Ty si naozaj tu prítomný

„Viete, kedy mi bolo najťažšie? Keď som na Bielu sobotu sledovala obrady z nášho kostola a vy ste na konci vyšli von pred kostol a do tej tmy ste udelili eucharistické požehnanie.“ Ani som nič tej žene, ktorá mi to hovorila, nepovedal. Bola to presne tá chvíľa, ktorú som aj ja sám prežíval najemotívnejšie. Nikoho som pred sebou nevidel, len som žehnal.

V duchu zápasiac s rôznymi myšlienkami. Na jednej strane som myslel na veriacich farnosti a ďalších srdcu blízkych a na druhej strane som bojoval s pocitom samoty a istej opustenosti. No už o pár minút po obradoch som dostal jasnú odpoveď.

Nebol som v tej chvíli sám s Ježišom. Na balkónoch a v oknách v okolí kostola sa objavilo zopár veriacich, ktorí sledovali prenos cez internet a presne vedeli, čo sa deje. A aspoň takto v skrytosti svojich domovov chceli prežiť okamih Božej blízkosti a jeho požehnania.

Počuli sme to už zaiste mnohokrát. Boh je ti nablízku. Boh ťa nenechá v žiadnej situácii samotného. Dokonca ani vtedy, keď sme podľahli pomýleným myšlienkam, či napáchali veľa zlého. Avšak čo si budeme klamať. Mnohí sme sa ocitli v situácii, keď sme sa chceli ako apoštol Tomáš dotknúť, zažiť jeho prítomnosť tak naozaj. 

Bohu naše myšlienky nie sú vzdialené. Pozná nás, veď nás stvoril. On dobre vie, že túžime po hmatateľnej blízkosti. Preto nám dal dar - stálej svojej prítomnosti; so skúsenosťou vidieť, dotknúť sa, nasýtiť sa - Eucharistiu.

Ustanovenie Eucharistie
 

Vo Svätom písme nachádzame u všetkých štyroch evanjelistov texty týkajúce sa daru Eucharistie. Evanjelista Matúš sa tejto téme venuje v 26. kapitole, kde opisuje ustanovenie Eucharistie: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo“ (Mt 26, 26).

Podobne to opisuje evanjelista Marek v svojej 14. kapitole. Lukáš sa zase venuje ustanoveniu Eucharistie v 22. kapitole: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku'“ (Lk 22, 19).

No najobsiahlejšie sa tomu venuje evanjelista Ján v 6. kapitole, ktorú poznáme ako Ježišovu reč o eucharistickom chlebe. V komentári k tejto časti evanjelia podotýka biblista Silvano Fausti: „Jánov jazyk je ,mystický'. Osvetľuje totiž ,tajomstvo', ktoré sa vzťahuje k stredu kresťanskej viery. Opierajúc sa o to, že človek je svojou prirodzenosťou mystik, ktorý hľadá tajomstvá skryté v každej veci.“

V Ježišových slovách a najmä vo verši: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51) nachádzame podľa Silvana Faustiho akoby odkrytie a naplnenie takzvaných troch Božích darov pre človeka.

Prvým darom je celý vesmír, druhým je jeho vlastné ja, tretím je Boh sám. Cieľom každého daru je totiž darovanie seba. Všetko je darované človeku zdarma. Bez toho, aby pre to niečo urobil. Musí však tie dary prijať s vďačnosťou a nechať ich žiť v sebe samom, lebo v tých daroch sa človeku dal Boh sám. 

Samozrejme, môže sa stať, že aj keď dnes čítame Bibliu a uvažujeme nad jednotlivými slovami a opismi, ostaneme zmätení. A nie sme v tom sami. Aj Ježišovi súčasníci mali problém s predstavou, že majú jesť jeho telo. O to viac, že my dnes nevidíme nič „extra“, iba malú partikulu. Kde sa do tohto chleba môže zmestiť celý Ježiš? 

V snahe nájsť odpoveď na relevantnú otázku došiel som k výroku svätého Ambróza, ktorý povedal: „Ak je slovo Pána Ježiša také silné, že dáva existenciu (bytie) veciam, ktoré neboli, potom o to skôr tie veci, ktoré už existujú, môžu byť premenené na niečo úplne iné“ (De sacramentis).

V tom výroku je zahrnuté mnohé. Ak verím, že svet, ktorý ma obopína, poriadok, ktorý ma nadchýna, a krása, ktorá ma volá k žasnutiu, majú svojho Stvoriteľa, ktorý toto všetko stvoril z ničoho, potom je pochopiteľné, že niečo, čo vidím a vnímam, môže ukrývať v sebe viac, ako mi je možné pochopiť.

Boh sa naozaj zjavuje človeku tak, aby mohol svojím uvažovaním a skúsenosťou objavovať jeho stopy. Avšak zároveň človek v tom hľadaní odpovedí potrebuje prísť k poznaniu, že vždy tu na tomto svete bude miesto pre Božie tajomstvo. 

 

Mysterium fidei

 

K Božiemu tajomstvu potrebujeme pristupovať s pokorou a úctou. Nebolo by múdre spoliehať sa na limitované ľudské poznanie a uvažovanie. Priznajme si, že je ešte toho mnoho, čo nevieme pomenovať a neustále nás to prekvapuje.

Svätý Ján Chryzostom (349 – 407) nás povzbudzuje slovami: „Podriaďme sa Bohu vo všetkých veciach a neodporujme mu, aj keď to, čo hovorí, je v rozpore s naším rozumom. Pretože jeho slovo nemôže klamať.“

Či si vieme pripustiť myšlienku, že nás Boh môže, alebo vari chce klamať? Veď si uvedomujeme a prijímame to neraz aj v iných oblastiach, že nedokážeme mnohé zachytiť zmyslami. Naše poznanie sa, samozrejme, rozširuje, no jedným dychom musíme priznať, že je ešte mnoho, čo nevieme uchopiť.

A my aj pri iných a dobrých  snaženiach narážame na svoje obmedzené možnosti. O to viac to platí pri poznaní Boha a jeho prítomnosti medzi nami. 
Mysterium fidei!

Ak je Eucharistia tajomstvom viery, ktorá natoľko prevyšuje náš intelekt, že nás núti plne sa odovzdať Božiemu slovu, nikto nám nemôže byť v podobnom postoji takou pevnou oporou a vodkyňou ako Mária.

Naše opakovanie Kristovho gesta pri Poslednej večeri pri napĺňaní jeho poslania „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19) sa zároveň stáva prijatím Máriinho pozvania, aby sme ho bez váhania poslúchli: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5) (porov. Ecclesia de Eucharistia).

Dobre pritom vieme, že prítomnosť Ježiša medzi nami je v mnohých chvíľach nášho života - nielen v chlebe života. Povedal to predsa on sám: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

A či nerátame s jeho prítomnosťou v okamihu, keď preukazujeme milosrdenstvo? „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Koľkokrát práve toto vedomie nám pomáha vytrvať v našej službe blížnym. 

A to nesmieme pritom opomenúť milosti, ktoré prináša samotné prijímanie Eucharistie. Veď po ovocí spoznávame strom. A tak sa pokúsme rozpoznávať ovocie Eucharistie. Ak by „to“ nebolo nič a bolo by „to“ akože Kristovo telo - čo by nám jeho prijímanie mohlo priniesť?

Druhý vatikánsky koncil definoval Eucharistiu ako „prameň a vrchol celého kresťanského života“ a potvrdil, že „obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi“. Dobro pre nás. Veď platí, že „Cirkev žije z Eucharistie“. A slávenie Eucharistie nás vedie k životu v Kristovi, v Cirkvi, mocou Ducha Svätého. 

V Roku Eucharistie (2004 - 2005) sme boli povzbudení slovami, že práve pravidelné prijímanie eucharistického pokrmu napomáha súzvuk s milosťou jednotlivých povolaní a im primeraných životných stavov a osvetľuje rozličné životné situácie, radosti a žiale, problémy i plány, choroby či skúšky.

Dokonca naša dobročinnosť, svornosť a bratská láska sú ovocím Eucharistie a zviditeľnením jednoty s Kristom (porov. Mane nobiscum Domine). 

V uvedenom apoštolskom liste Jána Pavla II. čítame: „Cirkev je Kristovo telo: natoľko kráčame ,s Kristom', nakoľko sme vo vzťahu ,s jeho telom'. Vznik a vzrast takejto jednoty Kristus zabezpečuje vyliatím Ducha Svätého.

A on sám ju neustále napomáha prostredníctvom svojej eucharistickej prítomnosti. Veď práve jeden eucharistický chlieb z nás vytvára jedno telo. Potvrdzuje to apoštol Pavol, keď hovorí: ,Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme účasť na jednom chlebe' (1 Kor 10, 17).“

Otázky a odpovede 

 

Pred pár rokmi (2001) Konferencia katolíckych biskupov USA odpovedala na rôzne otázky ohľadom skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii. Myslím, že je múdre priblížiť si ich odpovede vo chvíli, keď sa zamýšľame nad skutočnou prítomnosťou Spasiteľa sveta v Oltárnej sviatosti.

Biskupi pripomínajú, že Ježiš sa nám v Eucharistii dáva ako duchovný pokrm, pretože nás miluje. Predsa celý Boží plán našej spásy je zameraný na našu účasť na živote Trojice, na spoločenstve Otca, Syna a Ducha Svätého. Jedením tela a pitím krvi Krista v Eucharistii sme sa zjednotili s Kristom.

„Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Môžeme sa teda pýtať: Vari v tom okamihu nie sme zjednotení aj s Otcom a Duchom Svätým?

A pri otázke, či Eucharistia predstavuje iba nejaký symbol, si biskupi pomáhajú citátom svätého Jána Damascénskeho (676 – 749): „Chlieb a víno nie sú symboly Kristovho tela a krvi - v žiadnom prípade! Ale to je skutočné telo Pánovo, pretože sám Pán povedal: ,Toto je moje telo̒; nie ,predstieranie môjho tela̒.“

Zároveň je však dôležité dodať, že Kristovo telo a krv sú nám v Eucharistii podávané vo sviatostnej podobe.

Bolo to pred pár týždňami. Ráno som vstal a celý deň som chodil po fare akýsi nesvoj. Sám som nevedel, čo sa so mnou deje. Nakoniec som zašiel do kostola, ale ani tam som akosi nenachádzal pokoj. Trvalo to dosť dlhú chvíľu, zrazu som však vstal, otvoril som svätostánok a vložil som Eucharistiu do monštrancie.

Nato som otvoril dvere kostola dokorán. A takto som to opakoval niekoľko týždňov. A viete, čo sa stalo? Deň za dňom sa pri dverách menili, modlili, adorovali eucharistického Krista mnohí okoloidúci. 

Kľačali tam na betóne v dobrom aj v zlom počasí a v tichosti prednášali svoje modlitby Pánovi. Všetci sme boli „zatvorení“ v svojich domovoch a myšlienkach, avšak pri Eucharistii sme zrazu vnímali, že sme spolu a máme jednu istotu.

Božiu blízkosť medzi nami. Vidiac ich takto v pohrúžení mi neostávalo nič iné, ako v modlitbe ďakovať za takýto Boží ľud a v srdci mi pritom zneli slová – Ježišu, ty si naozaj tu prítomný.