Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je v obraze nás samých, veď sme Božie deti

Známy český spisovateľ Karel Čapek o probléme nesmrteľnosti napísal vo svojom románe Vec Makropulos. Rieši ho tajomným receptom na predĺženie života, večným elixírom mladosti. Spočiatku majú oň viacerí záujem.

Keď si však vypočujú svedectvo Emílie, ktorá skrze elixír mladosti žije už 337 rokov, a počujú o jej strachu zo smrti, o jej trápení v živote, nikto ho už nechce. Nakoniec recept na dlhovekosť spália.

Nadčasové. Boli by ľudia šťastnejší, keby žili tak dlho? Chceme čoraz viac, a nakoniec nemáme nič. V súčasnosti je posadnutím mať všetko makro, XXL, mega, big, byť veľký, unikátny, jediný, byť super, jednotka. Tieto i podobné mánie a trendy zaťažujú každého súčasníka, mátožia v noci, vo dne, nedajú spať ani pokojne dýchať.

Naša predstava o živote je vedená k maximalizmu, všetko mať, všetko užiť, byť všade, jednoducho prežiť rozprávkové predstavy v realite. To všetko na nás vplýva cez reklamu, médiá, v extravaganciách každého druhu s výzvou, ktorú nemôžeš odmietnuť, neprijať, lebo to všetko čaká len na teba. Ty a nik iný! V tom je tvoj život, tvoj svet!

Boží projekt pre dobro človeka

Keď umelec tvorí nejaké dielo, najprv ho vytvorí vo svojej predstavivosti. Čím dokonalejšie sa mu podarí túto predstavu vyjadriť – do kameňa, dreva alebo na plátno, tým je umelecké dielo nádhernejšie.

Sväté písmo nám predstavuje Boha pri stvorení ľudského tela ako umelca, ktorý vytvára dielo vlastnou rukou – Boh utvoril človeka z hliny zeme. Keď stvoril človeka z prachu zeme, vzal za vzor pre svoje dielo seba samého – svoje božské bytie.

Už v ľudskom tele mala zažiariť Božia sláva; a tak mala byť aj ľudská duša obrazom Boha, so svojou silou, schopnosťou poznávať, so svojou slobodnou vôľou a schopnosťou milovať. Človek by mal v sebe rozvíjať túžbu po dokonalosti, aby sa čoraz viac podobal obrazu Boha.

Lebo človek vo vzťahu k Bohu je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého. Boží obraz je prítomný v každom človeku. Je to prvá a základná pravda, ktorú Boh povedal ľuďom hneď na prvých stránkach Svätého písma: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27).

Boli sme stvorení na Boží obraz, ale spreneverili sme sa svojej úlohe byť týmto obrazom. Zo Svätého písma sa dozvedáme, čo pre nás urobil Boh v Ježišovi Kristovi. Sme volaní k láske a v láske môžeme prežívať dar viery, poznania, dar najcennejšej lásky, ako to urobil Kristus.

Ponuka z Božej strany presahuje všetky naše očakávania, je nad našu predstavivosť a fantáziu, nedokážeme ju opísať ani vystihnúť žiadnymi ľudskými slovami. Poznáme to z hymnu na lásku, kde čítame: „Láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13, 8).

Z Božej lásky sme boli stvorení, z tej istej lásky zachránení a omilostení a z tej istej lásky budeme prijatí do večného života. Táto Božia láska sa k nám prejavila tým, že Boh poslal svojho Syna na tento svet: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Život viery je povolaním k láske. Láska plodí radosť, napĺňa človeka pokojom a pozdvihuje ho k Bohu. Srdce je miestom stretnutia sa s Bohom. Je tým najvnútornejším „ja“.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Srdce je príbytok, kde sa zdržiavam, kde bývam.... Je to miesto rozhodovania... Je to miesto pravdy, kde si volíme život alebo smrť“ (KKC, 2563). Viera v jedného Boha, ktorá je trojičná, je niečím, čo zásadne ovplyvňuje náš každodenný život.

A preto naše vyznanie viery je niečím, pre čo sa celým srdcom rozhodujeme, čomu svoje srdce dávame, credere – dať srdce.

Experiment pre život v blahobyte

Americký vedec John B. Calhoun si v 60. rokoch 20. storočia položil otázku, čo sa stane, keď sa zo života odstránia všetky nedostatky. Tento experiment urobil na myšiach. Vytvoril klietku a poskytol im všetko, čo potrebujú pre život. Neobmedzené množstvo potravy, vody, primeranú teplotu, bezpečie.

Spočiatku to išlo všetko dobre. Nastala populačná explózia. Lenže po nejakom čase nastal divný obrat. Myši sa začali množiť menej, ich počet sa zmenšoval a Calhoun si všimol, že sa vytvorila zvláštna podivná skupinka jedincov, ktorí sa správali inak ako ostatní. Boli to mladé myši, ktoré sa držali pohromade v strede, evidentne boli slabšie, nesmelé a boli často terčom útokov z okolia.

Na jednej strane sa síce staršie generácie naučili žiť v dokonalých podmienkach, nemuseli sa s nikým deliť, obávať predátorov, ale boli zjavne sebecké. Mladá generácia sa nemala od koho učiť sociálnemu správaniu a nevedela žiť v skupinovom spolužití.

Starší neboli ochotní obetovať svoje pohodlie a mladí nemali skúsenosť s nepohodou, takže ich správanie bolo chaotické. Namiesto toho, aby sa mladá generácia snažila zapadnúť do prostredia a nájsť svoje miesto v hierarchii, stali sa z nej podivíni.

Vedec ich nazval Krásavcami. Nevedeli sa o seba postarať, ale dokonale dbali o svoj vzhľad. Boli posadnutí starostlivosťou o svoj kožuštek. Nevedeli reagovať na podnety zvonka, ani nezvládali neočakávané situácie.

Experiment sa končil neslávne. Dochádzalo k zabíjaniu novonarodených mláďat a izolácii jedincov. Následne z toho vyvodil záver: Ak sa hlodavcom dá všetko, čo môžu chcieť, spoločenstvo sa degeneruje a zrúti. A podľa neho to platí aj pre ľudskú spoločnosť.

Ako je to s nami? Existuje celý rad dobier, ktoré očakávame od života. Tieto sú primerane naplňované a vedú k rozvoju osobnosti. Prvým je očakávanie a potreba miesta. Nie sme bludní Holanďania, nemotáme sa svetom nezakotvení, ale každý hľadá svoje miesto pod slnkom.

Nielenže to miesto máme najskôr v materskom lone, potom v náručí rodičov, v postieľke a medzi blízkymi. Tiež túžime mať toto miesto v srdci rodičov, kde budeme prijímaní vo svojej individualite, jedinečnosti, originalite; takí, akí sme.

S potrebou miesta súvisí aj to, čomu hovoríme „cítiť sa ako doma“, že sme tu správne, že sem patríme. A z biblického pohľadu je to rovnaké, ako keď Boh hovorí, že miesto, kde stojíš, je posvätné, že je to pôda svätá.

Kontext situácie človeka

Všetko je na internete, zvyknú hovoriť nielen mladí. Aj tento príbeh. Jeho podobnosť s vaším je isto náhodná: Mnohokrát som počul otázku: A ako ten tvoj Boh vlastne vyzerá? Keď som ju dostal prvýkrát, bol som z nej zmätený, pretože mi nikdy nenapadlo o tom premýšľať.

Zamýšľal som sa nad tým a prišiel som k záveru, že to nie je dôležité. Pozrime sa na znenie druhého prikázania Desatora: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať! Lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh“ (Ex 20, 4 – 5).

V čase mojej vojenskej služby som pri sebe nosil fotografiu dievčiny, ktorú som miloval. Keď mi bolo clivo, jej fotka ma vždy potešila. To dievča je teraz už tridsať rokov mojou manželkou a jej fotku nosím v peňaženke dodnes. Teraz sa už na fotku tak často nepozerám, pretože spolu žijeme v jednej domácnosti a vidíme sa každý deň.

To je ideál, ktorý ponúka Boh v druhom prikázaní. Ak budeme každý deň prežívať s Pánom, jeho zobrazená podoba nebude dôležitá. Pokiaľ si začneme Boha znázorňovať, skončíme rovnako ako Židia pod vrchom Sinaj. Začneme sa klaňať výtvoru vlastných rúk namiesto, aby sme vzdávali úctu Stvoriteľovi.

V peňaženke nosím fotografiu manželky. Občas sa stáva, že nás naše služobné povinnosti rozdelia, a potom som rád, že sa môžem pozrieť aspoň na jej obrázok. Fotku svojho Boha so sebou nenosím, ale nosím v sebe prejavy jeho lásky – nie cez racionálne špekulácie, učené reči a komplikované teórie, ale skrze osobnú skúsenosť.

Cez skutočnosť Božej prítomnosti, Božieho milosrdenstva a Božej lásky bude nám otvorený pohľad do neba, keď zažijeme malý kúsok „neba na zemi“. Cez tieto skúsenosti prežívame už v tomto živote Božiu lásku, vtiahnutie do prúdenia lásky Otca, Syna a Ducha Svätého. Romano Guardini napísal: V Bohu traja vyslovujú: ty. Každý človek je osobou len raz. Svoje vlastné a jedinečné „ja“ vyslovuje ako jedinec.

V Bohu sú traja, ktorí vyslovujú ty. Vždy hovoria ty. Ak chce človek povedať „ty“, musí vyhľadať iného človeka; Boh naproti tomu nachádza toho, ku ktorému sa prihovára, vo svojom vlastnom živote. Človek potrebuje druhého človeka, aby vzniklo spoločenstvo, a je preto v každom zmysle závislý od druhého.

Boh má naproti tomu spoločenstvo sám v sebe, ako láska Otca k Synovi, Syna k Otcovi, v láske Ducha Svätého, vždy pre druhého.

Boží zámer projekt na realizáciu lásky

Nie je potrebné študovať priebeh zániku veľkých civilizácií, čítať prebujnené konšpirácie ani rozhodovať sa pre rôzne experimenty, stačí prijať Boží projekt: Boh stvoril človeka z lásky a pre lásku. Sväté písmo odhaľuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Zjavuje jediného Boha.

On je jediný, živý, pravý, skutočný Boh. Stvoriteľ, neuchopiteľný, nepochopiteľný, posiela svojho Syna, aby bol „Boh s nami“, Emanuel. Je síce Boh, ale aj človek. Z lásky k nám ho Boh Otec posiela na svet a skrze Ježiša má k Bohu dokonalý prístup každý človek.

Raniero Cantalamessa povedal: Vedľa kontemplácie Trojice existuje ešte čosi blaženejšie, totiž „vstupovať do nej“.

Nemôžeme obsiahnuť oceán, ale môžeme doň vstúpiť, nemôžeme obsiahnuť tajomstvo Trojice svojím rozumom, ale môžeme doň vstúpiť. Kristus nám k tomu zanechal konkrétny prostriedok – Eucharistiu, ktorá nás vtiahne do života Boha v troch osobách, ktorý je láska.