V Eucharistii Boh slúži nám

Eucharistia úzko súvisí s kultom a so spiritualitou človeka. Posúva ho od sebectva k láske, aby tak ako Kristus - chlieb, každý sa stal chlebom pre druhého. 
Anton Fabian 23.06.2019
V Eucharistii Boh slúži nám

Agostino Ciampelli, Adorácia Eucharistie, 1614, stropná maľba v Kostole Najsvätejšieho mena Ježišovho v Ríme. Ilustračná snímka: imaginemdei.com

Prichádzal autobus a ľudia na zastávke sa začali zoraďovať. Šofér otvoril dvere a cestujúci pomaly nastupovali. Lenže tí, ktorí vošli prví, zostali stáť vpredu a blokovali prechod ostatným. Šofér zahlásil do mikrofónu: „Prosím všetkých, ktorí sú pekní a šikovní, aby postúpili dozadu, kde je voľno. A prosím všetkých, ktorí sú hlúpi a škaredí, aby zostali na svojom mieste.“

Posadiť sa na miesto radosti

Človek necestuje len dopravnými prostriedkami a nehľadá si len umiestnenie v autobuse. Každý cestuje v rokoch, teda starne. A v tomto cestovaní časom si tiež hľadá umiestnenie: prácu, rodinu, vzťahy. Chce, aby život bol radostný, zmysluplný, nadšený a chutný. Správne umiestnenie seba v živote znamená posadiť sa na miesto radosti a šťastia. Nutne však naráža na tých, ktorí blokujú cestu životom, podobne ako tí, čo zostanú pri autobusových alebo kostolných dverách.

Ježiš z Nazareta, keď chodil po tejto zemi, vedel si nájsť miesto v živote. Poznáme mnoho príbehov, keď uzdravil, vzkriesil z mŕtvych a chcel pomôcť človeku zorientovať sa pri hľadaní vhodného umiestnenia sa v živote. Nehľadal iba miesto pre svoj pohodlný život. Obetovaním sa, smrťou a zmŕtvychvstaním človeka oslobodil. Našiel si miesto v každom chráme, v každom svätostánku. V znaku chleba zostáva medzi nami. Jeho miesto je nielen tam, v nebi, ale aj tu, medzi nami pod spôsobom chleba a vína. „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). 

Ak je Kristus s nami a sprevádza nás na našej púti, k čomu nás chce priviesť? Tým, že ideme na sväté prijímanie a v znaku chleba a vína sa s ním stretávame, čím nás obdarúva? Svätý Pavol napísal: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16 - 17).
 
Excelentný výklad k týmto slovám napísal svätý Augustín v svojich Vyznaniach: „Jediac ten istý chlieb sa stávame tým, čo jeme. Tento chlieb je pokrmom silných. Bežné pokrmy sú menej silné ako človek, a toto je aj ich cieľ: asimiluje ich organizmus. Ale tento pokrm je viac ako človek, je silnejší ako človek. Jeho cieľ je opačný: človek je asimilovaný Kristom. Stáva sa chlebom ako on.“  

Teda keď človek ide na sväté prijímanie, to nielen on prijíma Krista, ale aj Pán Ježiš prijíma jeho. On je silnejší ako človek, preto ho asimiluje, aby sa stával ním. Má účasť na Kristovom chlebe, je údom jeho tela vďaka tomu, že s ním komunikuje. Eucharistické spoločenstvo znamená premenu nášho života. Kristus, ktorý nás prijíma do seba, uzdravuje naše zranené, sebecké ja, náš egoizmus. Svojím pôsobením nás otvára pre lásku k Bohu a posilňuje pre lásku k blížnemu.

Už Platón v 3. storočí pred Kristom napísal, že „veci kultu sa týkajú spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi. Ide pritom o starostlivosť, o uzdravenie lásky“. Teda byť na svätej omši znamená starať sa o uzdravenie svojej lásky, a to tým spôsobom, že sa dovoľuje Kristovi, aby človeka prijal, v ňom účinkoval a aby ho premieňal na seba. 

Boh nie je od nás vzdialený, niekde v nedostupnom vesmíre. Príbytok si vybudoval medzi nami. V Ježišovi Kristovi sa stal jedným z nás, s telom a krvou ako máme my. 

Pápež Benedikt XVI.

Sociálny charakter kultu

Okrem osobného a individuálneho má Eucharistia aj silný sociálny náboj. Stolovanie bolo vždy obrazom sociálneho systému doby. Za vrchstolom bolo miesto pre hlavu rodiny, potom pre manželku, hostí a na konci boli deti. Keď priniesli upečeného veľkonočného baránka, prvý dostal ten, kto sedel za vrchstolom, čiže otec rodiny. Lepšie kúsky ako prednú lopatku alebo zadné stehno zas dostával ten, kto bol na čestnom mieste. Kým prišiel baránok na koniec, k deťom, zostali zvyšky.

Prečo kresťania pri omšovej Pánovej večeri nepoužívajú baránka? Prečo Ježiš vzal chlieb, a nie baránka? Lebo zrušil sociálny systém vtedajšej doby. Keď sa delí chlieb, z ktoréhokoľvek konca sa odlomí, každý dostane rovnako kvalitný kúsok. Neexistuje v chlebe lepšia a horšia časť. Keď koluje čaša vína, tiež každý si upije z toho istého. Toto je nový zákon, nové ustanovenie, ktoré robí Ježiš. Používa chlieb a stolovanie na vyjadrenie vzájomnej lásky a rovnosti. Zároveň tým Ježiš zrušil dovtedajší náboženský kult. Obetovanie baránka nahradil stolovaním.

Náboženský kult je určitá procesia: cesta človeka smerom k Bohu. Napríklad v starovekom Ríme pripravili býka, ozdobili ho stužkami, viedli cez ulice, pri dverách chrámu odovzdali kňazom, ktorí ho obetovali. Nábožnosť sa tým skončila. Obeta prinesená, božstvo uspokojené, ľudia sa rozišli domov.
Keď bol svätý Pavol v Lystre a uzdravil chromého, poslucháči boli ním takí nadšení, že volali po lykaonsky: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe. A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať“ (Sk 14, 11. 13). Apoštolovi Pavlovi chceli vzdať úctu ako Bohu. Musel sa preto šikovne vytratiť. 

Ježiš mal inú predstavu: Boží kult sa vykoná vtedy, keď si ľudia sadnú okolo stola, vezmú chlieb a víno, budú sa nad nimi modliť a podávať si navzájom. Budú sa dívať na druhého, na jeho starosti, bolesti i radosti, budú mať záujem o druhého človeka. Niekto by mohol povedať: A kde je pri takom stolovaní Boh? Je v znaku chleba, ktorý sa láme a je v tvári blížneho. Ježiš povedal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Kde sa opakuje takéto požehnanie a lámanie chleba, tam je Ježišova prítomnosť. 

Naučili sme sa, že Bohu treba slúžiť. Lenže v Eucharistii Boh slúži nám, nie my jemu. Slúži tým, že nás posilňuje v schopnosti byť milujúcimi ľuďmi, v rozvíjaní ľudskosti. Ak sa s úctou dívame na bielu hostiu, môžeme žasnúť nad tým, že Boh stvoril človeka a naďalej mu slúži. 
Nám vyhovuje predstava Boha pána, sudcu, generálneho riaditeľa, lebo v tejto predstave sme zakomponovaní ako námestníci a máme pod sebou ešte podriadených, čiže niekoho, kto slúži aj nám.

Vytvorili sme systém. Lenže Eucharistia ukazuje niečo iné: Ježiš umyl apoštolom nohy, aby dal príklad, ako ho nasledovať a slúžiť druhému (porov. Jn 13, 1 - 17). Záležalo mu na tom, aby človek bol viac človekom, aby bol ľudskejší. A kedy sme ľudskejší? Keď sa vieme darovať, obetovať, poslúžiť. Tým sa výrazne posunul charakter kultu. Do jeho štruktúry patrí aj dogma o transsubstanciácii, premenení chleba na telo Kristovo. Ale ducha Eucharistie si osvojíme, keď ju budeme prijímať ako pokrm, silu, pre službu lásky bratom. Toto je najväčší význam svätého prijímania, vtedy Kristus žije v nás. Nejde teda len o úžas a adoráciu voči tomu, ako je chlieb premenený, ale ako som premenený ja, ako ma posúva od sebectva k láske. Aj toto premenenie je dôležité.

Mať v krvi

Hovorí sa vtip o bohatom arabskom šejkovi, ktorý ochorel a potreboval transfúziu krvi. Nik v okolí, okrem jedného Žida, takú krvnú skupinu nemal. Židovi sa ho uľútostilo a podstúpil transfúziu. Šejk mu z vďačnosti za uzdravenie daroval dom a auto. Prešiel rok a Arab znovu ochorel. Žid mu opäť daroval krv, ale za odmenu dostal len bonboniéru a fľašu vína. Vtedy sa zháčil: „Pred rokom som dostal dom aj auto a teraz iba víno a čokoládu?!“ Na to bohatý šejk povedal: „Ale vtedy som nemal v sebe židovskú krv!“ 

Nikomu z ľudí nie je cudzia orientácia na zisk. Ale potrebná je aj orientácia na láskavosť, milosrdenstvo, službu a obetu. Až potom je život v rovnováhe. V orientácii na zisk nikoho posilňovať netreba. V orientácii na službu a lásku je človek slabý. Zmyslom sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je ponuka zmeny orientácie tým, že budeme mať „kristovskú krv“. Ak niekto pekne tancuje alebo výborne hrá na klavíri, povieme: má to v krvi! Jednoduchým výrokom vystihneme charizmu a osobitný talent.

Keď by sme mali povedať o Ježišovi z Nazareta čo „mal v krvi“, správna odpoveď by znela: dobrotu a lásku. Mal čas sadnúť si k ľuďom pri studni, porozprávať sa s nimi, venovať sa chorým, klásť na nich ruky, ísť k smútiacim, alebo rozmnožiť chlieb pre zástup a vzkriesiť mŕtvych. Venovať sa ľuďom mu bolo blízke, mal to v krvi.

Apoštoli o tom vydávajú svedectvo v jednotlivých príbehoch evanjelia, ktoré cez celý rok čítame. Láskavosť Ježiša z Nazareta, jeho dobrota, trpezlivosť s človekom, odpúšťanie hriešnikom, schopnosť ísť aj k mýtnikovi na hostinu, to všetko dokazuje, že k podstate jeho bytia patrí schopnosť milovať. Koncentrácia tejto lásky je v Eucharistii, v chlebe a vo víne, ktoré premenil na svoje telo a krv pri Poslednej večeri (porov. 1 Kor 11, 23 - 26).  

Keď aj po dvetisíc rokoch prijímame Krista v znaku chleba a vína, prosíme: Pane, pomôž nám, aby sme mali dobro a lásku v krvi! Lebo veľmi dobre poznáme našu náturu: lenivosť, pohodlnosť, pýchu, namyslenosť, ziskuchtivosť, pomstychtivosť a všelijaké túžby, ktoré v nás kolujú. Pritom potrebujeme mať v krvi dobro a lásku. Preto prijímanie znamená: Ježišu, prítomný v znaku chleba a vína, daj mi silu, aby som mal v krvi to, čo si nosil v sebe ty! 

Ľuďom, ktorí nás obťažujú, zvykneme povedať: piješ mi krv, alebo prestaň mi piť krv! Svojimi nárokmi z nás vyciciavajú životné sily a oberajú nás o radosť i pokoj duše. Práve preto potrebujeme energiu Božej lásky, aby sme vedeli byť trpezliví, odpúšťajúci, tolerantní a milosrdní, čiže ľudia, ktorým v krvi koluje Ježišova krv. 

Súhrnne teda možno povedať, že Ježiš z Nazareta ustanovil Oltárnu sviatosť, aby nás posilnil v láskavosti, stal sa chlebom, aby sme my boli chlebom pre iných.