Treba sa nám vzdelávať aj v duchovnej oblasti

Sväté písmo a Katechizmus Katolíckej cirkvi predstavujú vieru jednak ako dar od Boha a zároveň ako odpoveď človeka na Božiu iniciatívu. Táto odpoveď človeka vo viere je vlastne osobné primknutie sa človeka k Bohu. Osobné by malo byť aj vyjadrenie o tom, čím viera pre nás je.

Svätý Ján Pavol II. hovorí o najcennejšom poklade (porov. príhovor 14. septembra 2003 v Bratislave-Petržalke), pričom biskupi Slovenska sa vyjadrili podobne: „Viera je naozaj náš najväčší poklad“ (porov. Pastiersky list z 24. apríla 2011).

Poklad, ktorý treba objaviť

Ak platí, že viera je náš najväčší poklad, prirodzene by sme jej mali venovať najväčšiu pozornosť. Láska k inej osobe v ľudskom poriadku znamená chcieť ju čoraz viac poznávať. Podobne aj ten, čo sa stretol v živej viere s Ježišom Kristom, chce ho tiež čo najlepšie poznať. Známy je výrok sv. Hieronyma: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista.“

Analogicky platí, kto nepozná obsah viery, nemá plné poznanie Krista, nemôže ho lepšie pochopiť. Nemôžeme Krista skutočne milovať, ak nerozumieme jeho osobe a obsahu jeho učenia.

Svätý Augustín učí: „Cháp, aby si veril; ver, aby si chápal.“ Hlbšie poznanie môže vzbudiť väčšiu vieru. To je hlavný dôvod, prečo sa vo viere vzdelávať.

Porozumieť obsahu znamená nastúpiť cestu vzdelávania vo viere, a to už od najútlejšieho detstva. Komplex úsilí vychovávať a vzdelávať vo viere sa nazýva katechéza. Je zaujímavé a možno na zamyslenie, že obdobia obnovy Cirkvi v časoch krízy boli obdobiami intenzívnej katechizácie.

Dar, ktorý má rásť

Ježiš prirovnal vieru k zrnu (porov. Lk 17, 6), aby naznačil, že tento dar má rásť v srdciach veriacich. Kto uverí, je ako novonarodené dieťa, ktoré bude pomaly rásť a pretvárať sa na dospelú bytosť. Vzdelávanie v duchovnej oblasti má osobitosti vyplývajúce z jednotlivých etáp života človeka.

Optimálne by bolo, keby bolo permanentné a začalo sa v predškolskom veku. Realita je však taká, že dnes vôbec nie je samozrejmosťou, aby deti vyrastali v ovzduší živej viery. Pre vzdelávanie a rast vo viere je obrovskou nevýhodou, ak deťom chýba primeraná náboženská podpora zo strany rodiny alebo ak nemajú skutočnú rodinu, prípadne pre iné dôvody vyplývajúce z prostredia.

Ako aspoň čiastočne doplniť tento vážny deficit, je veľkou výzvou súčasnosti. Vhodné školské programy, spoločenstvá pre deti a katechéza primeraná možnostiam detí sú veľmi žiaduce, nikdy ale nenahradia ovzdušie viery v rodine.

Domáca cirkev

Svedectvo kresťanského života rodičov má nenahraditeľný charakter. Výchovné pôsobenie na deti je súčasne ľudské aj  náboženské. Cez ovzdušie viery v rodine deti vnímajú a prežívajú blízkosť Boha; táto prvá skúsenosť zanecháva často rozhodujúcu stopu na celý život.

Je to prvé uvedenie do kresťanského života ani nie tak vedomosťami, ako skúsenosťou. Táto skúsenosť sa prehlbuje neskôr, keď rodičia vysvetľujú a pomáhajú vnútorne prijímať vedomosti, ktoré ich odrastenejšie deti prijímajú v škole alebo v spoločenstve.

V každom prípade rodinná katechéza predchádza, sprevádza a môže obohatiť každé iné vzdelávanie vo viere. Je vhodné pripomínať, že rodičia sú prví zodpovední za výchovu detí vo viere. Táto vážna povinnosť ich viaže vo svedomí, pretože budú vydávať počet pred Pánom času a dejín.    

Školský vek

Predškolský a mladší školský vek sú časom prvej socializácie a ľudskej i kresťanskej výchovy v rodine, v škole a vo farskom spoločenstve; sú rozhodujúcim momentom pre najbližšiu budúcnosť viery, pre jej základy. Sú to prvé kroky formácie viery dieťaťa a uvedenia do života Cirkvi.

Táto etapa je najmä výchovná, s najväčšou dôležitosťou rodiny a školy. Rodinná katechéza je nenahraditeľná najmä pre pozitívne vzory a vľúdne prostredie.

Vstup do školy znamená zaradenie sa do širšej spoločnosti ako rodina, s možnosťou viac rozvíjať rozumové, citové a vôľové schopnosti. V škole sa poskytuje najmä vyučovanie náboženskej výchovy. Treba podotknúť, že náboženská výchova má dopĺňať a nie suplovať komplexnú výchovu v rodine.

Realita väčšiny detí bez náboženskej výchovy v rodine priam volá po revidovaní a prehĺbení prístupov v procese školského vyučovania náboženskej výchovy. Ukazuje sa, že väčšinu vedomostí školáci zabudnú, mnohé zručnosti si neosvoja, avšak pozitívny vzor učiteľa môže byť neskorším impulzom k záujmu aj o vedomosti vo viere.   

Mladá generácia

Prvou obeťou duchovnej a kultúrnej krízy je mladá generácia. Keďže mládež ja nádejou budúcnosti, odvaha a tvorivosť pri ohlasovaní evanjelia by mali byť namierené práve na túto oblasť. Skúsenosti na Slovensku sú všeobecne známe: prijatím sviatosti birmovania sa mnohí takmer úplne vzdialia od praktizovania viery, a teda o vzdelávaní vo viere nemôže byť ani reč.

A ak je samotná príprava na birmovku chápaná len ako súhrn podávania katechizmových vedomostí bez dôrazného prepojenia na živý rast vo viere, birmovanci čerpajú poznatky, ktorým nerozumejú. Ocitnú sa často v cudzom svete náboženských pojmov, ktoré neoživuje živá viera, len snaha „mať to za sebou“.

Ako postupovať? Robiť maximum, čo je v našich silách. To, čo bude vložené do ich duší, môže raz priniesť ovocie a hlavne budú sa mať k čomu vrátiť. Obdobie protestu, vzdoru a puberty je zaťažkávajúcou skúškou asi pre všetkých zainteresovaných. Nejestvuje iná rada, len byť nablízku mladým, nakoľko je to možné.

Vedomosť neprospeje, ak nie je budovaný živý vzťah ku Kristovi. Kontakt s osobami plnými Boha dáva mladým v tomto veku rozhodne viac. A keď ide o rovesníkov, je to najviac, keďže socializácia v priateľských vzťahoch a spoločenstvách má najdôležitejší vplyv na túto etapu dospievania. Treba si to vážne uvedomiť.

Užitočným prostriedkom na účinnú katechézu v tomto vekovom rozhraní je patriť do spoločenstva alebo združenia mladých a osobné sprevádzanie mladého človeka. Jedným z uzlov, ktoré treba rozväzovať, je rozdielnosť „reči“ mladých a Cirkvi. Katechéza by sa mala jednoznačne prispôsobiť mladým najmä v pretlmočením Ježišovho posolstva do ich reči, trpezlivo a múdro.

Jednoznačne treba vychádzať z problémov ich veku.  Niekedy je to „len“ katechéza prítomnosti a „normálnosti“, keď mladí ľudia majú možnosť zažiť, že človek praktizujúci vieru je „normálny“. Nie sú mu cudzie výzvy súčasnosti, ani nezapudí mladého človeka preto, aký momentálne je. 

V jeseni života

Rastúci počet starých ľudí znamená špecifickú pastoračnú výzvu. Aj oni majú právo na primeranú katechézu. Starší veriaci je symbolom človeka bohatého na múdrosť a bázeň pred Bohom, je archou životnej skúsenosti, čo z neho istým spôsobom robí akéhosi prirodzeného učiteľa viery pre spoločenstvo. Primerane doceniť túto skutočnosť môže znamenať uľahčenie medzigeneračného dialógu.

K obsahu katechézy treba pripájať najmä srdečnú prítomnosť spoločenstva. Skúsenosť dosvedčuje, že katechézy pre seniorov majú v nich najvďačnejších poslucháčov. Skôr narodený môže dosiahnuť vo svojom veku solídnu a bohatú vieru, katechéza privádza vekom zavŕšenú cestu k plnosti.

V prípade slabého praktizovania viery katechéza prináša nové svetlo a náboženskú skúsenosť. Niekedy starý človek dožíva svoje dni s hlbokými zraneniami na duši i na tele, v tomto prípade katechéza môže pomôcť naučiť sa prežívať svoju situáciu v postoji modlitby, odpúšťania a vnútorného pokoja.

Jeseň života vyžaduje najmä katechézu nádeje, ktorá vychádza z istoty definitívneho stretnutia s Bohom. Veľkým obohatením pre farské spoločenstvo je svedectvo viery starého človeka, ktorá žiari tým viac, čím viac sa približuje k rozhodujúcej chvíli stretnutia s Pánom.

Privilegované miesto a škola

Farské spoločenstvo je privilegovaným miestom katechézy. Kostol, pastoračné centrum, stretká, púte, výlety a podobne. Rôzne miesta, rôzne spôsoby prispôsobené vekovým stupňom a životným situáciám. V zásade platí, že tieto aktivity majú za cieľ prehĺbiť život viery. To je cieľ farskej katechézy.

Vyučovanie predmetu náboženská výchova predkladá kresťanské pravdy s určitou vážnosťou a hĺbkou, s akou iné disciplíny predkladajú svoje poznatky. Na získavanie samotných vedomostí je práve škola primárne zameraná.

Platí, že kresťanská výchova v rodine, školské vyučovanie náboženstva a farská katechéza - podľa svojich osobitných charakteristík - sú vzájomne spojené v službe kresťanskej výchovy detí, dospievajúcich i mladých.

Bežné skúsenosti hovoria aj o tom, že kresťania často nevedia reagovať na podnety a otázky, ktoré prichádzajú od ľudí mimo priestoru živej viery a týkajú sa kresťanstva. Vedomosti o viere pretlmočené do zrozumiteľného jazyka sú nevyhnutnou výbavou, aby sme mohli vstúpiť do dialógu s dnešným človekom.

Na ceste vzdelávania vo viere nech sú pre nás povzbudením slová pápeža Benedikta XVI., ktoré adresoval najmä mladým ľuďom v príhovore ku Katechizmu Katolíckej cirkvi pre mladých:

„Preto vás povzbudzujem: Študujte katechizmus! Zo srdca si to želám. Študujte vášnivo a vytrvalo! Využívajte všetky spôsoby na dialóg o viere. Mali by ste vedieť, čomu veríte. Mali by ste poznať svoju vieru rovnako dôkladne, ako pozná IT odborník operačný systém svojho počítača. Mali by ste svojej viere porozumieť tak, ako rozumie dobrý hudobník dielu, ktoré hrá.“