Toto je môj milovaný Syn

Vtelený Ježiš Kristus zjavoval Božie pravdy nielen slovom, ale aj svojím konaním, všetkými svojimi skutkami.

Pánove skutky sú vždy božské. No nemajú rovnakú výpovednú silu – niektoré sú významnejšie a niektoré dokonca kľúčové. K tým kľúčovým patrí aj Pánov krst, ktorý pridáva ďalší kamienok do veľkolepej mozaiky tajomného Božieho zjavenia.

Ježišov krst má veľký teologický význam

Skutočnosť Ježišovho krstu, ktorú opisujú všetci štyria evanjelisti, nebola nikdy žiadnym serióznym teológom spochybnená.

„Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie‘“ (Mt 3, 16 – 17; porov. Lk 3, 22; Mk 1, 11; Jn 1, 34).

Ježišov krst má preto pre kresťanov veľký teologický význam: 1. Ježiš ukázal svoju solidárnosť s hriešnym ľudstvom; 2. Boh zjavil svojho jednorodeného Syna – Najsvätejšiu Trojicu.

Pre Jána Krstiteľa a apoštolov bolo pred dvetisíc rokmi, v čase Pánovho krstu, svedectvo nebeského Boha Otca sotva niečím väčším ako Božím potvrdením Ježišovej mesiášskej hodnosti.

Ale neskôr sami apoštoli i prvotná Cirkev teologicky reflektovali v Pánovom krste jasné Božie potvrdenie Ježišovho podstatného Božieho synovstva. Tak sa priblížila pravda Najsvätejšej Trojice ľudskému chápaniu.

Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom

O nutnej potrebe vykúpenia sveta možno hovoriť iba zo strany stvorenia, nie zo strany Boha. Boh od stvorenia nič nepotrebuje. Človek však potrebuje Boha a jeho vykúpenie.

Boží plán spásy skrze spravodlivého služobníka bol vopred zvestovaný v Písme ako všeobecné vykúpenie, ktoré vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu (porov. KKC, 601).

Kresťanská tradícia prekypuje výrokmi otcov o vykupiteľskom diele Krista.

Quadratus, apoštolský žiak pokladaný za najstaršieho apologétu, napísal okolo roku 125 List Diognetovi, v ktorom zdôrazňuje božskosť Vykupiteľa: „Boh, ktorý poslal svojho Syna ako vykupiteľa, pošle ho opäť ako sudcu“ (List Diognetovi VII, 4 – 6).

Do druhého kresťanského storočia patrí aj svedectvo Aristida z Atén († 140): „Ježiš Kristus v Duchu Svätom zostúpil z neba, aby spasil ľudí, a narodený zo svätej panny bez semena a bez jej porušenia si vzal telo..., aby ľudí oslobodil z bludu polyteizmu“ (Apologia 15).

Svätý Irenej (135 – 202) vznešene dodáva: „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom“ (Adversus haereses III., 18, 1, 7).

Ježišova solidárnosť s hriešnym ľudstvom

Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, podobne ako láska. Smrteľný (ťažký) hriech má však za následok stratu Božej lásky a zbavuje dušu posväcujúcej milosti (porov. KKC, 1854 – 1855).

Ak hriech nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť v pekle, pretože ľudská sloboda má moc robiť definitívne rozhodnutia (porov. KKC, 1861).

Vnútorný dôvod potreby vykúpenia hriešnych ľudí teda spočíva: a) v nekonečnosti viny, lebo konečný čin hriešnika je nekonečnou vinou pre nekonečnú dôstojnosť urážaného Boha; b) v absolútnej nadprirodzenosti stavu svätosti.

Nič pozemské nedokáže Božiu svätosť „vyprodukovať“. Preto je pri krste zjavená Ježišova solidárnosť s hriešnym ľudstvom, ktorú on neskôr tak veľkolepo zrealizoval.

Viera všetkých kresťanov má základ v Trojici

Starý zákon – zodpovedne svojmu charakteru – hovorí striktne o jednom jedinom pravom Bohu. Preto nezjavuje, že Mesiáš je spolupodstatný Boží Syn. Až Nový zákon postupne prezrádza veľkú pravdu o pravom božstve Krista.

Podľa kresťanských dogmatikov hlavnú úlohu v tomto zjavovaní zohráva svedectvo Boha Otca, najmä jeho priama (biblicky zachytená) výpoveď o svojom božskom Synovi Ježišovi.

Už staroveký biskup Cézar z Arles († okolo roku 543) výstižne napísal: „Viera všetkých kresťanov má základ v Trojici“ (Expositio symboli, Sermo 9).

No niektorí znalci Biblie stále opakujú, že termín „trojica“ sa nikde v Písme nevyskytuje. Je to tak, v Písme nie je. Grécke slovo trias prvý raz použil až v druhom storočí Teofil Antiochijský († okolo roku 186) a latinské slovo trinitas (nakoľko to môžeme teraz vierohodne zistiť) prvý raz použil Tertulián († 224).

Cirkev živého Boha je stĺp a opora pravdy

Ale Božie zjavenie bolo dané živej Cirkvi, nie Písmu. Predsa Cirkev živého Boha je „stĺp a opora pravdy“ (1 Tim 3, 15).

Cirkev žije Božie zjavenie v priestore a v čase, a to až do konca čias: „On vás bude posilňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána“ (1 Kor 1, 8 – 9).

Kristova Cirkev si veľmi váži a ctí „vernosť“ zjavujúceho sa Pána Boha. On veľkodušne dáva a udržuje v Cirkvi stálu vernosť: „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 26).

Preto Kristova Cirkev, vedomá si svojho svätého poslania a najmä vedomá si prítomnosti Ducha Svätého, neomylne učí o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Táto teologická náuka sa volá trinitológia a každé kresťanské storočie ju istým spôsobom prehlbuje. To je znak vnímania a „počúvania“ Božieho Ducha.

Pánov krst a synoda o synodalite

Prežívame mimoriadne požehnané časy, lebo teraz (počas posledných troch rokov) prebieha celosvetová diskusia o synodalite Cirkvi. Môže byť niečo užitočnejšie a krajšie ako Božie pozvanie do láskavého a konštruktívneho dialógu cez Pánov krst?

Ježišov krst, ktorým Boh zjavuje, že je solidárny s našimi slabosťami a vykupuje ich, a následne nás pozýva do toho najkrajšieho a najblaženejšieho spoločenstva, akým je trojosobný Boh.

Veru, nič krajšie a lepšie sme od nášho Boha nemohli dostať. S vďačnosťou sa otvorme jeho ponúkaným darom v Pánovom krste.