Sviatosť zmierenia oslobodzuje

Spoveď zanechá stopy i na samotnom vysluhovateľovi tejto sviatosti. Spovedník má možnosť sledovať akoby tri rozdielne úrovne stretnutí. Predovšetkým stretnutie s Bohom, na druhom mieste stretnutie s človekom, spovedníkom a nakoniec stretnutie s nepriateľom našej duše. 

Stretnutie s Bohom

Prvou a podstatnou zložkou sviatosti zmierenia je stretnutie, priateľstvo s Bohom. Katechizmus Katolíckej cirkvi o sviatosti zmierenia hovorí: „Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve.“

Návrat Božej milosti a obnovenie priateľstva s Bohom je niečo, čo oslovovalo duchovných autorov. Pokánie či obetu ale predovšetkým očisťovanie vnímali ako prostriedok tohto návratu. Ján Klimak používa obraz namáhavého výstupu na vrch, kde prvou zastávkou je očisťovanie prostredníctvom pokánia, druhou je poznanie a až treťou je stretnutie s Bohom v obnovenom priateľstve.

Svätý Tomáš Akvinský je presvedčený o tom, že priateľstvo s Bohom predpokladá neustále očisťovanie, pretože každodenný kontakt s hriešnym  svetom nás prirodzene od Boha vzďaľuje. V spiritualite kresťanského Východu sa udomácnili výrazy, ako sú zbožštenie a zduchovnenie človeka. Svätý Irenej (130 - 202), biskup a mučeník, o tom hovorí: „Duša i telo, prijímajúc Ducha Božieho sa mení a robí človeka duchovným“. A dodáva: „Ak sa Boží Duch zjednotí s človekom, to, čo je silnejšie, zvíťazí nad tým, čo je slabšie“.

A tak telo človeka prenikne sila Ducha Svätého a takýto človek už nie je viac telesný, ale duchovný. Na kresťanskom Východe sa práve tento proces nazýva zduchovnenie. Faktom zostáva, že i na tvári človeka sa po niekoľkých rokoch života odráža toto zduchovnenie. Ľudia na prvý pohľad spozorujú, či majú pred sebou človeka, ktorý žije v priateľstve s Bohom, alebo človeka, ktorý sa od neho vzdialil.  

Stretnutie s človekom

Druhou zložkou sviatosti zmierenia je stretnutie s duchovne skúsenou osobou. Pri sviatosti zmierenia ide často i o duchovné sprevádzanie, ktoré kladie isté nároky na sprevádzajúcu osobu. Podľa Thomasa Mertona (1915 - 1968), by ju mali charakterizovať predovšetkým dve vlastnosti a to: otcovstvo a priateľstvo.

Prvou vlastnosťou duchovného vodcu je podľa Thomasa Mertona otcovstvo. Potrebujú ho predovšetkým osoby, ktoré hľadajú Boha po špecifických cestách. Duchovný vodca znamenal v prvotných dobách otcovstvo, ktoré plodí v duši mladého človeka duchovný život. Toto plodenie sa uskutočňuje predovšetkým prostredníctvom rád duchovného otca, ale nie v menšej miere životom modlitby, osobnou svätosťou a príkladom. Vodca bol pre mladú osobu túžiacu po hodnotách ducha niečo ako znamenie Božej prítomnosti.

V raných dobách kresťanstva bol duchovný otec omnoho viac ako len človek rady a poučovania. Zverenec s ním býval pod jednou strechou a robil všetko ako on. Zdôveroval sa mu so všetkými myšlienkami, ktoré vstúpili do jeho srdca a duchovný otec mu radil, ako má na ne reagovať. Veľké množstvo formačných aspektov mohol jednoducho odpozorovať.

Tak ako otec v usporiadanej rodine vychováva svoje deti slovom, ale oveľa viac svojím životom, tak to bolo a je aj v prípade duchovného otcovstva. Otcovstvo teda predpokladá schopnosť dobrej rady, ale aj životného príkladu. Odhalenie svedomia, ktoré duchovné vedenie predpokladá, vyžaduje neuponáhľanú atmosféru pohody, úprimného a neformálneho rozhovoru založeného na osobnej dôvere. Otec má pochopenie, je zhovievavý, rozumie okolnostiam, trpezlivo a s dávkou pokory čaká na znamenie Božieho dotyku jemu zverenej duše.   

Priateľstvo

Druhá vlastnosť duchovného sprievodcu je už implicitne prítomná v prvej, ale Thomas Merton nepovažuje za zbytočné venovať jej osobitnú pozornosť. Ide o prirodzené priateľstvo. Duchovný  sprievodca by mal byť schopný vytvoriť úprimný ľudský vzťah. Isteže ho nevytvára sám, ale celkom isto je jeho hlavným protagonistom.

Netreba si myslieť, že je málo „nadprirodzené“ vytvoriť atmosféru peknej a nenútenej dôvery. Napomáha účinku milosti, pretože „milosť predpokladá prirodzenosť“ ako hovorí svätý Tomáš Akvinský (1225 - 1274)(porov. Summa theologica). Práve táto atmosféra je živnou pôdou duchovného vedenia, alebo lepšie povedané, duchovného sprevádzania. Priateľstvu je totiž cudzia akákoľvek autoritatívna manipulácia, ktorá často oberie o vnútornú slobodu, nadšenie a radosť z kresťanského povolania.

Thomas Merton v tejto súvislosti cituje benediktínskeho mystika zo sedemnásteho storočia Augustína Bakera (1575-1641), ktorý bol silným zástancom vnútornej slobody a nesúhlasil s autoritatívnym vedením. Napísal: „Učiteľ nemá učiť ani podľa seba, ani určitému spôsobu modlitby, ale má viesť svojich žiakov k tomu, aby oni sami našli svoju vlastnú cestu. Je len Božím spolupracovníkom. Musí viesť duše Božou cestou a nie svojou"(porov. Thomas Merton, Duchovní vedení a rozjímaní).

Stretnutie s nepriateľom

Treťou zložkou sviatosti zmierenia je odhalenie nepriateľa našej duše, ktorý sa utajene zakráda k duši človeka. Ide o istý druh exorcizmu, odhalenie a vyháňanie ducha, ktorý deštruktívne pôsobí na náš duchovný svet. Podľa sv. Ignáca, nepriateľ našej duše núti človeka k mlčanlivosti. Nechce, aby sa s niekým o prežívaných pocitoch či hnutiach duše rozprával. Inak je v ohrození, že bude odhalený.

Je veľkým majstrovstvom dobrého spovedníka odhaliť a rozlíšiť práve za pocitmi a duchovnými vnemami ukrytého nepriateľa našej duše. V oblasti odhaľovania zlého ducha každý spovedník môže čerpať z nesmierne bohatých skúseností cirkevných otcov a duchovných vodcov. Jedným z nich bol aj svätý Anton pustovník, ktorého skúsenosti sa stali zdrojom poznania taktiky zlého ducha. Tieto skúsenosti sú rovnako aktuálne dnes, ako pred 2000 rokmi.

Svätý Anton počas svojho   života v samote pociťoval pokúšania rôzneho druhu. Na myseľ mu často prichádzala sestra, ktorú mal na starosti po zomrelých rodičoch a ktorú dal na výchovu k sestrám. Pociťoval vyčítavé otázky, ktoré sa týkali správnosti rozhodnutia. Urobil dobre, že ju zveril neznámym ľudom? Bola to pre neho veľmi citlivá otázka, pretože za sestru cítil veľkú zodpovednosť. Prirodzene si nevedel vysvetliť tieto tendencie a preto tento druh bodavých myšlienok pomenoval výstižným menom. Nazval ich hadom, pretože had uštipne človeka na citlivé miesto, často na nohu, alebo priamo na chodidlo.

Myšlienky, ktoré ho totiž napádali, zraňovali ho tiež na veľmi citlivom mieste, lebo sa týkali jeho vlastnej sestry. Niekedy ho prepadli myšlienky, ktoré úplne spochybňovali zmysel jeho života. Začal pochybovať o vlastnom povolaní, o hodnote a zmysle toho čo robí. Tieto myšlienky na neho útočili takou silou, že ich nazval levom. Postupne nadobudol presvedčenie, že ide o pokúšanie démonom, ktorý na neho útočil veľkou silou. Had i lev boli sily, ktoré sa postupne naučil identifikovať a vďaka modlitbe a pôstu im odolával.

Postupne ich spoznával a preto prestali byť pre neho nebezpečné. Najhoršie však bolo to, keď ho prekvapilo niečo nové. Ťažko sa mu bojovalo proti myšlienkam alebo stiesňujúcim pocitom, s ktorými sa ešte nikdy nestretol. Obyčajne ho prepadli v čase a na mieste, kde to vôbec nečakal. Boli ako divá zver, ktorá sa nenápadne zakráda zozadu a v nečakanej chvíli zaútočí na prekvapenú obeť. Preto takéto myšlienky a pocity nazval vlkom.

Analýza myšlienok a pocitov

Svätý Anton bol sám prekvapený, ako potom, čo hlbšie spoznal a identifikoval pokušenia, za krátky čas úplne zmizli. Hlavne potom, čo im dal meno a označil výstižným zvieraťom, vzdialili sa z miesta, kde žil. Svätý Atanáz, biskup Alexandrie, uvádza, že svätého Antona napádali démoni vo zvieracích podobách. Išlo o duchovné útoky, ktoré sa podobali rôznym divým zvieratám.

Zvláštne, ako exorcisti konštatujú, že diabol sa skutočne vzdiali od pokúšanej osoby, keď je odhalený, keď sa podarí identifikovať jeho prítomnosť a dokonca, keď sa ho podarí istým spôsobom pomenovať. Sviatosť zmierenia je istým druhom exorcizmu, vyháňania zlého ducha, ktorý sa v podobe uzavretosti, hnevu, pýchy a rôznych iných zlých myšlienok či pocitov zakrádajú do duše človeka aby sa jej zmocnili.

Sviatosť zmierenia je stretnutím s Bohom, obnovenie strateného priateľstva s ním, je stretnutím s duchovným sprievodcom, ktorý v atmosfére duchovného priateľstva pomáha napredovať na ceste k Bohu, ale je aj stretnutím s nepriateľom našej duše. Ten, keď je odhalený, dušu človeka opúšťa.