Tranzitus svätého Františka je obrazom víťaznej lásky

Z okružného listu brata Eliáša, ktorý už za života svätého Františka a z jeho vôle viedol organizačne celý rád, sa dozvedáme aj o presnom čase jeho úmrtia. Bolo to  v nedeľu 4. októbra v prvú nočnú hodinu.

Františkáni si pripomínajú tento prechod (tranzitus) v tom duchu, v akom na to vyzýva brat Eliáš v spomenutom liste: „Bratia, velebte Boha na nebesiach, že sa k nám sklonil vo svojom milosrdenstve. Opatrujte spomienku na nášho otca a brata Františka na chválu a slávu toho, ktorý ho urobil veľkým medzi ľuďmi na zemi a oslávil ho medzi anjelmi v nebi.“

Svätý František žil a zomrel v povesti svätosti a už o dva roky neskôr (1228) ho pápež Gregor IX. slávnostne svätorečil.

Svätý František si ho vyžiadal ešte ako kardinála, od pápeža Honória III. za správcu a ochrancu celého rádu, aby tak on i všetci bratia boli poddaní a podriadení svätej rímskej Cirkvi a vytrvali v katolíckej viere, aby zachovávali chudobu, pokoru a sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista, ako to pevne sľúbili.

Pápež Gregor IX. bol teda priam účastníkom rozvoja novovzniknutého rádu a poznal život svätého Františka, ku ktorému ho pútalo aj osobné priateľstvo.

Koniec človeka odhalí jeho pravý charakter
Slovami zo starozákonnej Knihy Sirachovcovej (porov. Sir 11, 29) uvádza Tomáš z Celana kapitoly o posledných chvíľach života svätého Františka a ktoré by som aj ja chcel v nasledujúcich riadkoch priblížiť.

Jeho zomieranie, ako ho zaznamenali životopisci, je ako jeho život, priam liturgiou; chválou a oslavou Boha. Zdravotný stav sa mu rýchlo zhoršoval a svätý Bonaventúra píše, že nebolo na ňom miesta, ktoré by bolo bývalo ušetrené nesmiernych bolestí a utrpenia.

Svätý František žil a zomrel v povesti svätosti a už o dva roky neskôr (1228) ho pápež Gregor IX. slávnostne svätorečil.

Bratom sa zdalo, akoby videli druhého Jóba, v ktorom sa s rastom telesnej neduživosti rozmáhala tiež jarosť mysle. Bol ako kameň prichystaný k stavbe nebeského Jeruzalema mnohými údermi trýznivých chorôb opracovaný.

A Tomáš z Celana píše podobne: „Ako kujný kov pod ranami kladiva vytepaný bol rozmanitými strasťami privedený k dokonalosti; nohami stúpal po lákadlách sveta a v slobode vystupoval k nebu, lebo žiť pre svet považoval za neužitočné smetie, svojich miloval až do krajnosti a s piesňou na perách prijímal smrť. Aj všetky stvorenia prizýval k chvále Boha a slovami piesne, ktorú zložil ich vyzýval k láske k Bohu“.

Dal si totiž zavolať brata Leva a Angela a oni so slzami v očiach začali na jeho žiadosť spievať Pieseň o bratovi slnku a iných stvoreniach, ktorú svätec zložil. A tu on pred poslednú slohu tej piesne pridal niekoľko veršov o sestre smrti a sám spieval:

Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch; blažení tí, ktorých nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neublíži.

Všetkých bratov tešil slovami útechy. Celou silou svojej otcovskej lásky ich vyzýval, aby milovali Boha.  Potom im hovoril o trpezlivosti a zachovávaní chudoby, pričom evanjelium uprednostňoval pred ostatnými ustanoveniami.

„Žite šťastne, moji milí synovia, a vždy zotrvajte v Božej bázni. Prídu na vás ťažké pokušenia a veľké skúšky. Blahoslavení, ktorí vytrvajú až do konca v tom, v čom začali. Ja už bežím k Bohu a všetkých vás odporúčam jeho láske a milosrdenstvu.“

V prítomných bratoch požehnal tiež všetkých ostatných po šírom svete, ako aj  tých, ktorí po nich prídu, až do konca časov.

Z biskupského paláca, kde ho liečili prizvaní lekári, ale pomôcť mu už nemohli, dal sa preniesť na nosidlách k Panne Márii Anjelskej v Porciunkule, aby dokončil telesný život tam, kde začal život duchovný. Cestou, pri útulku pre chorých, dal zastaviť. Dal sa obrátiť tvárou k Assisi, trochu sa nadvihol, mestu požehnal a prosil Pána zaň.

Tomáš z Celana potom ďalej píše, že František si nechal priniesť chlieb, požehnal ho a lámal a každému podal kúsok; tiež prosil, aby mu predčítali z Jánovho evanjelia od miesta, kde sa píše: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami“ (Jn 13, 1).

Pamätal teda na tú Najsvätejšiu večeru, ktorú Pán so svojimi naposledy slávil a toto všetko robil, aby si jej pamiatku uctil a prejavil svoju vrúcnu lásku k bratom. Vyzýval ich, aby s ním chválili Krista, a on sám, nakoľko mohol, spieval slová žalmu „Nahlas volám k Pánovi“ (Ž 142, 2). Tu sa jeho presvätá duša odpútala od tela a vošla do záplavy svetla bez konca; telo zosnulo v Pánovi.

Žiť a zomierať s Kristom
To bol Františkov ideál, ktorý sa mu šťastne naplnil; preto aj tá spomienka na Najsvätejšiu večeru Pána. Pozoruhodnú úvahu mal o nej emeritný pápež Benedikt XVI., ktorú predniesol 21. augusta 2005 v homílii pri svätej omši na Svetovom stretnutí mládeže v Kolíne nad Rýnom.

Zdá sa mi  vhodné ju uviesť v súvislosti a na vysvetlenie tohto Františkovho spomenutého úkonu:

Všetkých bratov tešil slovami útechy. Celou silou svojej otcovskej lásky ich vyzýval, aby milovali Boha.

„Ako môže Ježiš rozdávať svoje telo a svoju krv? Tým, že z chleba robí svoje telo a z vína svoju krv, anticipuje (časovo predchádza) svoju smrť, prijíma ju do svojho vnútra a premieňa ju na úkon lásky.

To, čo sa navonok môže javiť ako brutálne násilie - totiž ukrižovanie, sa zvnútra stáva aktom lásky, ktorá sa dáva úplne. A to je tá podstatná premena, ktorá sa uskutočnila vo večeradle a ktorá dala do pohybu reťazec premien, ktorých posledným cieľom je premena sveta až do takého stavu, že v ňom bude Boh všetko vo všetkom.“

No a ústrednou udalosťou tejto premeny, ktorá ako jediná je naozaj schopná obnoviť svet, je skutočnosť, že násilie sa mení na lásku, a teda smrť na život. Keďže tento čin pretvára smrť na lásku, smrť ako taká sa už vo svojej podstate stáva premoženou a je v nej už prítomné vzkriesenie.

Smrť je takpovediac vnútorne zranená, a to až natoľko, že už viacej nemôže mať posledné slovo. Mohli by sme to prirovnať k akémusi jadrovému štiepeniu, ku ktorému dochádza v samom jadre bytosti - ide o víťazstvo lásky nad nenávisťou, o víťazstvo lásky nad smrťou.

Len táto explózia dobra, ktoré premáha zlo, môže následne naštartovať reťazec premien, ktoré postupne menia svet.

Každá iná zmena zostáva len na povrchu a neprináša spásu. Preto hovoríme o vykúpení: došlo k tomu, čo bolo v jadre nevyhnutné, a my môžeme vstúpiť do tejto dynamiky.

Smrť patrí k životu nie ako jeho koniec, ale ako premena
Tak o tom učí v podstate aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, kde čítame, že „dňom smrti sa pre kresťana začína na konci jeho sviatostného života dovŕšenie jeho znovuzrodenia, ktoré sa začalo v krste“ (1682).

Ďalej, že „všetky sviatosti a predovšetkým sviatosti uvádzania do kresťanského života majú za cieľ poslednú Veľkú noc Božieho dieťaťa, ktorá ho cez smrť uvedie do života v kráľovstve. Vtedy sa naplní, čo kresťan vyznával vo viere a nádeji: ,očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku'“ (1680).

Preto máme v knihe Zjavenia apoštola Jána ďalšie blahoslavenstvo: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi, už odteraz. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od svojich námah; veď ich skutky idú s nimi“ (Zjv 14, 13).

Kresťanské chápanie smrti je preto evanjeliom, čiže radostnou zvesťou aj súčasnému svetu, ktorý sa pohybuje medzi extrémami.

A kto sú to tí „mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi, už odteraz“? Myslím, že odpoveď môžeme nájsť v Liste u svätého apoštola Pavla Rimanom: „Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje.

Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi. Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti“ (Rim 6, 9 - 13).

Tu sa nám rysuje cesta, na konci ktorej je, ako hovorieval svätý František, „sestra smrť“, ktorá nás čaká, aby nás uviedla do blaženosti, ktorú nám pripravil Pán (porov. Jn 14, 2 - 3).

Mentalita sveta zoči-voči smrti
Kresťanské chápanie smrti je preto evanjeliom, čiže radostnou zvesťou aj súčasnému svetu, ktorý sa pohybuje medzi extrémami. Na jednej strane sa snaží ju ignorovať či považovať za niečo nemiestne uprostred „života“ a na druhej strane robí z nej niečo banálne, filmový príbeh v nespočetných trileroch; príbeh ktorý skončí (a týka sa iného) a my žijeme ďalej.

Nie je to vlastne nič iné ako „hra na skrývačku“, za ktorou sa skrýva obyčajný strach. Človek sa bojí smrti, chce sa jej vyhnúť, bojí sa dať jej „ľudský rozmer“. Aj eutanázia je javom, ktorý s tým súvisí; ide o „technickú smrť“, ktorá sa nás „netýka“. Za tým všetkým sa skrýva vôľa mať život vo svojej moci a rozhodovať o ňom (je to vlastne aktualizujúci sa prvý hriech a nie vnímať ho ako milosť a dar a byť zaň vďačný a urobiť ho darom.

Joseph Ratzinger v diele Eschatológia o tom píše: „Cena za toto vytlačenie strachu je vysoká: dehumanizácia smrti má nutne za následok dehumanizáciu života.“ A tá je dnes vysoká. Je to paradoxné, ale je to tak: „humanizácia smrti“ je cestou k humanizácii života a Františkova „sestra smrť“ je toho príkladom.