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?“ (Mt 19, 20), znela jeho ďalšia otázka.

„Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma“ (Mt 19, 21). Bohatý mladík z biblického príbehu odišiel smutný, pretože jeho srdce priľnulo k majetku a nedokázalo sa od neho vnútorne oslobodiť.

Avšak „náš náhle osirelý“ Mikuláš so svojím zdedeným bohatstvom „nemohol necítiť“, že Ježiš hovorí priamo k nemu – a tak podľa jeho odporúčania svoj majetok predal. Mikuláš bol veľmi bystrý a dedičstvo určite nerozdával bez rozmýšľania.

Úprimne sa modlil a premýšľal, ako Kristovo učenie o láske k blížnemu čo najlepšie aplikovať do praxe. Túžil, aby jeho dary mali čo najhlbší úžitok pre život obdarovaných.

Na inom mieste v Evanjeliu podľa Matúša čítal: „Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 2 – 4).

„Náš darca“ navštívil mnohé mestá a dediny. Kamkoľvek prišiel, napodobňoval svojho Učiteľa. Jedného dňa stretol veľmi dobrého chudobného muža, ktorý mal tri dospelé dcéry.

Hoci tento otec nemal na rozdávanie, z posledného, čo našiel v komore, pozval hosťa na večeru. Jeho najstaršia dcéra bola zaľúbená do mladého muža, ale on si ju nemohol vziať, pretože jeho otec mu nedovolil vziať si ženu bez vena.

Ráno táto dcéra objavila v izbe mešec zlata, ktorý niekto vhodil cez okno – a to stačilo na veno. To sa zopakovalo ešte dvakrát.

Česť všetkých troch dcér bola zachránená. Napokon šťastný otec oslovil Mikuláša: „Ak by som nestretol teba, tvoju dobrotu, ktorá pramení z Pána Ježiša Krista, môj pozemský život by bol ukončený v hanbe a ruinách.

Ty vieš, ako často som plakal a prežil nespočetné množstvo bezsenných nocí pri pomyslení na to, že bez vena by boli moje dcéry odsúdené na prostitúciu.“

Kňazské poslanie

Mladý Mikuláš prijal kňazské svätenie a pokračoval v cestovaní a konaní dobrých skutkov. Vydal sa do Svätej zeme kráčať v Ježišových šľapajach. Nastúpil na loď a čoskoro sa spriatelil so všetkými námorníkmi.

Jedného dňa sa náhle prihnala taká silná búrka, že ostrieľaní moreplavci boli presvedčení o nevyhnutnej záhube.

Dobrý kňaz sa začal modliť a z jeho tváre vyžaroval hlboký pokoj i dôvera, čo spôsobilo, že sa námorníci zhromaždili okolo neho s prosbami, aby sa za nich prihováral u Boha, ktorý dáva nádej i vtedy, keď sa všetko ľudské úsilie ukazuje ako idúce „proti akejkoľvek nádeji“.

Zrazu búrka prestala a more ostalo úplne pokojné a priezračné. Po tejto skúsenosti námorníci zatúžili nasledovať „Mikulášovho Ježiša“ a kamkoľvek sa plavili, nemohli nehovoriť o Ježišovi Kristovi, ktorý dokáže upokojiť i „najneskrotnejšie more, aké kedy videli“.

Biskupská služba

Svätý Mikuláš sa usiloval hľadať Krista vo všetkých ľuďoch a milovať každého blížneho. Zakúsil mnohé požehnania i prenasledovania. Začiatkom 4. storočia bol ustanovený za biskupa v meste Myra na pobreží Stredozemného mora, v oblasti, kde svätý Pavol pred niekoľkými storočiami prvýkrát hlásal evanjelium.

Toto mesto bolo rušným námorným prístavom v maloázijskej provincii Lycia (dnešné Demre v Turecku). Bol človekom viery, prameniacej z modlitby a prejavujúcej sa v skutkoch, takže ľudia ihneď spoznali, že niet rozdielu medzi tým, čo hovorí a čo žije.

Za vlády rímskeho cisára Diokleciána, ktorý nemilosrdne prenasledoval kresťanov, aj biskup Mikuláš trpel za svoju vieru, bol vyhnaný, mučený a uväznený. Väznice boli také preplnené kresťanmi, že už v nich takmer nebolo miesta pre vrahov, zlodejov či lupičov.

Po nastúpení cisára Konštantína a vďaka jeho Milánskemu ediktu (313) boli postupne kresťanskí väzni – vrátane Mikuláša – prepustení na slobodu. Pokračoval vo svojej práci a neúnavne bojoval proti bludu vtedajšej doby – arianizmu, popierajúcemu Kristovo božstvo. Zúčastnil sa i na Nicejskom koncile v roku 325.

Narodenie pre nebo

Zomrel v požehnanom veku 6. decembra 343 a životopisy jednomyseľne tvrdia, že bol pochovaný v katedrálnom chráme biskupského sídla v Myre.

Po obsadení tejto oblasti moslimami (1087) boli v tom istom roku jeho telesné ostatky prevezené do talianskeho prístavného mesta Bari, kde žilo veľa gréckych prisťahovalcov. Tam bol postavený aj nový kostol zasvätený tomuto vzácnemu svätcovi.

Význam mena

Samotné meno Mikuláš – Νικόλαος (Nikólaos) pochádza z dvoch gréckych slov – Νικό (víťazstvo) a λαος (ľudia).

Mohli by sme teda povedať, že význam mena Mikuláš predstavuje toho, kto víťazí s ľuďmi – avšak nie teoretickými či polemickými prostriedkami, ale svojím konkrétnym životným príkladom povzbudzujúcim iných napodobňovať jeho umenie „chcieť sa podeliť“.

Kresťan – Kristov svedok

Od okamihu Kristovho narodenia na svet Boh nie je „nekonečno bez tváre“, nie je „niečo“, ale je „Niekto“. Boh má ľudskú tvár a srdce – a dal sa nám poznať v Ježišovi Kristovi. Od udalosti v Betleheme sa ľudské dejiny stali dejinami viery a dejinami života viery.

Základom kresťanskej viery je láska, pretože „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Keď sa pozeráme na život sv. Mikuláša, vidíme, že pre neho veriť v Boha znamenalo povedať Bohu „áno“, znamenalo žiť s ním a formovať svoj život podľa Ježiša z Nazareta.

Kresťanstvo žije zo zjavených právd ako zo živých koreňov, a preto je vždy mladé; nie je to len tradícia, nie je to len minulosť. Boží vstup do dejín v Ježišovi Kristovi začal novú prítomnosť a budúcnosť človeka i ľudstva a v tomto zmysle je kresťanstvo náboženstvom prítomnosti a budúcnosti v láske.

Život viery bol cestou, na ktorej Boh viedol svoj ľud odnepamäti, robil to i v dobe svätého Mikuláša a robí to aj dnes.

Môžeme povedať, že ako v minulosti, tak aj dnes ľudstvo potrebuje „svätých Mikulášov“, ktorých srdce a intelekt sú prežiarené Božím svetlom, aby svojich poslucháčov motivovali nezištne sa otvárať potrebám iných.

Cez vieru privádzať k Bohu

Svätý Mikuláš – ako všetci svätí – privádza k Bohu. Len prostredníctvom ľudí, ktorých sa dotkol Boh, sa on môže vrátiť medzi ľudí. Dejiny Cirkvi nás učia, že Boh sa neustále vracia k ľuďom prostredníctvom svojich svedkov, ktorí sú s ním spojení vo viere a láske.

Viera vo vzkrieseného Ježiša Krista nám ukazuje víťazstvo Božej lásky a je základom kresťanskej nádeje; nádeje, ktorá sa otvára životu.

A táto viera v Ježiša Krista, ktorá sa v priebehu storočí dotkla toľkých generácií (vrátane generácie svätého Mikuláša a v osobitnej miere jeho samotného) – a iste i tých súčasných –, má v sebe potenciál byť tým najvzácnejším darom nielen pre nás, ale aj pre budúce generácie.