V tichu uvažujme o našom obraze Boha

Témou duchovnej obnovy budú naše predstavy o Bohu a možnosť ich premeny. Všetci máme isté predstavy Boha a nejaký obraz, ktorý sa začal tvoriť v našom detstve. Väčšina z nás „zdedila“ náboženské presvedčenie od svojich rodičov. Avšak pre vieru sa nakoniec musí aj tak rozhodnúť každý sám. V tom môže byť náboženstvo síce pekná, ale aj nebezpečná záležitosť.

ON V NÁS ŽIJE SVOJ ŽIVOT

Od toho, aký obraz Boha sme získali v náboženskej výchove, a od skúsenosti prijatia rodičmi závisí, či prejdeme od náboženstva k živej viere, alebo Boha odmietneme či voči nemu zaujmeme akýsi neutrálny postoj.

A predsa, Boh je tá najpravdivejšia skutočnosť nášho života „lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Prečo potom toľko ľudí, či už kresťania, alebo nekresťania, vidí kresťanstvo len ako nejakú deku, ktorá človeka dusí, a Ježiša ako toho, kto im niečo berie?

Koľkí sa aktívne zúčastňujú na liturgickom živote Cirkvi, a predsa majú z Boha určitý strach. Koľkým je ľahšie hovoriť o Božej spravodlivosti než o milosrdenstve. Koľkí si dokonca myslia, že musia zachraňovať jeho reputáciu vo svete, ale pritom s ním nemajú osobnú skúsenosť, o ktorej hovoril apoštol Pavol.

Nuž, hovoriť a myslieť o Bohu je pre nás vždy ľahšie, než ponoriť sa do ticha modlitby, aby sme prežili skutočnosť, že on v nás žije svoj život. Ale práve v tom je podstata nášho hľadania šťastia. My sme v ňom a on je v nás, ale neraz si žiadame niečo iné. Hoci v skutočnosti všetci hľadáme Boha, problém je, že hľadáme inde a v iných veciach a podľa toho si Boha aj predstavujeme.

POTREBUJEME UZDRAVENIE

Otázka o obraze Boha patrí, takpovediac, k otázkam z prvej kategórie problémov, ktoré sa objavujú pri práci na duchovnom živote. Spájanie Boha s láskou, ľahostajnosťou, strachom či hnevom je zrkadlom toho, aký obraz Boha si človek v sebe nosí.

Táto otázka súvisí s otázkou o sebe samom: „Čo od seba očakávam?“; „Ako vnímam samého seba?“; „Ako sa cítim pred svetom a druhými?“; „Čo si myslím, že si o mne myslia druhí?“; „Bez čoho si neviem predstaviť život?“

Môžeme povedať, že cesta k skutočnému Bohu je súčasne cesta k pravdivému poznaniu seba. Tieto dve témy nemôžeme oddeľovať, pretože sú úzko spojené. Sme takí, aká je naša predstava o Bohu. A naša predstava Boha je v prvom rade taká, akú sme mali skúsenosť s prijatím zo strany druhých. Od toho bude závisieť, či sa ho bojíme alebo či dokážeme nechať sa ním milovať.

Človek dokonca môže hovoriť o láske Boha k druhým, ale vo svojom vnútri nedokáže uveriť, že by Boh preň mohol urobiť niečo len tak, zadarmo. Ak bol napríklad v detstve často ponižovaný alebo ignorovaný rodičmi, je pravdepodobné, že jeho obraz Boha bude odrážať spôsob, akým s ním zaobchádzali.

Navyše, ak rodičia používali vo výchove Boha ako nástroj na vynucovanie poslušnosti a lojálnosti, podporia nezdravé náboženské obrazy. To, čo sa dieťa naučí, sa stane vzorcom, ktorý počas života používa.

Nikto sa nenarodil do ideálnej situácie, a preto potrebujeme uzdravenie. Ježiš nám rozumie, a preto povie: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mk 2, 17). Musíme sa však pre liečbu disponovať a mať veľkú túžbu vymaniť sa z chorôb.

SLOVÁ A POCITY NIE SÚ BOH

Skúsme sa stíšiť a vyslovme slovo Boh alebo Pán. Aké pocity a myšlienky sa nám k tomu slovu viažu? Neistota, strach, diaľka, mlčanie, musím, nesmiem, trest, bezcenný, smrť, samota... alebo radosť, sloboda, pokoj, nádej, objatie, dojatie, úľava, istota, láska, prijatie?

Možno sa budú objavovať aj kladné, aj záporné slová a pocity. Skúsme si všimnúť, ktoré sú silnejšie. Len ich pozorujme. Potom si uvedomme, že tieto slová a pocity nie sú Boh. Sú naozaj iba naše. Boh je vždy viac než čokoľvek, čo si o ňom myslíme.

Povedzme mu, alebo len tak pred sebou, s čím sme s ním spokojní? S čím sme nespokojní? Čo nám na ňom prekáža? Čo mu zazlievame? Čomu nerozumieme? Čo by mohlo byť lepšie? Po čom túžime? Tešíme sa z neho?

Ak prevážia negatívne emócie, nezľaknime sa, ani ich nepotláčajme, len si uvedomme, že to nie je Boh. On nie je predstava ani pocit. A už vôbec si nehovorme, že to ja som taký... My nie sme ani myšlienka ani pocit, ale jeho obraz. On je náš život, ktorý sa nám stále, aj v tejto chvíli dáva. On je naše dýchanie. On je náš večný život.

Skúsme si predstaviť, že nás napriek všetkému drží v rukách takých, akí sme, a nedopustí, aby sme z nich vypadli.