Učme sa rodičovstvu od svätých Joachima a Anny
Ak sa hovorí, že rodičovstvo sa v dnešnej dobe nachádza v kríze, je to príležitosť pre ľudskú spoločnosť hľadať dôvody.
Láska rodičov dokazuje dieťaťu jeho hodnotu. Príklad mravného života zase formuje správne postoje k ľuďom. Na snímke je maľba Sv. Joachim a Anna s Máriou, 19. storočie, kostol augustiniánov vo Viedni. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
Príčiny krízového stavu môžu byť rôzne. Od strachu z budúcnosti cez pochybnosti prijať svoju vlastnú ľudskú identitu až po konzumný spôsob života. Na druhej strane možno pozorovať, že mnoho ľudí svoje obavy, strach a pochybnosti dokáže prekonať. Vidíme to na verejných priestranstvách a detských ihriskách plných rodičov, tešiacich sa zo svojich malých ratolestí. Našli v sebe odvahu stať sa rodičmi, nech to stojí, čo to stojí. A konajú správne, pretože sú odmenení vlastným vývojom v podobe poznania vlastností, ktoré v sebe majú a o ktorých ani netušili, a nadobudnutím skúseností, ktoré z výchovy vyplývajú. Veď nie nadarmo sa hovorí, že rodič rastie spolu so svojím dieťaťom.
Právo a povinnosť vychovávať deti
Rodičia sú prvými a najdôležitejšími vychovávateľmi svojich detí vo všetkých oblastiach. Sú vychovávateľmi, pretože sú rodičmi. Vychovávať deti je základným právom a povinnosťou rodičov, pretože je úzko prepojené s odovzdávaním ľudského života.
Vzťah k vlastnému dieťaťu sa začína už pred jeho narodením a všetky duševné zážitky sa odrážajú aj v telesných reakciách. Čo matka prežíva počas tehotenstva, sa prenáša na dieťa a má vplyv na jeho vývoj. V súvislosti s tým by sme mohli povedať, že už vtedy treba začať aj nábožensky vychovávať dieťa. Náboženský akt matky totiž v svojej podstate zasahuje aj citovú oblasť dieťaťa, a preto môže spolu s ňou prežívať špecifickú atmosféru, ktorú sprevádza napríklad modlitba.
Láska rodičov dokazuje dieťaťu jeho hodnotu. Ich príklad mravného života formuje zase u neho správne postoje k ľuďom. Rozlišovanie dobrého a zlého dieťa odvodzuje od autority rodičov. Čo oni dovolia, je dobré; čo zakážu, je zlé. Všetky mravné normy majú svoje konečné zdôvodnenie a základ v Bohu. Aj preto by sme mali túto skutočnosť odovzdávať deťom postupne a v pravý čas. Podstata spočíva v prirodzených normách ľudského spolužitia a v pravidlách vychádzajúcich z poriadku stvorenia. Desatoro ich zapája do vzťahu k Bohu. Pre výchovu svedomia kresťanského dieťaťa to znamená, že bude cítiť povinnosť správne si počínať pred Bohom a bude sa učiť milovať ľudí v nasledovaní Ježiša.
Zodpovednosť rodičov vychovávať k schopnosti veriť
Aby sa dieťa cítilo milované, často treba uspokojiť jeho potreby, akými sú: akceptácia, čiže pozitívne prijatie, potreba bezpečia a istoty, požiadavka emocionálnej blízkosti, čiže nežnosti, ale tiež potreba samostatnosti a kontaktu s obidvoma rodičmi. Základ a začiatok celej kresťanskej výchovy spočíva v tom, že otec a matka svojím bytím a konaním darujú vlastným deťom prvé zážitky stretnutia s Bohom.
Vychovávať k schopnosti veriť znamená pripraviť im také detstvo, ktoré im neskôr uľahčí slobodne sa rozhodnúť pre vieru. Pre dieťa je rozhodujúca láska rodičov k nemu a k sebe navzájom. A tiež k podstatným úlohám kresťanskej výchovy patrí sprostredkovanie správnej predstavy o Bohu deťom. Ide napríklad o prvé oboznámenie sa so Svätým písmom, výchovu k modlitbe, výchovu k správnemu svedomiu či uvedenie detí do života Cirkvi. Uskutočniť sa to dá najmä aktívnym prežívaním cirkevného roka, vedením detí k samostatnosti a slobode. Tiež je nutné zachovať podmienky osobného a dôverného vzťahu s Bohom a bezpodmienečnú lásku k deťom, ktorá ak chýba, ťažko ju môžu nahradiť kňazi či učitelia náboženskej výchovy.
Čokoľvek robíš v svojej rodine – pre svoje deti, pre svojho manžela, pre svoju manželku - robíš pre Ježiša.
Svätá Matka Tereza
Vyjadrenie lásky
Lásku vyjadrujeme viacerými spôsobmi. Zrakovým kontaktom, ak pozeráme do očí druhého človeka. Pohľad je dôležitý, je niečím prirodzeným vo vzťahu k druhému. Ak chýba, spôsobuje nepríjemné pocity u toho, ktorému tento kontakt odmietame, či je to dieťa, či manžel alebo manželka. Mnohí rodičia nie sú si toho vedomí a často využívajú kontakt očami len vtedy, ak dieťaťu odovzdávajú nepríjemnú informáciu, výčitku či pokarhanie. Je potrebné, aby sme zrakový kontakt dokázali nadviazať, pretože je to jeden z hlavných zdrojov citovej výživy. Zlozvyk trestať dieťa tým, že sa rodičia prestanú pozerať do jeho očí, je krutý. Vedomé odmietnutie zrakového kontaktu je pre dieťa niekedy bolestnejšie ako telesný trest. Pre deti sme vzorom, a keď budeme používať zrakový kontakt na to, aby sme vyjadrili nepríjemné pocity, naše dieťa bude robiť to isté.
Dieťa začína pozorovať okolitý svet, keď má dva až štyri týždne. Už v tomto veku sa dieťa potrebuje citovo nasýtiť. Ďalším spôsobom vyjadrenia lásky je fyzický kontakt. Veľa rodičov sa svojich detí dotýka len v nevyhnutných prípadoch, napríklad pri obliekaní alebo keď im pomáha nastúpiť do auta a podobne. Chýba iný fyzický kontakt, akým je objatie, pohladenie, privinutie, keď sa dieťa cíti zle. Aj v neskoršom veku, keď sa potrebuje vyplakať na pleci rodiča či chlapsky potľapkať po pleci. Pritúlenie či pohladenie je veľavravnejšie než slovné vyjadrenie a je nevyhnutným prostriedkom citovej výchovy. Zrakový a fyzický kontakt by mal byť súčasťou nášho každodenného zaobchádzania s deťmi. Pozitívnym výsledkom bude primerané sebavedomie.
Sústredenou pozornosťou, čiže darovaním času len a iba svojmu dieťaťu na 10 – 15 minút alebo aj viac, mu vyjadríme, ako ho milujeme. Spoločné výlety, rodinné posedenia sú fajn, ale rodič v behu každodenného života si musí individuálne nájsť pre každé svoje dieťa čas, ktorý venuje iba jemu. Vtedy má dieťa priestor a možnosť, aby vám povedalo veci, ktoré nechce, aby počul niekto iný; a nadobudne presvedčenie, že ste tu pre neho, máte ho radi. Cíti, že ho milujeme a uznávame jeho práva.
A nakoniec aj dodržiavanie disciplíny je vyjadrením lásky. Je dôležité, aby v rodine boli stanovené pravidlá a tie sa aj skutočne dodržiavali všetkými členmi rovnako. Dieťa musí vedieť, kde sú hranice, keď ešte je niečo dovolené a čo už urobiť nesmie. Deti potrebujú mať určené a pochopené medze, lebo bez nich sa cítia vnútorne neisté. Vtedy cítia, že sú chránené a v bezpečí. Obmedzenia sú pre deti užitočné, pomáhajú im rásť v sile a rozvíjajú ich vlastné schopnosti. Rodičia však nesmú zabúdať na to, že v správaní tu vystupujú ako vzor a zrkadlo tých istých požiadaviek, ktoré kladú na dieťa.
Miesto modlitby pri výchove
Zo začiatku postačí prežívanie náboženských zvykov a úkonov v rodine. Rodina má ukázať deťom, že modlitba je rozhovor s Bohom a nie je zaťažujúca povinnosť, ale gesto lásky. Všetky deti majú veľmi radi, keď im rodičia rozprávajú alebo čítajú príbehy. Môžeme využiť biblické príbehy pre deti a postupne pridávať ďalšie časti zo Svätého písma. Do kostola treba deti brávať so sebou už od malička, nenechávať to na neskôr, keď budú väčšie. Už malé dieťa veľa vníma a návšteva kostola sa mu tak stane samozrejmosťou a potrebou.
Spoločná modlitba, poďakovanie za prežitý deň, prosby za niekoho alebo za niečo, žehnanie detí na čelo znakom kríža sú dôležité rodinné rituály. Dieťaťu znak kríža pred spaním dáva pocit blízkosti. Je vhodné týmto spôsobom požehnať dieťa aj pred inými dôležitými udalosťami (cesta, skúška, hospitalizácia a iné). Ukážeme mu, že všade tam, kde s dieťaťom nebudeme môcť byť, bude nebeský Otec, ktorý sa postará. Ak sa požehnanie znakom kríža stane súčasťou rodinných zvyklostí, nesmieme ho dieťaťu odopierať napríklad ako súčasť trestu. Okrem modlitby môže pomôcť aj rozprávka pred spaním. Popri inom je vhodným prostriedkom na rozvoj rečových schopností, fantázie a veľmi dobrým nástrojom na rozlišovanie dobra a zla. Večerné čítanie rozprávok je oveľa účinnejšie ako pozeranie filmov.
Krízu vo výchove spôsobuje nejednotnosť
Rodič musí stáť za svojím rozhodnutím, či už pri dodržaní sľubu, alebo v dôslednosti dodržiavania zákazu. Z toho pre dieťa pramení pocit istoty, dieťa rodičovi verí. Dieťaťu sa to nebude páčiť, ale keď vie, ako sa rodič zachová, napriek všetkému mu to dáva pocit istoty. Nedodržaním sľubu, vyhrážkami, ktoré nezrealizuje, spochybňuje rodič sám seba. Nemôže potom očakávať, že ho dieťa bude brať vážne. Tiež rodičia nesmú spochybňovať rozhodnutie toho druhého (dvojkoľajnosť). Nejasnosti by si mali vedieť vyriešiť bez prítomnosti dieťaťa, aby nespochybňovali autoritu druhého rodiča. Starí rodičia rovnako nesmú prejavovať pochybnosť správnosti rozhodnutí rodičov pred vnúčatami (trojkoľajnosť).
Starí rodičia radi rozmaznávajú. Sú bez zodpovednosti, možno kompenzujú to, čo v snahe o zodpovednosť odopreli vlastným deťom. Rodičia však vychovávajú a nesú zodpovednosť. Ak chceme dosiahnuť, aby nám dieťa dôverovalo, aby nás rešpektovalo, musí nám veriť. Teda byť informované, ale aj presvedčené, že každý čin bude spravodlivo ohodnotený. Deti sa učia opakovaním a napodobňovaním. Sú naším zrkadlom, aj keď sa nám to niekedy nepáči. Ako najdôležitejšie sa ukazuje potreba nasýtenia bezpodmienečnej lásky. Milovať dieťa bez ohľadu na to, aké je. Nezáleží na tom, ako sa dieťa správa. A hoci sa nám jeho správanie nemusí vždy páčiť, bezvýhradná láska však znamená, že ho milujeme aj napriek tomu.
Rodičovstvo podľa vzoru sv. Joachima a sv. Anny
Nie každému je dar rodičovstva určený. Takouto skúsenosťou prechádzali dlhý čas i sv. Joachim a Anna, rodičia Panny Márie. Zostali však vytrvalí vo viere, a keď dostali dar rodičovstva, rozvinuli ho ako najlepšie vedeli. Ich vzor vedie k ujasneniu si už pred manželstvom, čo urobia manželia, ak nebudú môcť mať deti. Či zostanú v pevnom zväzku ako bezdetný pár, alebo sa rozhodnú darovať domov jednému či viacerým deťom v podobe pestúnstva či adopcie, o ktoré sa nemá kto postarať.
Vždy však platí to, čo vedeli i sv. Joachim a Anna, že vlastné či adoptované dieťa nie je vlastníctvom. Dieťa im bolo darované na určitý čas do výchovy. Matka dáva dieťaťu najavo, že je prijaté, čo prejavuje svojou radosťou a duševnou pohodou. Otec je bezpečným ochrancom matky a podieľa sa na vytvorení priaznivej atmosféry v rodine. Aj to nás učia rodičia Panny Márie.