Traja svedkovia a tri svedectvá, že Ježiš vstal z mŕtvych

Pohrúžme sa do tohto dynamického textu, ktorý nás pohýna stať sa veľkonočnými ľuďmi. Ján v texte oznamuje, že na tretí deň po Ježišovej smrti objaví Mária Magdaléna ešte za tmy jeho hrob prázdny, beží k učeníkom a dvaja z nich rýchlo bežia k hrobu. Plachty a osobitne zvinutá šatka spolu s predpoveďami Písem vnesú svetlo do prípadu Ježiša. S milovaným učeníkom, ktorý to videl a uveril, sa i nám rozvidnieva: Ježiš vstal a opäť žije.
 
Evanjeliová perikopa Jn 20, 1 - 9 patrí do kapitoly, v ktorej vrcholí evanjelium s vyzretým duchovným až mystickým štýlom. Dvadsiata kapitola má pozoruhodnú povahu diptychu či dvojobrazu, na ktorom má každý panel dve scény. Dve scény sa odohrali pri hrobe: prvou je naša stať o prieskume prázdneho hrobu, druhá scéna opisuje zjavenie Ježiša Márii Magdaléne pri hrobe (porov. Jn 20, 11 - 18). Dve scény sa odohrajú aj vo večeradle: Ježiš sa zjavil apoštolom bez Tomáša a po ôsmich dňoch ho uvidí už aj Tomáš (porov. Jn 20, 19 - 29).

Takto udalosti začínajúce v prvom dni týždňa vygradujú o týždeň neskôr, keď Tomáš vidí Ježiša a urobí vrcholné vyznanie: „Pán môj a Boh môj“ (Jn 20, 28), na čo Ježiš zareaguje: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). Paradoxne medzi týchto blahoslavených sa radí už milovaný učeník, ktorý aj bez zjavenia živého Krista verí, že on žije.

Za všetkým hľadaj ženu 

Ján postavil do stredu veľkonočného príbehu Máriu z Magdaly, ženu, ktorá bola od začiatku súčasťou kresťanskej úcty. Ešte za tmy odišla k hrobu. V ostatných troch evanjeliách to bola skupina žien, ktoré šli pomazať Ježišovo telo, no vždy sa na ich čele spomínala Magdaléna. V Jánovom evanjeliu pomazanie Ježiša odpadá. Jeho telo pomazali päťdesiatkilovou zmesou myrhy s aloou a starostlivo zabalili do plachiet dvaja muži: popredný Nikodém spolu s Jozefom Arimatejským (porov. Jn 19, 38 - 40).

Načo teda šla Mária k hrobu? Bol to podľa všetkého smútok za Ježišom, ktorý jej nedal spať, a po sobotnom pokoji sa jej naskytla možnosť ísť sa vyplakať k hrobu učiteľa. V jej nočnom putovaní akoby ožívajú slová milej o hľadaní milého v Piesni piesní: „Nuž vstanem, mesto pochodím; po námestiach a uliciach budem hľadať toho, ktorého z tej duše milujem. Hľadala som ho, ale nenašla“ (Pies 3, 2). Ona sprevádzala Ježiša na cestách a bola pri ňom veľmi blízko (porov. Lk 8, 2). V stretnutí s ním našla svoju dôstojnosť a podstatu, ktorou je veľká schopnosť milovať. Jánovo evanjelium chápe Magdalénu ako milujúcu postavu. Nechýba pod Ježišovým krížom a ani pri jeho hrobe.

Svätý Augustín a svätý Anzelm z Canterbury sa domnievajú, že práve láska ju hnala k hrobu ešte za tmy. Pri hrobe zostane aj neskôr, keď učeníci odídu (porov. Jn 20, 11), a napokon uvidí Ježiša. Jeho premieňajúci pohľad a reč zmení jej počiatočnú neistotu na rozhodné svedectvo. Augustín to komentuje: „Zatiaľ čo sa muži vracali domov, silnejšia láska zadržala slabšie pohlavie na mieste.“ Odmenou jej bolo stretnutie so Zmŕtvychvstalým a poverenie ísť to oznámiť učeníkom, čím sa stane z nej „apoštolka apoštolov“. Magdaléna je pre nás príkladom: ak budeme dôverovať svojej túžbe a budeme Ježiša nasledovať až do konca, máme veľkú nádej na stretnutie s ním. Musíme sa však znovu a znovu vydávať na cestu uprostred temnoty a neistôt svojho srdca, aby sme hľadali, koho naša duša miluje.

Osoby prvého kontaktu

Mária vidí, že kameň je od hrobu odvalený. Rýchlo beží do mesta k učeníkom. Vie, koho má osloviť a kde sa momentálne dané osoby nachádzajú. Prvý je Peter, ktorý bude pokračovať v Ježišovom diele v Cirkvi. Bude mať autoritu úradu a bude viditeľne zastupovať Ježiša ako pastier jeho Cirkvi. Ešte predtým ho však Ježiš v Galilei vyzve trikrát vyznať lásku k nemu, pretože trikrát predtým zaprel Ježiša (porov. Jn 21, 15 - 19).

Mária osloví aj druhého bezmenného učeníka, ktorý vytrval pod Ježišovým krížom a tam získal jeho matku, ktorá je odvtedy s ním. Tradícia tohto učeníka identifikuje s apoštolom Jánom. Milovaný učeník svojou láskou, nasadením a tvorivosťou odpovedá na lásku Ježiša a je aktívny pri ňom v Jeruzaleme. Jeho vzťah k Ježišovi je podobný vzťahu Magdalény k Ježišovi. Nie náhodou stáli obaja pod jeho krížom. 

Vyľakaná Mária obom učeníkom ohlasuje: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20, 2). Neskôr to povie ešte anjelom i Ježišovi, ktorého pokladá za záhradníka (porov. Jn 19, 15). Trikrát vysvetľuje prázdny hrob ako krádež a v svojom prvom tvrdení apoštolom prekvapivo použila plurál. Sloveso „nevieme“ je ozvenou pôvodnej Tradície, ktorú Ján poznal a prepracoval. Nájdeme ju prítomnú v iných evanjeliách, kde sa hovorí, že k Ježišovmu hrobu išlo viacero žien, pri hrobe uvideli Ježiša a klaňali sa mu, podobne ako to urobí Magdaléna (porov. Mt 28, 1 - 9).

Evanjelista Ján však kladie dôraz na Magdalénu, pretože Ježišovo stretnutie s jednotlivcom zodpovedá teologickej tendencii jeho evanjelia na iných miestach, kde sa Ježiš stretá s Nikodémom, so Samaritánkou, slepcom od narodenia, s Martou, Máriou atď. Toto zameranie Ježiša na jednotlivca je prejavom jeho záujmu o každého z nás. V stretnutí s ním nachádzame aj my svoju dôstojnosť a veľkosť, ktorá sa zvlášť obnovuje a vyníma v živom kontakte a rozhovore s ním. Treba nám však ale ísť a zdržiavať sa na tom mieste, kde ho možno stretnúť. Mária je pri ňom na cestách, keď trpí, ale aj keď jeho život vyhasol a práve preto sa ona stane svedkyňou jeho oslávenia.

Preteky v Cirkvi a vzájomný rešpekt

Prázdny hrob rozhýbal Ježišových priateľov. Obaja učeníci bežia z mesta k hrobu presvedčiť sa o pravdivosti Máriinej správy. Či ich vedie strach, kuriozita či pochybnosti, sa nedozvieme, no evanjelista Ján našu pozornosť zameria na zdanlivo zbytočné porovnávanie behu staršieho Petra a mladšieho milovaného učeníka a hneď nato hovorí, ako čaká Petra a uprednostní ho preskúmať hrob, kde evanjelista podrobne opisuje pozíciu plachiet a šatky. Tento chvatný beh vo veľkonočné ráno nebol hocijaký beh, ale na symbolickej úrovni získava teologickú povahu.

Prirodzený dôvod, prečo Peter dobehol k hrobu neskôr, je iste jeho vyšší vek. No za oneskorením sa nedá nevidieť teologický alebo duchovný dôvod, keď vezmeme do úvahy spomínaný vzťah milovaného učeníka k Ježišovi. Peter za ním nestíha. Láska je vždy rýchlejšia. Táto dvojica učeníkov odráža situáciu prvotnej Cirkvi, ktorá mala už veľmi skoro autoritatívne zastrešenie pravdy cez apoštolov, túto časť reprezentuje Peter. Cirkev však má aj široký priestor pre lásku a rozličné charizmy, ktoré zosobňuje milovaný učeník. Obe časti Cirkvi nachádzajú silu a dôvod existencie zo zmŕtvychvstania Ježiša. Nemajú byť bezohľadnou konkurenciou, ale majú svedčiť slovami a konaním o najväčšej pravde Ježiša a majú rešpektovať postupnosť nastolenú samotným Ježišom.

Milovaný učeník už z diaľky uvidel plachty v hrobe, no čaká na Petra, aby vošiel ako prvý do hrobu, čím sa len podčiarkuje prvenstvo Petra v okruhu učeníkov. Je tu iste aj narážka na Tradíciu Lukášovho evanjelia: „Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty. I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo“ (Lk 24, 12). 

Ján výborne stupňuje nielen to, čo osoby postupne vidia, ale i to, ako spoznávajú dôvody prázdneho hrobu: Mária videla len z diaľky odvalený kameň, milovaný učeník videl z diaľky plachty v hrobe, no až Peter vstupuje ako prvý do hrobu a s ním aj my detailne vidíme situáciu v hrobe. Na počudovanie hrob nie je úplne prázdny, ale zložené plachty a osobitne uložená šatka odkazujú na niečo iné ako krádež.

Z okolností je zrejmé, že hrob nemohol byť vykradnutý. Po Petrovi vstupuje do hrobu aj druhý učeník, aby videl stav vecí. Na svedectvo sú totiž podľa starobylej židovskej zásady potrební dvaja (porov. Dt 19, 15). Celú pravdu pochopil napokon nie Peter, ale milovaný učeník, čím sa poukazuje na prvenstvo lásky v poznaní Božích skutočností.

Tri svedectvá, kde Písma prevažujú

Situácia s plachtami (gr. othonia) v hrobe, ale i vzkriesenie Lazára odkazuje na židovskú pohrebnú prax. Bežne bol mŕtvy položený na pás ľanovej plachty - dostatočne široký a dlhý na obalenie celej mŕtvoly. Nohy boli umiestnené na jeho konci a plachta bola preložená cez hlavu k nohám. Pomocou plátenných obväzov boli nohy previazané v členkoch a taktiež ramená boli nimi priviazané k telu.

Šatkou (gr. sudarion) sa zvlášť obväzovala hlava navrchu a pod bradou, aby sa tak zabránilo uvoľneniu čeľuste. Keď vyšiel Lazár z hrobu, „nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou“ (Jn 11, 44), preto ho museli porozväzovať. V tomto uvoľnení je odkaz na opätovný vstup do pozemského života. Avšak odložené plachty a šatka zanechané v Ježišovom hrobe odkazujú na inú kvalitu života, ide o vstup do večného života presahujúceho náš čas a priestor. Keď to všetko milovaný učeník videl, uveril.

V čo uveril? Z kontextu state a následných slov „ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych“ (Jn 20, 9) je zrejmé, že predmetom viery tu je Ježišovo vzkriesenie. K nej mu však do dvoch oddelených znakoch pomohli židovské starozákonné písma ako tretie svedectvo. Totižto uvažovaním nad Božím slovom, nad Mojžišom, Prorokmi a žalmami postupne Cirkev spoznala jasné svedectvá o zmŕtvychvstaní Mesiáša (porov. najmä Oz 6, 2; Jon 2, 1; Iz 53; Ž 16, 10). Ježiš sám vykladal Písma vzhľadom na seba po ceste do Emauz. Toto poznávanie Písem zostáva aktuálnym až podnes. Náš rytmus náhlenia za Kristom iste zrýchli láska k nemu, ktorá zahorí aj cez hlbšie poznanie Božieho slova, ktoré nás dovedie postupne k náročnej pravde o zmŕtvychvstaní.

Deje sa to v Cirkvi, ktorá je obdivuhodným spoločenstvom rôznych ľudí. Podporujme sa v behu či kráčaní za Kristom. Bežíme už nie k trofeji zmŕtvychvstania, k Ježišovmu prázdnemu hrobu, ale po stretnutí s ním a vierou v jeho zmŕtvychvstanie bežíme už svoj životný beh. Žime však ako veľkonoční ľudia, ktorí s Kristom v krste povstali k plnosti života, a tým majú úžasnú odvahu s ním meniť seba a tento svet a neprehliadnu pritom ani Ježiša na prašných cestách tohto sveta.