Učiteľský úrad Cirkvi je len jeden

Zo začiatku bola Petrova katedra – miesto, odkiaľ vyučoval - uctievaná v oblasti rozsiahlych katakomb sv.  Priscilly. Tie sa viažu na prvotnú činnosť apoštola Petra po jeho príchode do Ríma: „Ubi prius sedit sanctus Petrus.“ Drevenú apoštolovu katedru spomína aj kresťanský spisovateľ Tertulián okolo roku 200 v svojom apologetickom diele De prescriptione haereticorum (36, 1).   

Katedra bola na pokyn pápeža sv. Damaza (366 - 384) prenesená do vatikánskeho baptistéria a uložená v consignatoriu, kde pápež udeľoval novokrstencom sviatosť birmovania a niekedy sa konala aj intronizácia novozvoleného rímskeho biskupa -pápeža na Petrov stolec. Kresťanský básnik Aurelius  Prudentius Clemens ju v tomto období označil titulom „Cathedra Apostolica“ – Apoštolský stolec. 

Pápežský stolec sa však nezachoval v celistvosti. Zostalo z neho len zopár drevených dosiek. Od najstarších čias sú spevnené slonovinovými platňami. S myšlienkou vytvorenia monumentu, ktorý by uschoval vzácnu relikviu Svätopeterskej baziliky, prišiel pápež Alexander VII. (1655 - 1667). V roku 1657 poveril sochára a architekta Giana Lorenza Berniniho (1598 – 1680), aby takýto monument navrhol.

Svoju pôvodnú predstavu Bernini prepracoval a umiestnil v apside novovybudovaného Chrámu sv. Petra. Do návrhu zahrnul i okno, ktoré apsidu zhora presvetľuje. Berniniho myšlienka v sebe spájala umeleckú i duchovnú stránku diela dotvorením okna namaľovaním holubice - symbolu Ducha Svätého. Okno je obklopené pozlátenou gloriolou s anjelmi. Vrchné zakončenie diela tvorí pápežská tiara.

Berniniho návrh spodnej časti diela predpokladal umiestnenie sôch cirkevných učiteľov. Dvaja z nich - sv. Augustín a sv. Ambróz - symbolicky zastupujú západnú kresťanskú cirkev, sv. Atanáz a sv. Ján Zlatoústy zasa východnú cirkev. 

Genéza sviatku

Duchovný význam služby najvyššieho pastiera Cirkvi, ktorou bol poverený apoštol Peter (porov. Mt 16, 16 - 18) a ktorú symbolizuje katedra, sa dostal aj do liturgického kalendára. Dejiny sviatku sa však strácajú v šere katakomb.  

Napriek mnohým štúdiám nemôžeme povedať, že sa odstránili všetky nejasnosti. Najmenej od 3. storočia sa v cintorínskej oblasti medzi Saláriou a Nomentánou v Ríme slávila spomienka apoštolskej služby, ktorú na tých miestach vykonával sv. Peter, symbolizovaná pravdepodobne drevenou alebo tufovou katedrou - stolcom.

Na znak úcty tam svietili lampy a pútnici ešte v 6. storočí mali zvyk odnášať si domov kúsok látky namočenej do voňavého oleja lampy, ako o tom hovorí indiculus (zoznam) olejov, ktoré priniesli longobardskej kráľovnej Teodelinde v časoch pápeža Gregora Veľkého (590 - 604). 

Vo 4. storočí bola katedra umiestnená v Damazovom baptistériu vo Vatikáne, kde ju sám pápež Damaz označil textom: „Túto pamiatku, nie prispením ľudskej sily, nie prispením umenia, ale na príhovor Petra, ktorému bola zverená brána nebeská, zložil Damaz, Kristov veľkňaz. Jediný je stolec Petra, jediný je pravý krst. Kto sa umýva v tejto vode, je zbavený od každého hriechu.“ 

Biskup z Pavie Magnus Felix Ennodius († 521) v tejto súvislosti hovorí o sella gestatoria apostolicae confessionis - o nosidlách apoštolského vyznania viery. Išlo o katedru, teda stolec sv. Petra a keďže na ňom neskoršie nosili pápeža - Petrovho nástupcu, symbolizovalo akoby stelesnenie apoštolského vyznania viery, teda  stolec, ktorý nám prináša apoštolskú vieru (vyznanie).

Pôvod sviatku Katedry sv. Petra je určite rímsky. Nachádza sa už v kalendári Latercolo Filocaliano (Filokalov kalendár) z roku 336, kde je sviatok uvedený 22. februára. Označený je „Natale Petri de Cathedra“.

Duplicita sviatku

Až na konci 6. storočia pri kompilácii Hieronymovho martyrológia, uskutočnenej v Auxerre, sa uvádzajú sviatky dva: 18. januára „Cathedra Petri in Roma“ a druhý 22. februára „Cathedra Petri in Antiochia“. 

Sú rôzne domnienky, ako došlo k duplicite. Jedna z nich  poukazuje na to, že v Galii (na území dnešného Francúzska), azda preto, aby sa tento sviatok neslávil v pôste, mali ho vo zvyku anticipovať už 18. januára. Tieto dve tradície boli od seba nezávislé a paralelné po viac stáročí.

Až mimo Ríma stratili svoju pôvodnú významovú jednotu, a tak sa z jedinej katedry sa vyvinuli dve a vyjadrovali pôsobenie sv. Petra najskôr v Antiochii a potom v Ríme.  

Najskôr bol v Ríme slávený len 18. január, kým neskôr pre zmiešanie galského a rímskeho zvyku zostal v platnosti aj 22. február. Tento sviatok zmizol z liturgických rímskych kníh od 6. po 11. storočie. Objavuje sa až v Ordines Romani, ale bez osobitnej slávnostnosti. Formulár omše bol rovnaký pre obe slávenia. Urban VI. (1378 - 1389) chcel obnoviť zašlú slávu sviatku a nariadil, aby v tento deň počas pápežskej omše v Bazilike sv. Petra mal kázeň pre ľud jeden z kardinálov. 

Za pontifikátu Benedikta XIV. (1740 - 1758) počas diskusií o reforme breviára sa rozhodovalo sviatky spojiť, k čomu napokon nedošlo. Po vypočutí mienky historickej komisie pôsobiacej pri Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatosti pápež sv. Ján XXIII. v roku 1960 rozhodol o zrušení slávenia tohto tajomstva 18. januára, čo sa prijalo aj pri reforme liturgického kalendára po Druhom vatikánskom koncile. Znova sa uviedol pôvodný jediný sviatok Katedry sv. Petra na 22. februára, ako ho aj aktuálne slávime. 

Spolu so slávnym archeológom Giovannim Battistom de Rossi (1822 - 1894) viacerí dávajú dva sviatky do súvislosti s dvoma starobylými katedrami sv. Petra, ktoré sa uctievali v Ríme: jedna drevená, uchovávajúca sa vo Vatikáne, dnes je v Berniniho apside; a druhá, mramorová, alebo tufová, ktorá sa nachádzala na Via Salaria, zničená počas barbarských invázií.

Neexistuje však žiaden liturgický dokument, ktorý by sa na tieto pamiatky odvolával. Prvotný sviatok 22. februára „Natale Petri de Cathedra“ mal za cieľ liturgicky  sláviť uvedenie služby sv. Petra. Označenie „Natale dies“ sa vo 4. storočí metaforicky používal pre začiatok či udelenie úradu alebo výročie samotného prevzatia úradu.

Je to dosvedčené aj v anonymnej reči z 5. storočia, ktorá bola prednesená pri tejto príležitosti: „Ustanovenie dnešnej slávnosti prijalo od našich predchodcov meno Katedra, lebo je tradícia, že Peter, knieža apoštolov, dnes prevzal svoju biskupskú katedru.“ Petrova biskupská katedra bola zo všetkých najdôležitejšia, lebo bola ustanovená Kristom ako puto jednoty, alebo ako výstižne hovorí sv. Ottatus: „Aby v jednej katedre sa všetkými zachovala jednota.“ 
 
Rím mal vždy osobitné postavenie

Petrovou prítomnosťou Rím nadobudol zvláštne postavenie  medzi cirkevnými obcami. V tomto zmysle rímsky biskup Klement Rímsky napísal list okolo r. 95 cirkevnej obci do Korintu. Uvádza: „Kto neposlúchne to, čo (Boh) skrze nás (teda skrze rímsku obec!) povedal, nech vie, že upadá do hriechu a veľkého nebezpečenstva.

Avšak ak sa zachováte podľa toho, čo sme vám pod vedením Ducha Svätého napísali, urobíte mi veľkú radosť“ (1 Klem 59 a 63).
Podobne sv. Ignác z Antiochie na prelome prvého a druhého storočia kresťanstva priznáva Rímskej cirkvi zvláštne postavenie. Uznáva Rím ako „hlavu zväzkov lásky“.  Svedectvo sv. Ignáca je tým výrečnejšie, že pochádza od biskupa z východných regiónov cisárstva a tým samým potvrdzuje jestvovanie už vtedy všeobecnej tradície o pobyte sv. Petra v Ríme. 

Rímsky biskup sv. Viktor I. (189/190 - 198/201) sa odvoláva pri riešení dátumu Veľkej noci na to, že rímska tradícia má zvláštnu autoritu, ktorej legitimita pochádza od apoštolov sv. Petra a Pavla. V spore o krst heretikov asi o 60 rokov neskôr (255/256) sa prejaví ďalší stupeň vedenia rímskeho primátu. Rímsky biskup sv. Štefan I. (254-257) sa už len neodvoláva na splnomocnenie rímskej tradície skrze Petra a Pavla, ale pokladá sa za Petrovho nástupcu a nositeľa plnej moci, ktorú odovzdal Kristus Petrovi. Ide o prvý známy prípad odvolávania sa rímskeho biskupa na toto miesto.

Sv. Irenej  z Lyonu († 202) zdôrazňuje, že „Rímska cirkev má osobitné postavenie, a preto každá cirkev sa jej musí podriadiť“. On zostavil okolo roku 180 prvý písomný zoznam Petrových nástupcov v diele Adversus omnes haereses. V jeho zozname nešlo ani tak o historickú chronológiu rímskych biskupov, ako skôr o stránku dogmatickú. Najmä proti gnostikom a ariánom bolo potrebné dokázať pravosť viery, ktorá sa podávala od Krista cez Petra a jeho nástupcov. Podobne biskup sv. Cyprián v Kartágu († 258) svedčí: „Je jeden Boh, jeden Kristus, jedna Cirkev a jeden stolec (cathedra) založený na Petrovi Kristovým slovom“ (Ep. 43, 5). 

Neskorším svedectvom o náboženskej vážnosti Ríma je synoda v Antiochii (341) pozoruhodná preto, že sa bránila proti zasahovaniu Ríma do jej záležitosti. Napriek tomu píše, že „Rímska cirkev je pre všetkých slávna, pretože je pamätným miestom apoštolov a od počiatku bola hlavným miestom nábožnosti, aj keď zvestovatelia viery k nej prišli z Východu“ (Sózomenos, Historia ecclestiatica III, 8, 5).

Petrova vážnosť

Aj ďalší predstavení rímskej cirkevnej obce, ktorí nasledovali po Petrovi, si uvedomovali, že sú pokračovateľmi v Petrovom apoštolskom úrade. Výrazne to vidíme v pôsobení pápeža sv. Leva I. Veľkého (440 - 461). Zdôrazňuje, že najvyššia a všeobecná autorita Cirkvi, ktorú  pôvodne udelil Kristus Petrovi, sa preniesla na každého nasledujúceho biskupa Ríma ako apoštolovho dediča, ktorý  prevzal Petrovu úlohu.

Ako Ježiš Kristus udelil väčšiu moc Petrovi než iným apoštolom, aj pápež bol „prímasom všetkých biskupov“. Efezský koncil (431) už predtým prijal list pápeža Celestína, tykajúci sa záležitosti spornej otázky Nestória, adresovaný Cyrilovi Alexandrijskému, ako smerodajnú autoritu. Zástupca pápeža sv. Celestína I. (422 - 433) kňaz Filip vyslovil koncilu uznanie, že sa „údy pripojili k hlave“, uvedomujúc si, že „Peter je hlava viery a všetkých apoštolov“.

Podobne to bolo aj na koncile v Chalcedone v roku 451, kde pápež Lev I. riešil spor o Kristovej prirodzenosti. Po  prečítaní listu zhromaždení biskupi zvolali: „Ústami Leva prehovoril Peter.“ Pápež sa  postupne nejaví len ako prvý (primát), ale aj ako zvrchovaný nad ostatnými biskupmi. Pápež, „Petrov dedič“, si osvojuje právo vydávať zákony pre všetky cirkevné spoločenstvá Západu, aj s určitým dosahom, v niektorých oblastiach na Východe. Na Petrovi spočívala istota a absolútna spoľahlivosť apoštolskej tradície a Rím sa tak stal strediskom pravej viery. 

Opierajúc sa o hodnoverné svedectvá Katolícka cirkev učí ako náuku viery, že biskup Ríma je Nástupca Petra v úrade jeho primátu v Katolíckej cirkvi; táto postupnosť vysvetľuje aj autoritu (primát) Cirkvi v Ríme, obohatenú kázaním a mučeníctvom svätého Pavla. Riadiaca úloha rímskeho biskupa sa na Západe zdôrazňuje v druhej polovici 4. storočia a v 5. storočí. Titul pápeža (papa, z gréc. otec, otecko) bol udelený v 3. a 4. storočí niektorým biskupom na znak úcty.

Po prvýkrát ho použil pápež Libérius (352 - 366) a od 5. storočia je vyhradený jedine biskupovi Ríma. Náš historický pohľad na sviatok Katedry sv. Petra môžeme ukončiť slovami pomocného biskupa diecézy Los Angeles Roberta Barrona: „Po zvolení pápeža Benedikta XVI. v apríli 2005 sa na balkóne obrátenom na Námestie svätého Petra zišli kardináli, ktorí ho zvolili. Kamery zachytili zamyslenú tvár kardinála Francisa Georgea z Chicaga.

Po návrate sa ho reportéri pýtali, nad čím v ten večer premýšľal. Kardinál vysvetlil, že ako sa pozeral na mesto Rím, pohľad mu padol na Circus Maximus, v ktorom sa kedysi rímski cisári pozerali na kresťanov idúcich na smrť. Uvažoval: ,Kde je nástupca Nera, Trajána či Marka Aurélia? A vlastne, koho to trápi? No ak chcete vidieť Petrovho nástupcu, tak je priamo tu: usmieva sa a máva zástupom. Premýšľal som o stálosti Cirkvi postavenej na Petrovej viere.'“ Prišli a odišli mnohé národy, kultúry a inštitúcie, no Cirkev stále zostáva. No priveľmi by nás to nemalo prekvapovať. Zaručil sa totiž za to sám Ježiš: ,Pekelné brány ju nepremôžu' (Mt, 16, 18).“