Vrch Tábor bol svedkom Božej slávy

„Tvoje je nebo a tvoja je zem, svet i jeho bohatstvo si ty založil. Sever i juh si ty utvoril, Tábor a Hermon sa z tvojho mena radujú“ (Ž 89, 12 – 13). Na vrchu Tábor si kresťania pripomínajú biblickú udalosť Ježišovho premenenia minimálne od 4. storočia.

V tom čase tam stál kláštor a tri kaplnky a svätý Hieronym z Betlehema napísal svojim priateľom do Ríma: „Pôjdeme hore na vrch Tábor a pod stanom Spasiteľa budeme o ňom uvažovať v spoločnosti Otca a Ducha Svätého...“ (List 46, 13).

Architektúra dvíhajúca srdcia

Po búrlivých storočiach, keď sakrálne stavby na tomto mieste boli opakovane postavené a zničené, františkáni sa rozhodli vybudovať novú baziliku. Jej stavbu v roku 1921 zverili v tom čase mladému a kreatívnemu talianskemu architektovi Antoniovi Barluzzimu, pre ktorého to bol vôbec prvý sakrálny projekt vo Svätej zemi.

Vtedy asi vôbec netušil, že sa stane otcom mnohých chrámov v krajine, ktorú posvätila fyzická prítomnosť Božieho Syna. Realizácia diela priniesla so sebou rôzne druhy ťažkostí, ktoré súvisia s prepravou materiálu a prípravou staveniska na odľahlom mieste.

Pri výkopových prácach boli objavené základy predchádzajúcich budov, ktoré architekt Barluzzi zakomponoval do svojho projektu, takže sú viditeľné aj pre súčasného pútnika. Terajšia bazilika bola navrhnutá ako veľký stan s tromi malými stanmi.

Nádherné mozaiky vnútri baziliky dvíhajú zrak a predovšetkým srdce pútnika k predstaveniu scény, v ktorej sa Ježiš premenil pred očami svojich troch učeníkov.

Vrch Tábor

Vrch Tábor so svojou nadmorskou výškou približne 580 metrov v porovnaní s geografiou Slovenska nie je osobitne výrazný. Avšak v Izraeli vďaka svojej osamelosti na jezraelskej rovine dominuje tejto dolnej časti Galiley vo vzdialenosti 20 kilometrov južne od Galilejského jazera a 9 kilometrov juhozápadne od mesta Nazaret.

V textoch Starého zákona má vrch Tábor bohaté zastúpenie. Podľa Knihy Jozue (porov. Joz 19, 21) Tábor patril do územia kmeňa Isachar v časti, kde sa zbiehali hranice troch izraelských kmeňov. V biblickej mentalite mali vrchy posvätný charakter.

Spomeňme si na vrch Sinaj, kde Boh dal Mojžišovi kamenné tabule Zákona, alebo vrch Sion, ktorý označuje mesto Jeruzalem. Tábor sa spomína v Knihe sudcov v príbehu sudkyne Debory (porov. Sdc 4 – 5), v Prvej knihe Samuelovej (porov. 1 Sam 10, 3) alebo v Knihe proroka Ozeáša (porov. Oz 5, 1).

Prorok Jeremiáš považuje Tábor spolu s vrchom Karmel za privilegované Božie vrchy (porov. Jer 46, 18). Podľa jednej zo židovských tradícií sa pri vrchu Tábor uskutočnilo starozákonné stretnutie kňaza Melchizedecha s patriarchom Abramom (porov. Gn 14, 17 – 20).

Keď sa Abram vracal z víťazstva nad Chodorlahomerom a kráľmi, Melchizedech nad ním vyriekol požehnanie, takže aj vrch sa stal symbolom Božieho požehnania. Je zaujímavé, že táto židovská tradícia vstúpila aj do kresťanskej tradície.

Svätý Atanáz, biskup z Alexandrie, napísal vo 4. storočí príbeh o Melchizedechovi, podľa ktorého tento kňaz strávil na Tábore sedem rokov a zostúpil z vrchu, aby požehnal Abrama. Opát Daniel, pútnik vo Svätej zemi v roku 1106, sa odvoláva na svätého Atanáza a spomína: „Na dostrel šípu na západ od vrchu premenenia je jaskyňa, z ktorej Melchizedech vyšiel, keď ho Abrahám nazval Božím človekom.“

Spomienka na Melchizedechovu jaskyňu sa uchováva dodnes v časti vrchu, ktorá patrí Pravoslávnej cirkvi. Jeden židovský midraš ku Knihe Genezis uvádza, že zatiaľ čo národy odmietli prijať Boží zákon, vrchy sa medzi sebou hádali, ktorý z nich sa stane miestom Božieho zjavenia.

Vrch Tábor sa chválil, že sa týčil nad vodami počas potopy, preto on si zaslúži, aby naň zostúpil Boh. Hermon tvrdil, že v čase vyslobodenia z Egypta sa rozprestieral medzi dvoma brehmi Červeného mora a umožnil tak prejsť Izraelitom. Preto jeho si Pán vyberie.

Vrch Karmel si bol istý svojou voľbou, keďže leží na brehu Stredozemného mora, teda či sa Boh rozhodne prísť od mora alebo od pevniny, musí zostúpiť naň.

Vtedy zaznel hlas z výsosti: „Pre vašu pýchu Všemohúci nezostúpi na žiaden z vás, ale si vybral Sinaj, ktorý je bezvýznamný zo všetkých. Všemohúci si vybral tento vrch aj preto, lebo sa na ňom neuctievali žiadne modly.“

Premenenie predchádzalo utrpeniu

Vo všetkých troch evanjeliách, ktoré hovoria o Ježišovom premenení (porov. Mk, Mt, Lk), tejto udalosti predchádza udalosť spojená s vyznaním Krista, keď sa pýta svojich učeníkov, za koho ho pokladajú zástupy a oni sami. Odpovedá Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16).

Po tomto vyznaní Ježiš začne svojim učeníkom hovoriť otvorene o svojom utrpení (porov. Mt 16, 21), ale učeníci ešte tejto jeho ceste nerozumejú. Práve do tohto ich rozpoloženia prichádza udalosť premenenia.

Môžeme teda povedať, že premenenie je odpoveďou nielen Ježiša, ale samotného Otca na otázky ohľadom jeho Syna a jeho poslania, ale aj úlohy jeho učeníkov. Premenenie v prvom rade potvrdzuje Ježišov božský pôvod, ktorý evanjelista zachytil predchádzajúcim vyznaním Petra: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16).

Ide však stále o slová človeka. Pri premenení sa objavujú postavy Starého zákona, Mojžiš a Eliáš, a zaznievajú slová samotného Boha. Znamená to, že aj z nebeskej strany je potvrdené Božie synovstvo Krista. Jeho slová majú záväznosť, človek ho má počúvať.

Úryvok podáva odpoveď aj na to, aká je cesta tohto Mesiáša. Pánovo premenenie je odpoveďou aj pre tých, ktorí síce chcú Ježiša nasledovať, ale pýtajú sa, či predsa len nejestvuje nejaká možnosť nasledovať ho bez utrpenia. Odpoveďou je jednoznačné nie.

Zdá sa to až nepochopiteľné, aby ten, za ktorým idú zástupy, ktorý koná zázraky a uzdravenia, skončil odvrhnutím a smrťou. Učeníci nemajú v sebe ešte tento obraz trpiaceho Mesiáša, ktorý prijíma na seba potupenie kríža. Boh Otec prikazuje učeníkom, aby jeho Syna počúvali. Ježiš z Nazareta je jeho Syn.

Cesta utrpenia nie je nejaký truc, alternatívne riešenie, ale Boží plán. Ježiš Kristus plní vôľu svojho Otca. To znamená, že premenenie je potrebné čítať predovšetkým z pohľadu umučenia.

Udalosť môžeme vnímať aj ako prípravu učeníkov na obdobie, keď Pán definitívne vystúpi do neba a oni ako jeho pokračovatelia budú šíriť jeho evanjelium.

Mojžiš a Eliáš

Prítomnosť Mojžiša a Eliáša pri Kristovom premenení má niekoľko vysvetlení. Ide o dve hlavné postavy dejín Izraela. Boh cez Mojžiša a Eliáša výrazným spôsobom tlmočil svoju vôľu izraelskému národu.

Obidve postavy zažili Božie zjavenie na vrchu Sinaj. Mojžiš vo videní Božej slávy (porov. Ex 33, 18 – 34, 7) a Eliáš v jemnom vánku (porov. 1 Kr 19, 1 – 18). Obidvaja zakúsili odvrhnutie vlastného ľudu (porov. Ex 14, 11 – 14; 1 Kr 18, 7 – 19), čo čakalo aj Krista.

Prítomnosť dvoch osôb zodpovedalo židovským predpisom, podľa ktorých iba svedectvo dvoch alebo troch svedkov bolo pravdivé (porov. Dt 17, 6). Pri Ježišovom premenení zaznela výzva: „Počúvajte ho“, ktorá spája úryvok s Božím prísľubom o prorokovi, ktorý povstane po Mojžišovi v starozákonnej Knihe Deuteronómium (Dt 18, 15): „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj.“

Vidíme aj inú skutočnosť. Mojžiš dostal na vrchu Sinaj Tóru – Božie slovo. Boh prehovoril teraz k nám skrze svojho Syna. On je Božím Slovom, je naplnením Zákona. Keď v dobe Machabejcov v 2. a 1. storočí pred Kr. utíchol prorocký duch, vládlo presvedčenie, že Boh znova pošle proroka, ktorý bude predchodcom Mesiáša.

Toto očakávanie sa opieralo o dve dôležité starozákonné postavy. Prvou bol Mojžiš na základe už spomenutého citátu Dt 18, 15. Druhá postava vychádzala z citátu z Knihy proroka Malachiáša: „Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, skôr než príde Pánov deň, veľký a hrozný. A obráti srdce otcov k synom a srdce synov k ich otcom, aby som neprišiel a neudrel zem kliatbou“ (Mal 3, 23 – 24).

Starozákonné texty teda označujú Mojžiša a Eliáša za prorokov. Ježiš Kristus je prorokom par excellence. Je naplnením prorockých prisľúbení: „A zástupy hovorili: ,To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta‘“ (Mt 21, 11). Mojžiš a Eliáš predstavujú reprezentantov dvoch hlavných častí židovských svätých Písem – Zákon a Proroci, ktoré prišiel Ježiš Kristus naplniť.

Počúvajme Božieho Syna

Centrálnou časťou premenenia však nie je prítomnosť dvoch slávnych starozákonných postáv, ale slová nebeského Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho!“ (Mt 17, 5). Je to stred celej udalosti. Boh nemlčí, Boh má hlas. Boh nemlčí ani v tomto svete.

V prvej časti vyhlásenia sa hovorí o Ježišovi Kristovi a jeho postavení. Z toho vyplývajú dôsledky, o ktorých hovorí druhá časť Otcovej výpovede: „Počúvajte ho!“ Slová, skutky a najmä príklad Pána Ježiša poznáme. Máme ho vo Svätom písme. Čítajme ho, uvažujme nad jeho slovami a uvádzajme do praxe.

Evanjelista Lukáš zdôrazňuje, že Ježiš vyšiel na vrch do samoty, aby sa tam modlil, a počas modlitby sa zmenil vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril. Modlitba premieňa človeka, približuje ho k nebu, k Bohu.

Vyhľadávajme aj my chvíle na modlitbu, účasť na svätej omši, prijímanie sviatostí, ktoré nás budú vnútorne premieňať, čo sa odrazí na našom vonkajšom správaní.

V závere udalosti tretí evanjelista píše o troch apoštoloch: „Oni zmĺkli a v tých dňoch nehovorili nikomu o tom, čo videli“ (Lk 9, 36). Aké dôležité je aj dnes stíchnuť, rozjímať nad Božím slovom, nosiť ho vo svojom srdci a podľa neho žiť.